Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

V týchto mesiacoch sa vzdelávam na tému práca s emóciami. Fascinuje ma, ako na nás vyplývajú, na koľko vecí majú dosah. Zaujímať ma to začalo najmä ako mamu – ako si poradiť s emóciami svojich detí.

Veľmi rýchlo som si však uvedomila, že zapracovať potrebujem najmä sama na sebe. Na tom, ako zvládať svoje vlastné emócie, neignorovať ich a zároveň sa nimi nedať valcovať. Chcem tiež vedieť, ako účinne pomôcť klientom v koučingu odhaliť, čo im ich emócie hovoria, k čomu ich vedú a čo sa s tým dá robiť.

Prvá úloha, ktorú sme dostali na obdobie celých troch mesiacov kurzu, bolo sledovať a zaznamenávať svoje emócie trikrát denne. Niekedy to dosť obťažuje. Viackrát denne sa zastaviť, ponoriť sa do svojho vnútra a pýtať sa, ako sa cítim. Prečo sa tak cítim. Často vôbec nie je ľahké zabrzdiť v kolotoči bežného dňa a vnímať seba. Nielen deti, manžela, ostatných. Ale seba. Mňa. Mamu. Zuzku.

Keď sa zastavím, prvú emóciu väčšinou identifikujem hneď. Ale po chvíli objavujem ďalšie a ďalšie. Často aj protichodné, to však vôbec neprekáža, je to prirodzené. Keď sa takto ponáram do seba, som so sebou v kontakte. Počúvam svoje telo, čo mi hovorí. V akom je stave. Keď skúmam a mám aký-taký prehľad, čo sa vo mne deje, umožňuje mi to budovať lepšie vzťahy aj s mojimi blízkymi.

Keď som unavená, pomenujem to nahlas, aby aj deti vedeli, že moja trpezlivosť má hranice veľmi blízko. Keď som nahnevaná, skúmam, prečo je to tak, čo môj hnev vyvolalo a ako viem situáciu do budúcnosti ošetriť, aby nenastala, resp. aby som ju ja dokázala vnímať inak a nevytočila ma tak. (Takéto racionálne uvažovanie mi priamo v hneve veľmi nefunguje, ale viem sa k tomu neskôr vrátiť.) A niekedy, najmä večer, keď už je doma ticho, si úmyselne vzbudzujem emóciu vďačnosti. Mám za čo ďakovať. Vždy ma to naplní pokojom a tichou radosťou. Je príjemné ísť spať s takýmto nastavením.

Skúmanie mojich emócií ma prirodzene vedie k tomu, že sledujem aj emócie detí. Niekedy sú neprehliadnuteľné, inokedy tichšie. Najmä pokiaľ sa mi zdajú neprimerané, uvažujem, čo ich vyvolalo. Akú potrebu odrážajú, na aký podnet reagujú. Často to totiž nie je len o tom, že jeden plače, lebo mu druhý zobral hračku, ale je za tým niečo hlbšie. Je unavený, zdá sa mu, že stále musí ustupovať len on a cíti sa ako obeť, nemilovaný… Možností je mnoho. Túžim porozumieť, prečo sa veci dejú, a keď to viem (alebo aspoň tuším), môžem spraviť kroky, ako jeho pocity ošetriť, chýbajúce potreby naplniť. (Hoci niekedy mám pocit, že napĺňam, napĺňam a výsledok je v nedohľadne…)

Rozhodne si nemyslím, že mám tieto veci super zvládnuté, ale faktom je, že keď sa snažím vidieť aj to, čo je hlbšie, prináša to veľa dobra. Pomáha mi to lepšie porozumieť sebe, deťom i manželovi. A naše vzťahy i vzájomná láska môžu vďaka tomu rásť a prehlbovať sa.

Mimochodom, čomu venujem svoju pozornosť, to rastie. A platí to aj pri emóciách. Takže niekedy je fajn úmyselne sa zamerať na emóciu, ktorá mi prinesie príjemné pocity. Pokoj. Radosť. Vďačnosť. Lásku. Učím sa vo svojich dňoch všímať si podnety, ktoré im umožňujú rásť.

Možno sme zvyknutí zastaviť sa večer a uvažovať o tom, ako sme prežili svoj deň. Robiť si spytovanie svedomia. Zameriavame sa často na to, čo sme robili, ako sme reagovali. Lenže naše činy vychádzajú často práve z našich emócií. Tie sú súčasťou nášho JA, ovplyvňujú naše správanie, našu optiku, ktorou sa pozeráme na svet. Preto sa mi zdá užitočné pýtať sa pri večernom zastavení aj na to, ako sa cítim. Ako som sa cítila počas dnešného dňa? Prečo? Čo k tomu viedlo? Čo som zažila? A tiež –Ako sa chcem cítiť? Čo mi k tomu môže pomôcť?

Prajem nám všetkým, aby sme sa nebáli pozrieť sa do svojho vnútra a objavovať, čo je tam skryté. Aby sme sa nebáli pozvať dnu Boha a skúsili sa na seba pozrieť aj jeho pohľadom.