Autor: Barbora Kullačová

 Každý si určite užíva, keď dostane aspoň jeden deň voľna v škole alebo v práci. 17. november je tiež dátum, keď môžeme ostať doma. Kto sa však zamyslí, prečo vlastne do roboty či školy nešiel?

Staršie generácie majú skôr vryté do pamäti, aká udalosť sa viaže k 17. novembru 1989. Mladých ľudí ale tiež nemôžme podceňovať. Tento text poukazuje práve na to, ako môže byť jeden deň vnímaný rôznymi vekovými kategóriami.

Človek by si pomyslel, že udalosť, ktorá sa udiala pre tridsiatimi dvoma rokmi je pre dnešnú generáciu niečím cudzím. Mladí si neprešli komunistickým režimom, nepocítili ho na vlastnej koži. Napriek tomu sa ale väčšina vekovej kategórie od 16 až 30 rokov vyjadrila, že tento deň je pre nich viac než len voľno. Jedna z oslovených sa vyjadrila o hrdinstve vtedajších študentov týmito slovami: „Som vďačná mojim predkom, že mali dosť odvahy vyjsť do ulíc. Síce dnes už poznáme výsledok, oni vtedy rátali aj s možnosťou, že to nemusí dopadnúť dobre. Preto sa mi veľmi s touto udalosťou prepája vďačnosť mojim rodičom, o ktorých viem, že tam boli.“ Najčastejšími znakmi nežnej revolúcie, ktoré sú známe pre mladých sú práve štrnganie kľúčmi, pád komunizmu a protest študentov.

Medzi oslovených z mladšej generácie tiež ale patrí skupina tých, ktorí nevedia aká udalosť sa k 17. novembru viaže alebo tento deň nijako výnimočne neprežívajú. Tento prístup im samozrejme nemožno vyčítať, keďže o udalosti sa dozvedajú len z rozprávania rodičov, zo školy alebo z médií, čo vlastnú skúsenosť nenahradí.

To, či sa hovorí v spoločnosti o tejto udalosti dostatočne je veľmi závažnou otázkou. Práve na ňu odpovedala skôr generácia 45 rokov a viac. Odpovede sú rôznorodé. Skoro polovica oslovených sa však vyjadrila, že upadá do zabudnutia. Tiež si myslia, že všeobecne povedomie u mladých ľudí je veľmi slabé a až 65% oslovených (vrátane mladých) si myslí, že je potrebné, aby sa v školách o nežnej revolúcií vyučovalo viac. Medzi odpoveďami sa našli aj tieto: „Okrem toho, že nežná revolúcia upadá do zabudnutia, mnoho súčasných vrcholových politikov si neuvedomujú, ako tento deň svojimi rozhodnutiami znevažujú.“

Medzi ľuďmi sa tiež šíria informácie o tom, že celý pád komunizmu bol naplánovaný a ľudstvo bolo oklamané. Či sú tieto názory pravdivé zatiaľ nie je potvrdené. Drvivá väčšina ľudí, ktorí sa na proteste zúčastnili sú ale za výsledok radi. „V tom čase ľudia plakali radosťou a dojatím. V čase komunizmu žilo veľa tichých hrdinov, ktorí boli systematicky prenasledovaní. Zďaleka to neboli len zasvätené osoby, umelci či ľudia vo väzení. Boli to bežné rodiny, muži, ženy a deti. Treba ich príbehy pripomínať , hovoriť o dobe komunizmu , lebo spoločnosť má krátku pamäť.“  Respondenti spomínajú ako bolo vo vzduch cítiť slobodu a ľudia si chceli dobre. Jeden z nich nezabudol spomenúť ako sa prvýkrát dostal do Viedne. Dvaja z 53 oslovených si naopak myslia, že za komunizmu bolo lepšie, alebo že sa celá udalosť príliš preceňuje až propagandisticky vyzdvihuje.

Otázka čo to vlastne je sloboda, dostala viac rovnakých odpovedí. Ľuďom sa sloboda spája so slovom zodpovednosť. Ide o zodpovednosť za svoje rozhodnutia, výchovu detí a svoj život. Tiež nezabudli poznamenať vyznávanie vlastných hodnôt bez rizika perzekúcií.“ Pre mňa je pojem sloboda niečo, ako schopnosť sa rozhodovať, byť neobmedzený, vnútorne spokojný ale zároveň je to aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy, pretože nie všetko čo chceme aj naozaj osoží. Je to iné ako slobodná vôľa. Možnosť prevziať zodpovednosť za svoj život, najviac sa mi spája s väčšími možnosťami cestovania a takisto aj s tým, že človek môže voľnejšie vyjadrovať svoje názory a hodnoty.“  Podelil sa s názorom jeden z respondentov.