Autor: Juraj Ledecky / Foto: Archív autora

Milý čitateľ, v tomto blogu by som Ti chcel trochu priblížiť Keňu, jej ľudí a zvyky ako ich vnímam ja.

Cesta na východ

Vonku je ešte tma a ja už musím vstávať. Scenár sa opakuje. Ranné vstávanie znepríjemňuje výpadok elektriny, ktorý je tu celkom bežný. Zapaľujem sviečku a v kuchyni sa stretávam s ďalšími dobrovoľníkmi pri raňajkách. Odchádzame na spoznávaciu dovolenku. Keďže sú ešte prázdniny, čo znamená že neučíme, dovolili sme si, (taktiež aj vedenie centra), naplánovať krátky výlet na východné pobrežie Afriky. Onedlho nám odchádza autobus do Malindi, ktorý sme si už tentokrát pre istotu dopredu rezervovali. Zvolili sme si odlišnú spoločnosť dúfajúc, že ich autobusy budú pohodlné. … Aspoň sme to skúsili.

Po dvanástich vyčerpávajúcich hodinách vystupujeme v prímorskom meste Malindi. Spamätávajúc sa z dusného a teplého podnebia, ktoré sa od Nairobi líši aj o 5 – 10 °C, sa rýchlo zoznamujeme s tajmi využívania rikší, ktoré nazývajú Tuck-tuck. Po krátkom a veľmi osviežujúcom nočnom kúpaní sa v Indickom oceáne, vchádzame do jednej z miestnych reštaurácií. Všetko vyzeralo krásne až pokým nám nezačalo vadiť, že na jedlo čakáme už vyše hodinu. Chceli sme dostať preto nejakú zľavu. Ale keď si nahnevaní „wazungu“ naivne myslia, že si v Afrike vyhádajú nejaké európske štandardy, sú na omyle. Čakať na jedlo neprimerane dlho je africký štandard, čo sa nám nasledujúce dni aj potvrdilo.

Vďaka slovenským dobrovoľníkom z nášho centra, ktorí tu strávili už jeden misijný rok, sa spoznávame s ďalším Slovákom pôsobiacim v Malindi. Ten tu je prostredníctvom inej organizácie, ale s radosťou nám ukazuje školu v ktorej pracuje a prevádza dedinkou v ktorej sa škola nachádza. Názov dedinky si už nepamätám, ale bol to raj na zemi. Učupená usadlosť uprostred palmového „pralesa“ s množstvom exotickej fauny a flóry vyzerala prenádherne.

Stretnutie s miestnymi deťmi

Fakticky, čas strávený pri mori na pláži nám všetkým veľmi prospel. Oddýchli sme si od nekončiaceho hluku našich chlapcov a zároveň sme mohli lepšie spoznať krajinu v ktorej sa nachádzame, ako aj jej ľudí a ich zvyky. Nabití energiou a plní síl plánujeme cestu domov. S cieľom vyhnúť sa ďalšiemu zabitému dňu v sparnom autobuse, volíme spiatočnú cestu vlakom.

Železničná doprava v Keni nemá veľkú popularitu. V podstate krajina má iba jedno koľajnicové spojenie, a to medzi Mombasou a Nairobi. Kúpili sme si nočný lístok, takže sme mohli stráviť posledný deň v Mombase a patrične sa rozlúčiť s oceánom. Po mojich predchádzajúcich skúsenostiach s cestovaním som bol veľmi zvedavý na vlak. Mal som isté obavy keďže lístok stál o polovicu menej ako ten na autobus. Po príchode na terminál sa však moje pochybnosti rozplynuli. Vlaková stanica vyzerala ako letisko. Dokonca aj kontrola bola ako na letisku, ak nie prísnejšia. Policajné psy oňuchávali naše tašky a do vlaku nebolo povolené vziať ani len nožík. Vozne by sa kvalitou dali porovnať s tými slovenskými. No najväčšou radosťou bola klimatizácia a dochvíľnosť. Vyrazili sme presne podľa plánu a dorazili bez meškania.

Vlakový terminál v Mombase

Jednotlivé cesty mi pomohli pochopiť život keňského ľudu. Vďaka nim sa mi uceľuje obraz, ktorý sa tvorí už dva mesiace. Život v Keni, život v Afrike sa veľmi odlišuje od toho ktorým som žil na Slovensku. Ľudia tu dávajú radi najavo svoju vieru v Boha. Na každom druhom aute vídať náboženský obraz alebo nápis: „Glory to god, A prayer a day keeps the devil away, God is able, Keep your spirit salty, God cares…“ To, nakoľko je to úprimné už neviem, no páči sa mi ich nadšenie. Taktiež to, ako neskrývajú svoje pocity, ale dávajú ich zjavne najavo. Je mi vtipne, keď im cez otvorené okno v aute alebo autobuse mávam na pozdrav, trochu sa vtedy cítim ako pápež v papamobile.

Postupne si zvykám na spôsob ich vyjadrovania, že na pozdrav „Hi“ odpovedajú „Fajn“, pretože v svahilčine sa zdravia „ako sa máš?“ Už ma nešokujú ich úprimné a priame otázky typu: „máš už deti?“, či „môžem si s Tebou urobiť fotku, lebo si biely?“ alebo to, keď nepoprosia ale vyžadujú, pretože to je spôsob akým komunikujú. Už sa nesmejem keď vidím ponožky v žabkách či nevkusnú parochňu na hlave keňskej ženy. Mnohokrát si musím znovu pripomínať, že som sem neprišiel zachrániť svet a že možno ani neuvidím ovocie svojej práce. No viem že to má zmysel. Ovplyvňuje to ľudí s ktorými trávim čas, ľudí, ktorých som nechal doma a tiež aj mňa samotného.

Zdroj: Blogy SAVIO