Autor: Angel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS
Príbeh o nepredstaviteľnom dare
Milí čitatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano a priatelia charizmy dona Bosca, z hĺbky svojho srdca vám ďakujem za sympatie a blízkosť, ktoré prejavujete donovi Boscovi a nám, čo sa usilujeme pokračovať v jeho poslaní v Cirkvi a vo svete.
Chcem sa preto s vami podeliť o niečo, čo som zažil pred týždňom. Bol som na návšteve saleziánskych diel v Zimbabwe (Afrika) a zastavil som sa v malom mestečku Hwange, kde som sa stretol so svojimi saleziánskymi spolubratmi, s členmi saleziánskej rodiny, s vychovávateľmi v saleziánskych dielach a so skupinou približne 200 miestnych mladých i s niekoľkými ďalšími, ktorí s veľkou obetavosťou a veľkorysosťou prišli z Malawi a Namíbie.
Tieto tri dni v Hwange boli plné života, radosti, stretnutí a pozdravov. Už od prvej chvíle sa k nám pridalo viac ako 50 detí z blízkych domov. Strávili deň medzi nami a boli ohromení všetkým, čo videli, spevom, tancom a radosťou.
Ak má Afrika nejaké bohatstvo, tak sú to deti. Sú všade – stále veselé a usmievavé (nie sú si vedomé chudoby, v ktorej žijú, stále majú na tvári žiarivý úsmev).
A chcem vám porozprávať o Seanovi. V dave, ktorý ma všade sprevádzal, sa nachádzal tento dvanásťročný chlapec. Spolu so svojimi priateľmi bol tam takmer nepretržite prítomný, vždy asi meter od všetkého, čo sa dialo: nebol ďaleko, nebol vystrašený, ale ako niekto, kto pozoruje, čo sa deje, pretože to všetko bolo pre neho nové.
Samozrejme, všetkých som ich veľakrát pozdravil, ráno, popoludní aj večer, keď išli domov. A trochu sme sa porozprávali.
Keď nadišiel čas odísť, tento chlapec stál vedľa dodávky, ktorá ma mala odviezť na iné miesto. Ako som sa chystal nastúpiť do vozidla, vykročil dopredu, postavil sa veľmi blízko mňa a pravú ruku natiahol so zovretou päsťou.
Pochopil som, že mi chce niečo podať. Nebol som si istý, čo to bude. Žeby nejaká žiadosť? Možno mi dáva na vedomie, že niečo potrebuje. Fakt je, že som nastavil dlaň a prijal som to, čo mi podával. Rýchlo som prišiel na to, že mi ponúka svoj osobný dar. Pozrel som sa na to, čo mi podal, zovrel som dlaň, niekoľkými slovami a so širokým úsmevom som mu poďakoval a vložil som si to do vrecka. Bolo to niečo zabalené do papiera.
Možno sa pýtate, čo to bolo – ten darček aj ten papier. O to sa chcem práve teraz s vami podeliť. Tento chlapec cítil potrebu poďakovať mi za to, že som bol v jeho krajine, možno za to, že som ho pozdravil alebo že som bol blízko neho a jeho priateľov, a dal mi, čo mohol. Darček bol jednoduchý malý kameň, jeden z tisícov ležiacich na zemi, ale on sa rozhodol darovať mi ho. Čosi z jeho krajiny a z neho samého. A tak som ho prijal. Mám ho pri sebe a nechám si ho. Na kúsku papiera bolo napísané: „Pray for you. My name is Sean Cayd. (Modlím sa za teba. Volám sa Sean Cayd.)“
Sean mi tým totiž ponúkol svoju modlitbu a spomienkový predmet.
Ako by sa táto chvíľa nemala dotknúť môjho srdca? Ako by som mohol zabudnúť na tú tvár a na tie oči plné života? Ako by som si mohol neklásť otázku, čo predtým prebiehalo v srdci a mysli toho chlapca, keď pocítil, že musí niečo dať mužovi z cudzej krajiny – mne –, ktorý ich prišiel zďaleka navštíviť?
Mysľou mi preletelo mnoho ďalších otázok. Je pravda, že všetko, čo sa stalo, ma podnietilo veľa premýšľať. Pripomenulo mi to scénu z evanjelia, keď Pán Ježiš chváli chudobnú starenku, ktorá v jeruzalemskom chráme potichu vhodila len dve malé mince do pokladničky na milodary, ale bolo to všetko, čo mala. Ako vychovávateľa ma to povzbudilo veľmi vážne sa zamyslieť nad každodenným výchovným pôsobením – každého a v každom saleziánskom dome. A to isté možno povedať o každom geste, o každom slove, o každom pohladení, v domácnostiach a v rodinách.
Moje ponaučenie, ktoré sa snažím aplikovať na seba, je totiž také, že nikdy nevieme odhadnúť, do akej miery sa môže nejaké slovo, úsmev, pozdrav, pohľad dotknúť srdca dieťaťa, dievčaťa, dospievajúceho alebo mladého človeka a čo to môže v ich živote znamenať. To, čo pre vás neznamená takmer nič, môže byť pre človeka, ktorý to prijíma, všetkým.
Život dona Bosca je plný významných stretnutí, slov povedaných do ucha, pohľadov, ktoré silno zasiahli srdce i dušu, napríklad tie, ktoré adresoval mladému Paolovi Alberovi (ktorý sa neskôr stal druhým nástupcom dona Bosca) alebo Luigimu Variarovi (ktorý v tej chvíli, keď si vymenili pohľady, ako 10-ročný chlapec sľúbil, že od dona Bosca nikdy neodíde, a stal sa saleziánom, misionárom, zakladateľom Kongregácie dobročinnej lásky a starostlivosti o malomocných a dnes je blahoslavený).
Prichádza mi na myseľ aj chlapec, ktorý nedokázal pochopiť, ako si don Bosco, ktorého náhodou stretol na dvore týždne predtým, stále pamätá jeho meno. Nabral odvahu a spýtal sa ho: „Don Bosco, ako ste si dokázali zapamätať moje meno?“
On mu odvetil: „Ja na svojich synov nikdy nezabúdam!“
Toto sú niektoré zo „zázrakov“, ktoré – ako často hovorievam – denne zažívame v saleziánskych domoch po celom svete.
Môj priateľ Sean mi dal veľkú lekciu a dotkol sa môjho srdca. Na jeho meno nezabudnem. Nech ho dobrý Boh žehná požehnaním, ktoré želám aj vám všetkým.
(Podľa Il Bollettino Salesiano, jún 2022)
0 komentárov