Don Milan S. Ďurica SDB
salezián, kňaz, historik
* 13. 8. 1925 Krivany † 25. 1. 2024 Bratislava
Prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica SDB, salezián, katolícky kňaz, slovenský historik, univerzitný profesor a publicista sa narodil 13. augusta 1925 v Krivanoch, ako prvý z jedenástich detí.
„V našom dome visel veľký obraz vtedy ešte blahoslaveného dona Bosca. A môj otec, ktorý tiež študoval gymnázium u saleziánov v Maďarsku, nám často rozprával o donovi Boscovi. Napriek tomu všetkému mňa dal otec prihlásiť do piaristického gymnázia v Krakove, ktoré bolo prípravnou strednou školou na vojenskú akadémiu.“
Nastúpiť mal 3. septembra 1939, avšak 1. septembra Hitler prepadol Poľsko a začala sa druhá svetová vojna, a pre Milana vznikol veľký problém. Nebol včas zapísaný do tretej triedy gymnázia v Prešove, preto ho tam nemohli prijať. Pomohol mu brat jeho starého otca Jozef Ďurica SDB (1880 – 1964), ktorý pôsobil v Maďarsku. Tento sa obrátil na slovenského saleziánskeho inšpektora Jozefa Bokora SDB, ktorý mu oznámil, že ak chlapec vyhovuje ich podmienkam prijatia, radi ho prijmú do Saleziánskeho gymnázia v Šaštíne. A tak od 1. septembra 1940 Milan mohol pokračovať v štúdiách v Šaštíne ako žiak 3. triedy tamojšieho gymnázia.
Netrvalo dlho, a učitelia sa čoskoro mohli presvedčiť, že ich žiak prejavuje nadpriemerné schopnosti. Po úspešnom absolvovaní tretej triedy gymnázia ho už poverovali aj mimoškolskými úlohami a v nasledujúcom roku 1941 mu dovolili, aby za spolupráce ďalších dvoch kolegov – Bernarda Bokora a Františka Hašku – založil a redigoval študentský časopis Zvony.
„Boli tam vynikajúci pedagógovia ako Dr. František Sersen, Ján Vizváry, Štefan Vlachovič, ktorí nám pomáhali hľadať životnú cestu a dávali nám solídnu kultúrnu prípravu. Po piatej triede som sa rozhodol požiadať o prijatie do noviciátu. Moja rehoľná a kňazská formácia sa začala v noviciáte vo Sv. Beňadiku nad Hronom pod vedením magistra novicov Dr. Jozefa Babiaka, kde som zložil prvé rehoľné sľuby v auguste 1944. Potom som absolvoval tri roky Pedagogického študentátu v Trnave a maturoval som roku 1947.“
U saleziánov bolo zvykom, že po maturite vybrali jedného alebo dvoch nadaných študentov a nádejných kňazov, ktorých vysielali na univerzitné štúdiá do Talianska, väčšinou do Turína. V roku 1947 táto voľba padla na maturanta Milana Ďuricu.
„Bol som jedným z posledných študentov, ktorí stihli vycestovať na riadny pas s prídelom valút do zahraničia. Pomohol mi k tomu bývalý salezián Straka, ktorý sa pridal k partizánom, a vtedy zastával vysokú funkciu na Povereníctve školstva. Bol som mu za to vďačný, modlil som sa zaňho a keď som po rokoch prišiel na Slovensko, potešilo ma, keď mi povedali, že zomrel zmierený s Bohom aj s Cirkvou.“
V treťom roku štúdií, začiatkom júna 1950, dnes už Blahoslavený Titus Zeman, doviedol do Turína prvú skupinu saleziánskych študentov, ktorí riskovali aj útek cez nebezpečné hranice, len aby mohli pokračovať v štúdiu teológie a stať sa kňazmi. Saleziánski hlavní predstavení ich všetkých určili do veľkého inštitútu „Conti Rebaudengo“, kde bolo aj sídlo Filozofickej fakulty.
„Predstavení ma hneď poverili ako vedeckého asistenta viesť prípravný kurz filozofie pre slovenských saleziánskych študentov, ktorým sa podarilo ujsť za hranice. To bola moja pedagogická prax.“
Niektorí z nich boli jeho bývalí kolegovia z Pedagogického študentátu v Trnave. V tom roku 1950 dosiahol licenciát z filozofie; v záverečnej práci sa venoval morálnym hľadiskám lásky k vlasti (Eticità dell’amore patrio).
V roku 1951 pokračoval v štúdiách v Belgicku, kde popri štúdiu a práci na doktorskej dizertácii na Katolíckej univerzite v Louvain sám prednášal ontológiu vo filozofickom ústave „Fernand Orban de Xivry“ v Grand-Halleux. V roku 1952 obhájil tézu s názvom Saggio di analisi psicologica dell’amore patrio (Štúdia psychologickej analýzy lásky k vlasti) a dosiahol doktorát z filozofie. V jeseni 1952 pokračoval v štúdiách na Teologickej fakulte Saleziánskej univerzity v Turíne. Osobitne sa venoval štúdiu známeho Turínskeho plátna – aj vo svojej doktorskej dizertácii z teológie – Dr. Rudolf W. Hynek e i suoi studi sulla Sindone (Dr. Rudolf W. Hynek a jeho výskum Turínskeho plátna), 1956.
Za kňaza ho v Turíne vysvätil miestny arcibiskup, kardinál Maurilio Fossati 1. júla 1956. Prvú sv. omšu slávil v don Boscovej bazilike Márie Pomocnice kresťanov. Rodinu a saleziánsku spoločnosť zo Slovenska zastupoval iba spolubrat a priateľ Jozef Heriban, SDB, rodák zo Šelpíc.
„Potom ma predstavení vyslali do Viedne, kde som začal štúdium histórie a politologických vied na tamojšej univerzite. Po dvoch mesiacoch ma však generálny školský radca Don Ziggiotti telegraficky zavolal do Turína, kde ma žiadal, aby som nastúpil na miesto profesora teologickej morálky v našom Teologickom inštitúte v Abano Terme pri Padove, ktoré sa nečakane uvoľnilo, a on nemal na to nikoho iného. Malo to byť na osem mesiacov.“
Popri tomto apoštoláte a práci sa stal aj riadnym poslucháčom historickej univerzity v Padove. Doktorát z politických vied „summa cum laude“ dosiahol v roku 1961. Táto, už tretia doktorská téza mala názov La Slovacchia e le sue relazioni con il Terzo reich. Dagli accordi di Monaco all’inizio della seconda guerra mondiale (secondo i documenti diplomatici tedeschi editi ed inediti – Slovensko a jeho vzťahy s Treťou ríšou od Mníchovskej dohody do vypuknutia II. svetovej vojny (podľa uverejnených aj nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov). Bola to prvá vedecká práca na základe vtedy nedávno sprístupnených nemeckých dokumentov, takže vyvolala vyše tridsať odborných recenzií nielen v Taliansku, ale aj v iných štátoch sveta. Bola to aj prvá kniha v taliančine, ktorá sa týkala dejín Slovenska.
„Keď som v roku 1961 získal doktorát, hneď ma pozvali za vedeckého asistenta na Fakultu politologických vied. Čoskoro ma pápež Ján XXIII. vymenoval aj za poradcu pri príprave II. vatikánskeho koncilu, takže som vtedy vyučoval na dvoch fakultách v Padove, pracoval pre Sv. stolicu v Ríme a potom mi k tomu pribudla akreditácia pri nemeckej vláde v Bonne za vatikánsky denník L’Osservatore Romano, do ktorého som prispieval. V roku 1967 ma pozvali aj na Filozofickú fakultu univerzity v Padove, kde mi zverili vedenie Katedry slovenského a českého jazyka a literatúry. Bolo to viac než dosť na jednu osobu. Preto som postupne prepúšťal jednotlivé funkcie mladším a nakoniec som zostal iba pri mojej pôvodnej Katedre dejín Východnej Európy.“
Univerzita vďaka prof. Milanovi S. Ďuricovi dosiahla, že mohla zaviesť nový vyučovací predmet „Dejiny a ústavné dejiny Východnej Európy“. Zaslúžil sa tiež o vznik ročenky Inštitútu slovenskej filológie pri Univerzite v Padove Il Mondo Slavo. Univerzita v Padove sa od roku 1968 vďaka prof. Ďuricovi stala útočiskom mladých slovenských emigrantov, ktorí tu mohli študovať. V roku 1969 založil a viedol vedeckú sériu Collana di studi sull’Europa Orientale dell’Università di Padova (celkovo vyšlo 34 zväzkov). Spolupracoval aj na viacerých talianskych, nemeckých a latinských encyklopedických dielach. Na fakulte Politických vied Univerzity v Padove prof. Milan Ďurica pôsobil vyše 40 rokov, až do odchodu do dôchodku v roku 1997. Je autorom tisícov článkov i desiatok kníh v rozličných jazykoch: v slovenčine, taliančine, nemčine, angličtine, španielčine a holandčine. Bibliografia jeho prác predstavuje vyše štyritisíc záznamov. Bol členom viacerých medzinárodných vedeckých asociácií. Titulom čestného akademika ho poctila Rímska Accademia Teatina per le Scienze.
Počas svojho života bol prof. Ďurica veľmi známy aj v slovenskej diaspore. Písal do skoro všetkých slovenských periodík, ktoré vychádzali v zahraničí.
To, čo veľmi intenzívne zasiahlo do jeho života bola úplná strata sluchu. „V roku 1970 ma postihla strata sluchu. Ale vďaka talianskym zákonom a pochopeniu niektorých vplyvných kolegov, najmä profesora Marina Gentileho, som mohol pokračovať v práci na univerzite až do dosiahnutia vekovej hranice.“
V roku 1990 bol predsedníctvom Slovenskej národnej rady vymenovaný za zahraničného experta Komisie historikov na vypracovanie odborných štúdii k dejinám Slovenska 20. storočia. V roku 1991 ho minister kultúry vymenoval za prvého riaditeľa Slovenského historického ústavu v Ríme.
Od roku 1993 pôsobil ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V tom istom roku založil Ústav dejín kresťanstva na Slovensku v Bratislave. Ako sám napísal: „Jeho cieľom bolo pripraviť skupinu mladých ľudí na špecializáciu v tejto vedeckej disciplíne, ktorú ateistický režim posledného polstoročia nerozvíjal, ba dokonca jej rôznymi spôsobmi prekážal.“
Bol členom Akademického senátu Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave i členom Vedeckého kolégia Historického ústavu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Významným spôsobom prispel k vybudovaniu Univerzitnej knižnice Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorá má vo svojich fondoch prakticky celú jeho osobnú knižnicu počítajúcu vyše 30 000 kníh.
V roku 1993 dostal Štátnu cenu ministra kultúry Slovenskej republiky a v roku 1995 mu prezident Talianskej republiky Oscar Luigi Scalfaro udelil najvyššie talianske štátne vyznamenanie Grande Ufficiale delľ Ordine Al Merito della Repubblica Italiana – (Veľký dôstojník Rádu za zásluhy Talianskej republiky) za jeho vedeckú a pedagogickú činnosť.
Historické práce prof. Ďuricu tvoria jadro jeho diela. Medzi najznámejšie určite patria Dejiny Slovenska a Slovákov (šesť vydaní v slovenčine a jedno v nemčine) (Ministerstvo školstva požiadalo prof. Ďuricu o súhlas, aby túto publikáciu mohlo vydať ako školskú příručku); Jozef Tiso 1887 – 1947. Slovenský kňaz a štátnik (päť vydaní v slovenčine, jedno v taliančine), a Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov (v slovenčine i v taliančine).
Don Milan Stanislav Ďurica spracoval aj krátke dejiny charizmy dona Bosca na Slovensku. Toto dielo s názvom Sv. Ján Bosco na Slovensku vyšlo v roku 2014.
V roku 2015 v saleziánskom dome na Miletičovej oslávil svoje 90. narodeniny. Aj v ostatných rokoch svojho života sa venoval vedeckej práci. Ešte na jar v roku 2023 sa v šaštínskej bazilike zúčastnil na oslavách storočnice saleziána dona Jozefa Hrdého. Keď sa ho potom na jeseň toho istého roku provinciál saleziánov don Peter Timko opýtal, či vie, že je druhý najstarší salezián na Slovensku, on len pokorne odvetil: „Neviem, ale ja sa s nikým neporovnávam.“
Dňa 25. januára 2024, vo veku 98 rokov, krátko popoludní, posilnený sviatosťami odišiel do večnosti. V službe Pánovi v Cirkvi a v Saleziánskej kongregácii prežil 79 rokov rehoľného a 67 rokov kňazského života.
Na poslednej rozlúčke s profesorom Milanom Stanislavom Ďuricom v kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov v Bratislave na Miletičovej ulici sa stretli jeho najbližší – príbuzní, rodáci, spolubratia saleziáni, zástupcovia akademickej obce a kultúrnych inštitúcií, ako aj početní veriaci. Zádušnej svätej omši predsedal bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský spolu s nitrianskym biskupom Mons. Viliamom Judákom, provinciálom Petrom Timkom a približne 40 kňazmi.
Pochovaný je v Bratislave, v saleziánskej hrobke na vrakuňskom cintoríne.
Odpočinutie večné daj mu, Pane. A svetlo večné nech mu svieti.
Nech odpočíva v pokoji.
Zostavil don Jozef Skala SDB
0 komentárov