Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: ANS

Ako rodičov nás pohlcuje v prvom rade zabezpečenie, aby bolo doma dosť peňazí, navarené, upratané, nachystané, spravené domáce úlohy… Popri tom kontrolujeme a naháňame deti, či si už splnili aj oni svoje povinnosti – školské, domáce, voľnočasové… Často sa nachádzame v kolobehu nevyhnutných záležitostí a keď sú splnené, s výdychom si sadneme a tešíme sa, že sa deti vedia zabaviť aj samé. Veď i my chceme mať konečne trochu pokoj! Oddýchnuť si, mať čas sami pre seba.

Je to zlé? Isteže nie. Lenže… ak sa náš vzťah k deťom bude točiť len okolo povinností a čas voľna si budeme vychutnávať prevažne sami, kde sa bude nachádzať priestor na budovanie vzájomného vzťahu?

Rada by som sa s vami podelila o slová dona Bosca napísané v liste z Ríma v r. 1884. Hovorí v ňom o dôležitosti asistencie, čiže ako sa vychovávatelia správajú k mladým počas prestávok, v čase voľna, kedy netreba riešiť povinnosti. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať úsmevné porovnávať saleziánsky ústav s dnešnou rodinou, istá paralela tam je. Nuž načerpajme z múdrych slov dona Bosca aj my, rodičia dnešných detí. Mimochodom, neznie vám jeho charakteristika mladých akosi povedome? 🙂

Videl som oratórium. Všetci ste boli na prestávke, ale nepočul som ani radostný krik, ani spev a nevidel som ani pohyb a život. V postoji a na tvári mnohých chlapcov bolo vidieť nudu, znechutenie, zachmúrenosť a nedôveru. Veľmi ma to zarmútilo. Pravda, mnohí tu pobehovali, hrali sa a zabávali, ale dosť bolo aj takých, ktorí boli sami, opretí o stĺpy, pohrúžení do skľučujúcich myšlienok. Iní postávali na schodoch, na chodbách alebo v kúte záhrady, aby sa vyhli spoločným hrám. Ďalší sa pomaly prechádzali v skupinkách a polohlasne sa rozprávali, pričom sa podozrivo a zlomyseľne obzerali.

A aké ponúka riešenie? (Don Bosco vedie vo sne dialóg s mladíkom z počiatkov oratória.)

– Ako by sa dalo pomôcť týmto mojim drahým chlapcom a vrátiť im niekdajšiu živosť, veselosť a hravosť?

– Láskou!

– Láskou? Vari moji chlapci nie sú dosť milovaní? (…) Čo ešte treba? Čo tu chýba?

– Aby chlapci boli nielen milovaní, ale aby aj cítili, že sú milovaní.

– Azda nemajú oči a rozum? Nevidia, že všetko, čo sa pre nich robí, robí sa z lásky?

– Nie, opakujem, to nestačí.

– Tak čo ešte treba?

– Ak sa vychovávatelia zúčastňujú na spoločných zábavách pri tom, čo sa ich zverencom páči, chlapci sa cítia byť milovaní.  Tak sa naučia vidieť lásku aj v tom, čo sa im prirodzene páči menej – v disciplíne, v štúdiu, v sebazapieraní a aby sa to naučili robiť s oduševnením a s láskou. (…) Nech majú (vychovávatelia) radi, čo sa páči chlapcom a chlapci budú mať radi to, čo sa páči predstaveným. Potom ich (predstavených) námaha bude ľahká. (…)

– Ako sa dá prelomiť táto bariéra?

– Vytvorením rodinnej atmosféry medzi chlapcami predovšetkým cez prestávku. Bez srdečnosti nemožno prejaviť lásku a bez prejavenia lásky zase nemožno nadviazať dôverný vzťah. Kto chce byť milovaný, musí ukázať, že miluje. Ježiš Kristus sa stal malým s malými a niesol naše slabosti. On je učiteľom srdečnosti! Učiteľ, ktorého vidno len za katedrou, je iba učiteľom, nič viac. Ale keď príde cez prestávku medzi chlapcov, stáva sa akoby ich bratom. (…) Kto vie, že je milovaný, miluje. A ten, koho milujú, dosiahne všetko, najmä u chlapcov.

(MOTTO, Francesco: Výchovný systém Jána Bosca. Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2005. s 152 – 161.)

Na záver si môžeme položiť pár otázok – Kedy sa viem „v prestávkach“ medzi povinnosťami priblížiť k mojim deťom ja? Akým spôsobom? Kedy tak najbližšie spravím? Ako by som tak mohol robiť aj v dlhodobom horizonte?

Odpovede každého z nás sa budú líšiť. V prípade našej rodiny je to najmä čas, kedy sme spolu na výletoch a prechádzkach. Obľúbené spoločenské hry. Spoločné čítanie si kníh. Spoločné stavanie si z lega. „Rande“ s deťmi len jeden na jedného.