Autor: B. F.

Bol som malý vreckový zápisník. Presne taký, aký kedysi používali najmä pekári. Patril som 14-ročnému chlapcovi z Pontecurone, malého mesta v provincii Alessandria. Volal sa Luigino Orione. Bol synom chudobného dláždiča ciest. Aj on hodiny a hodiny kľačal vedľa svojho otca na kolenách vo vlhkom piesku, jeden po druhom ukladal kamene a zatláčal ich do zeme slabými údermi kladiva. Chcel študovať a saleziáni vo Valdoccu ho prijali.

Písal sa rok 1886 a don Bosco bol už starý a chorý. Luigina však napriek tomu fascinoval a očaril. Mal veľkú túžbu – chcel ísť k donovi Boscovi na spoveď. Ale ako to urobiť?

Don Bosco, keďže bol na konci svojich síl, spovedal len niekoľkých saleziánov a študentov piatej triedy, ktorí sa pripravovali na vstup do noviciátu. Luigino napokon získal toto výnimočné privilégium takmer nevysvetliteľným spôsobom. Musel sa vážne pripraviť.

Neskôr už ako don Orione spomínal: „Pri spytovaní svedomia som si vyplnil tri malé zápisníky.“ Nechcel nič vynechať, preto si prešiel niekoľko formulárov spytovania svedomia, všetko si odpísal, zo všetkého sa obvinil. Len na jednu otázku odpovedal záporne: „Zabíjal si?“. „Toto nie!“ napísal.

Potom sa so zošitmi vo vrecku, s jednou rukou na hrudi a so sklopenými očami pripojil k ostatným a čakal, kým naňho príde rad. Chvel sa od dojatia.

„Čo povie don Bosco, keď si prečíta všetky tieto hriechy?“ Rukou si nahmatal malé zošity. Teraz bol na rade on. Pokľakol si. Don Bosco sa naňho s úsmevom pozrel.

„Daj mi svoje hriechy.“ Chlapec vytiahol prvý malý zošit. Don Bosco ho vzal, chvíľu nad ním uvažoval a potom ho roztrhal. Tak sa skončilo moje dobrodružstvo!

„Daj mi ostatné.“

Ďalšie dva skončili rovnako. Chlapec stál a zmätene sa díval.

„Teraz je spoveď hotová,“ povedal don Bosco. „Už nikdy nemysli na to, čo si napísal.“

A usmial sa naňho. Luigino na ten úsmev nikdy nezabudol. Po tejto spovedi nasledovali ďalšie u dona Bosca.

Jedného dňa sa mu don Bosco pevne pozrel do očí: „Pamätaj, že my dvaja budeme vždy priatelia.“

Orione na tento sľub nezabudol. Keď sa dozvedel, že don Bosco zomiera, ponúkol Bohu na výmenu svoj život. Neskôr sa stal otcom jednej Kongregácie s oratóriami a domovmi pre veľmi chudobných chlapcov a pri spomienke na dona Bosca hovorieval: „Išiel by som aj po žeravom uhlí, aby som ho ešte raz videl a poďakoval sa mu.“

Tri roky strávené vo Valdoccu označil za „šťastné obdobie svojho života“.

Alojz Orione je dnes svätý. Po dlhej modlitbe pri hrobe dona Bosca nadobudol presvedčenie, že Pán ho nechce medzi saleziánmi. Vstúpil do diecézy Tortona, bol vysvätený za kňaza a založil mužskú rehoľnú kongregáciu Orionini, ktorá sa venuje apoštolátu lásky medzi mladými ľuďmi (najmä vo farnostiach, oratóriách a mládežníckych centrách), chudobnými a robotníkmi s cieľom podporovať lásku k Ježišovi, Cirkvi a pápežovi.