Koľko vecí, peňazí či lásky potrebujeme pre svoj život?

Aké by to bolo, keby všetko, čo potrebujeme, ležalo priamo pred nami. Jedlá a nápoje, láska i dôvera, domov aj zmysel života. A nám by stačilo len načiahnuť ruku a vziať si to. Ale nie je to tak.

A možno, že aj dobre. Taký život by nebol životom a my by sme nikdy nevedeli, ako chutí. A tak si každý deň zaobstarávame jedlo, nápoje, získavame dôveru, budujeme domov a hľadáme zmysel života. Každý deň. Robiť si rezervy sa nevyplatí. Na chamtivosť sa dopláca. Presvedčil sa o tom aj židovský národ na púšti, keď si chcel spraviť zásoby manny – do rána sa všetko pokazilo.

Aj takto by sme mohli naznačiť, o čom je najnovší knižný titul Vydavateľstva DON BOSCO s názvom Koľko toho potrebuješ (edícia Po kvapkách). Jeho autorkou je nemecká spisovateľka Susane Niemeyerová, ktorá píše vlastné príbehy a vydala už viac ako tri desiatky kníh.

Ak sa chceme vo svojom živote na chvíľku zastaviť, dotknúť sa svojho srdca, porozmýšľať a uvedomiť si, čo všetko máme a po čom túžime, práve táto kniha nám na to ponúkne priestor a čas. Už v úvode je „osobný dotazník“, v ktorom si čitateľ môže zaškrtnúť, čo on osobne pre svoj život potrebuje. Čokoládu? Šperky? Svoju manželku? Nádej? Modlitbu? Dovolenku? Bezpečie, luxus alebo druhú šancu? Možno postačí len obyčajný spánok, víno, pochvala či vianočný stromček.

Čo všetko zaškrtneme? A presne toľko, koľko toho potrebujeme, si môžeme vziať z tejto knihy, aby náš deň neprestal byť o slobode, priateľstve, domove, o láske, práci, či dôvere… Jednoducho o živote, ktorý chutí.

Knihu Koľko toho potrebuješ nájdeš tu: https://www.donbosco.sk/tovar/kolko-toho-potrebujes

Susanne Niemeyerová (1972) žije a tvorí v Hamburgu. Počas tvorivých ciest do Švédska, na Malorku a do Álp zbiera nové nápady a inšpiruje druhých k tomu, aby písali svoje vlastné príbehy. Ako slobodná autorka uverejnila už viac ako tri desiatky kníh.

Úryvok z knihy:

„Po schodoch vyjdeš na povalu. Je tam šero. Keď si oči zvyknú na tmu, rozoznáš hojdacieho koníka. Vyzerá trochu smutne. Za ním sú naskladané papierové škatule. Také, do akých sa odkladajú staromódne vianočné ozdoby a lamety. Všade sú samé pavučiny. Otvoríš starú plechovicu na pečivo, aby si zistil, či ešte vonia vanilkou. Nie sú tam koláčiky. Je plná pohľadníc. Celá kopa pohľadníc zviazaných šnúrkou. Nie peknou stužkou, ale špagátom, akým sa preväzujú balíky. Vyberieš ich a rozviažeš uzol. Karty sú zažltnuté, niektoré majú zvlnený alebo natrhnutý okraj. „Milá Lívia,“ stojí na jednej, „v nedeľu prídem na kávu.“ Alebo: „Janko je už doma z nemocnice. Zlomenina sa pekne zahojila.“ Pozvanie na oslavu. Potvrdené stretnutie. Informácie o novom mäsiarovi. Zmienka o úrode čerešní. Malé všedné záležitosti. Niekedy len pozdrav napísaný atramentovým krasopisom. A dátumy: 4. júl 1929 alebo 17. október 1931. Sú to pozdravy zo sveta bez telefónu. Bez internetu a Whats Appu. Pozdravy, ktorých pisatelia očividne predpokladajú, že človek má v nedeľu čas a neplánuje si veci na mesiace dopredu. Niektoré majú zvláštny motív. Kolorovaná fotografia a na nej ozdobným písmom napísaný múdry výrok. Jemné kvetinové obrazy na tenkej lepenke. Niektoré sú vystrihnuté, odosielateľ zrejme z núdze siahol po najbližšom použiteľnom papieri. Sadneš si pod zaprášený vikier a začítaš sa. Neprestaneš, kým neprejdeš celú kôpku a nemusíš sa vrátiť naspäť do svojho sveta. Keď večer sedíš pri počítači a odpovedáš na maily, zamyslíš sa…“

Peter Novák, Vydavateľstvo DON BOSCO