Autor: B. F.

Keď brat Jána Bosca Jozef dovŕšil osemnásť rokov, presťahoval sa s matkou a šestnásťročným Jánom do Sussambrina na krásny statok s výhľadom na kopec neďaleko Becchi. Jozef tu choval poľovného psa, ktorého Ján pomenoval Bracco. Bol to láskavý, hravý, spoločenský a, ako Ján čoskoro zistil, skutočne inteligentný pes.

V čase voľna od školy a štúdia začal Ján Bracca cvičiť. Naučil ho držať jednu alebo druhú labku, elegantne brať chlieb.

Bracco sa po počiatočnej neistote naučil vyliezť po strmom rebríku, ktorý viedol do stodoly. Ján s ním robil nezbedné kúsky. Keď bol dobrý pes na stodole, odnášal rebrík a potom odchádzal. Pes štekal, pobehoval hore-dole, hľadal ľahké miesto na zostup, ustupoval vystrašený výškou, ale napokon sa vrhol dolu a celý radostný sa rozbehol za ním.

Všade, kam Ján išiel, ho sprevádzal Bracco. Niekedy, keď bolo horúco alebo keď bol Ján unavený, vyzliekol si sako a prikázal: „Bracco, nes mi sako!“ Ak mu ho nestihol dať načas, pes chytil do zubov jeden okraj saka, ktoré si Ján ešte nezložil, a potiahol ho. Ján mu potom sako položil na chrbát, pes ho hrdo niesol a dával pozor, aby mu odev nespadol.

V nedeľu po bohoslužbách sa Ján v sprievode svojich priateľov vracal na svoj kopec a tak ako kedysi v Becchi organizoval predstavenie hier a zručností, v ktorých bol hviezdou jeho verný Bracco.

V jednej chvíli Ján prikázal psovi, aby skočil na chrbát pokojnej kravy, ktorá sa pásla na lúke. Chudák pes s pochybovačným a smutným pohľadom hľadel na svojho pána, akoby chcel povedať: „Bláznivá vec!“ Ale na Jánov pokyn, ktorý nepripúšťal žiadnu výhovorku, sa rozbehol, skočil a spadol na opačnú stranu, pretože nabral príliš veľkú rýchlosť. Ján mu prikázal, aby to skúsil znova a pes sa pri druhom skoku už zastavil na chrbte kravy v neistej rovnováhe.

Ján potom odišiel a predstieral, že naňho zabudol. Bracco začal skuvíňať, ale keď videl, že jeho pán sa vzďaľuje, zoskočil, rozbehol sa, aby ho dobehol, a štekal naňho, akoby mu chcel vynadať. Prirodzene, vypukol smiech a potlesk. Ján si svojho Bracca obľúbil. A pes zase Jána. Ale dobre si pamätal, že po tragickej smrti svojho spevavého vtáka sľúbil Pánovi, že sa už nikdy nepripúta k žiadnemu zvieraťu. Keď ho príbuzní Moncucca požiadali o toho psa, vzal ho na ich farmu. Potom tajne odišiel, ale keď prišiel domov, objavilo sa pred ním jeho verné zviera. Ján sa naňho neusmial ako zvyčajne a povedal: „Vidíš, Bracco, toto už nie je tvoj domov, preto ťa nebudem kŕmiť.“ Pes odišiel, prikrčil sa v rohu izby a dlhú chvíľu sa ani nepohol. Moncuccovi príbuzní poňho prišli, ale len čo sa pes oslobodil, vrátil sa späť do Sussambrina. Ján ho prijal s palicou v ruke, ale pes si ľahol k jeho nohám a pozeral sa naňho prosebnými očami. Jána to dojalo a nechal ho pri sebe.

Tento príbeh je opísaný v Memorie Biografiche, zväzok I, strana 239 a nasledujúce.