Autor: B. F.

V decembri 1842 v uliciach Turína hvízdal ľadový vietor. Don Bosco ešte netušil, ale jeho oratórium sa už postupne rodilo. Hoci študoval v konvikte na známej ulici v centre mesta, jeho srdce bolo úplne oddané väzneným, chudobným a túlajúcim sa chlapcom, ktorých zhromažďoval na rôznych miestach. Všemožne sa usiloval spríjemniť im nedeľné stretnutia.

Vedel skromne hrať na organe a klavíri, preto keď sa blížili vianočné sviatky, rozhodol sa zložiť jednoduchú pieseň na oslavu Dieťaťa Ježiša. Napísal text na parapet na chóre v kostole svätého Františka a sám ho aj zhudobnil. Tu sú verše: Ach, spievajme v zvuku radosti. Ach, spievajme v zvuku lásky. Ó, veriaci, náš nežný Boh Spasiteľ sa narodil. Ach, ako jasne svieti každá hviezda. Mesiac sa ukazuje žiarivý a krásny. A závoj temnoty sa roztrhol. Serafínske zástupy, ktoré nebesá rozväzujú, kričte s radosťou: Pokoj na zemi! Ďalšie odpovedajú: Sláva na nebesiach!

Hudba nebola v súlade s pravidlami kontrapunktu, ale bola taká nežná, že človeku vháňala slzy do očí. Najťažšie bolo prinútiť tých malých nevzdelaných chlapcov, ktorí nepoznali zásady zborového spevu či melódie, aby sa pieseň naučili. Napriek trpezlivým pokynom, ktoré im don Bosco dával, doslova týrali noty skladby. A tým sa to neskončilo. Miesto nácviku nebolo žiadne, ale chlapci spievali a skúšali počas prechádzky centrom Turína.

Okoloidúci s úžasom sledovali, ako kňaz za smiechu a posmeškov opakuje refrén: „Ach, spievajme v zvuku lásky. Ó, veriaci, náš nežný Boh Spasiteľ sa narodil.“

Obvyklá vytrvalosť dona Bosca prekonala všetky prekážky.

Nadišiel Štedrý deň. Don Bosco s celou svojou odvahou a pevnými nervami vzal chlapcov do kostola Consolata, v tom čase najvýznamnejšieho kostola v Turíne.

Pomaly ich viedol k chóru, keď sa stalo niečo celkom nečakané. Títo chlapci, ktorí si starostlivo oprášili pokrčené saká, držali v ruke robotnícke čiapky a snažili sa zachovať si pevné nervy, sa s istými obavami pozerali zhora na kostol preplnený slušnými a elegantnými ľuďmi. Don Bosco sedel pri organe. Keď skončilo prijímanie, pozrel sa na chlapcov, s pochopením sa usmial, zdvihol ruky a začal klásť prsty na klávesy organa.

Chlapci začali spievať. Don Bosco sa obával najhoršieho a zavrel oči. Mýlil sa. Hlasy chlapcov stúpali jasne a isto a všetkým slovám bolo rozumieť.

Obyvatelia Turína, ktorí dovtedy neboli zvyknutí na čisté detské hlasy v chóre, boli nadšení, pretože v tých časoch na bohoslužbách spievali len majstri svojimi robustnými a niekedy nepríjemnými hlasmi.

Veriaci, ktorí boli na omši, sa ohromene obracali k zboru. V očiach niektorých sa zaleskli slzy. Títo chlapci svojimi hlasmi urobili niečo viac než len zaspievanie vianočnej koledy.

Príbeh je napísaný v druhom zväzku Životopisných spomienok na strane 129.