Autor: B. F.

V posledných mesiacoch roku 1858 a prvých mesiacoch roku 1859 sa nad Turínom zbiehali hrozivé mračná. Piemontská vláda sa nerozvážne rozhodla viesť vojnu proti Rakúsku, ktoré okupovalo Lombardiu a Benátsko, a začala verbovať vojakov. Všetci mladí Piemonťania museli obliecť uniformu a naučiť sa strieľať z pušiek. Na Valdoccu sa však nad tým príliš nezamýšľali a život v oratóriu pokračoval ako zvyčajne. Jednoduchý a pokojný.

Prišiel však blesk z jasného neba. Dvaja z najlepších klerikov dona Bosca – Cagliero a Francesia – dostali rozkaz hlásiť sa v kasárňach a odísť do vojny proti Rakúšanom v roku 1859.

Na smrť vystrašení dvaja mladí muži zadychčane pribehli k donovi Boscovi. Ten im pokojne a s úsmevom povedal: „Nebojte sa… Ja vás zachránim! Choďte do biskupskej kúrie a dajte sa zapísať na zoznam tých, ktorí sa musia preukázať oslobodením. Existuje zákon, ktorý má práve zabrániť tomu, aby klerici išli do vojny.“

Obaja zamyslene poslúchli, ale o chvíľu sa vrátili so slovami: „Ach, don Bosco! Na kúrii nám povedali, že je neskoro, lebo zoznam už poslali na ministerstvo.“

„Choďte teda na ministerstvo a poproste, aby vás zaradili do zoznamu.“

Vrátili sa ešte rozrušenejší: „Aj na ministerstve nám povedali, že je neskoro, že spis je už uzavretý a nie je možné nás pridať.“

„No tak sa obráťte na ministerstvo milosti a spravodlivosti so svojimi dôvodmi. Vy ako klerici musíte byť vyňatí.“

Vrátili sa po tretí raz a s povzdychom hlásili: „V kúrii a na ministerstvách sú všetci proti. Každý hovorí, že je už neskoro, že je vojna a musíme odísť.“

„Neodídete, opakujem! Musíte byť oslobodení… Ja vás zachránim!“

Títo dvaja úbohí mladíci, dojatí k slzám, zvolali: „Ach, otče! Prečo toľko problémov pre nás? Ak musíme odísť, tak odídeme. Viktor Emanuel bude mať ešte dvoch vojakov. Buď zomrieme v poli, alebo sa vrátime s dôstojníckymi výložkami. Nerobte si príliš veľké starosti.“

„Ale ja si tie starosti chcem robiť len kvôli vám. Povedal som, že vás zachránim, a zachránim vás za každú cenu!“

Don Bosco začal návštevu ministerstiev. Na ministerstve milosti a spravodlivosti bol ministrom antiklerikál gróf De Foresta, ale don Bosco bol don Bosco a minister mu dal správnu radu: „Presvedčte kúriu, aby preskúmala a odstránila zo zoznamu predloženého vláde tých, ktorí by mohli byť oslobodení z iných dôvodov, nie preto, že sú klerici: z rodinných, zdravotných alebo iných dôvodov a bude tam miesto pre vami odporúčaných.“

Don Bosco priletel do kúrie a našiel kancelára, ktorý frflal, pretože musel napísať listy o oslobodení rodinám klerikov. Don Bosco sa so svojou zvyčajnou prefíkanosťou ponúkol, že ich napíše sám. Tak zistil, že dvaja, presne dvaja z tých, ktorí boli uvedení na zozname, už boli ako synovia ovdovenej matky v pozícii, že mohli byť oslobodení. Preto letel s aurou triumfu na ministerstvo vojny a podarilo sa mu dosiahnuť, aby ich nahradili Cagliero a Francesia.

Tento príbeh je opísaný v Životopisných pamätiach VI, strana 133 a nasl.