Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

O výchove hovoríme väčšinou v súvislosti s deťmi. Dnes by som sa chcela podeliť o výchovnú lekciu, ktorú som počas uplynulých mesiacov dostala od mojej mamy a starej mamy ja.

Moja stará mama bojovala s rakovinou prakticky od čias môjho narodenia. Posledný polrok sa však choroba rozbehla do takej miery, že už ju nebolo možné zastaviť.

Nikdy predtým som v blízkej rodine nezažila, že by niekto doma opatroval svojich rodičov. Ostatní naši starí rodičia nás opustili relatívne rýchlo a v nemocnici. Táto stará mama– vdova– mala rada svoj pokoj, režim, poriadok, vládala sa o seba postarať, a tak bývala sama.

Až po prepustení z nemocnice začiatkom jari sa o ňu začala moja mama viac starať. Spočiatku ju chodila ošetrovať ráno a večer, neskôr sa návštevy zintenzívnili a po niekoľkých mesiacoch už doma len prespávala. Keď nastalo leto, bolo veľmi ťažké tráviť celé dni v neznesiteľnom teple v paneláku. Našťastie sa nám podarilo presvedčiť starú mamu a presťahovali sme ju na záhradu. Tam mala súkromie vo svojom domčeku, ale celé dni mohla byť vonku na ležadle.

Na záhrade sme v lete boli všetci, a tak počet jej návštevníkov narástol. K mame sme sa pridali my vnúčatá i malé deti – pravnúčatá. Drobci sa pri starej mame hocikedy zastavili, pohladkali ju, niečo jej porozprávali, ukázali a odbehli. Navyše bola obklopená zeleňou a počúvala spev vtákov, pozorovala mačky. Keď potrebovala súkromie, mala ho.

V čom teda spočívala táto výchovná lekcia, ktorú som dostala? Týkala sa opatrovania chorého a zomierajúceho človeka, ale tiež toho, ako niesť svoj kríž, ako prežiť svoje posledné dni.

• Vidieť svoju mamu trpieť a odchádzať nie je to, po čom práve túžite.
• Vidieť, že k ostatným je milá, ale pred vami nemusí držať formu, a tak je niekedy aj nepríjemná, je zraňujúce.
• Vedieť, že nemôžete byť v kontakte s malými vnúčatami, ktoré sú plné života, pretože sa celé dni musíte starať o svoju mamu, z ktorej život postupne vyprcháva, je veľmi náročné.
• Nebolo to jednoduché ani fyzicky. Starostlivosť o postupne vädnúce telo bola ku koncu každým dňom ťažšia a ťažšia.
• Stará mama bola dáma, a napriek tomu, že posledné mesiace museli byť pre ňu ponižujúce, starala sa o seba do posledných dní. Používala pleťové mlieko a krém; dbala, aby bola pekne učesaná, umytá a navoňaná.
• Stará mama nikdy nereptala, len veľmi zriedkavo sa sťažovala, zato sa veľa modlila, spájala sa v bolesti s Ježišom, obetovala ju za druhých.

Bolo to nesmierne ťažké, ja viem. Ale zároveň to bolo také pekné. Bol to kríž nesený z lásky a s láskou. Kríž nie je ľahký. Ani moja mama ho neniesla vždy ukážkovo (z jej pohľadu). Sťažovala sa, potrebovala sa vyžalovať. Ukázala mi, že to nemusí byť dokonalé. Sme len ľudia. Ale že s láskou to môže byť veľmi pekné a povzbudzujúce. Nerobím si ilúzie, že to bola „brnkačka“, hoci veľkosť toho kríža, ktorý museli obe niesť, rozhodne celkom nevidím.

Napriek všetkým ťažkostiam a krížu, ktorým bolo toto leto poznačené, si z neho odnášam od oboch veľké svedectvo. O Láske. Obeti. Trpezlivosti. Rodine. Nesení kríža. Pokoji. Nádeji. A viere.

Úprimne, asi som sebecká, ale ak by som si ja mala vybrať, ako chcem stráviť posledné týždne svojho života, chcela by som byť s mojimi drahými. Obklopená zeleňou a tými, ktorí ma majú radi.

Nehovorím, že to je jediné možné riešenie situácie, a tiež mi je jasné, že nie vždy sú na to vhodné podmienky či nie každý si to môže dovoliť. Nemyslím to ani odsudzujúco voči tým, ktorí si zvolili inú cestu. Iba sa potrebujem podeliť o toto silné svedectvo, ktoré som v posledných mesiacoch zažila. Lebo výchovný vplyv máme nielen na svoje malé deti, ale i na tie dospelé. A v tomto prípade je osobný príklad omnoho dôležitejší než všetky múdre reči.