Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Toto je jednoduché a tiché dobro, aké konal don Bosco. Toto je dobro, ktoré naďalej spoločne robíme.

Milí priatelia, čitatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano! Prijmite ako každý mesiac môj srdečný pozdrav, ktorý pripravujem tak, že nechám prehovoriť svoje srdce – srdce, ktoré sa chce naďalej pozerať na saleziánsky svet s tou nádejou a istotou, ktorú mal sám don Bosco, že spoločne môžeme urobiť veľa dobra a že o dobre, ktoré robíme, máme ľudí oboznamovať.

Pred napísaním tohto pozdravu som si prečítal celý obsah Bollettino na tento mesiac. Vždy ho vidím vopred, takže môžem napísať, čo považujem k danej téme za vhodné.

Bollettino na tento mesiac sa mi veľmi páčilo so všetkou svojou rozmanitosťou, so vzácnym svedectvom o tom, ako môžeme byť veľmi saleziánski prostredníctvom každodennej oddanej služby v saleziánskom oratóriu, na každom ihrisku, na každom mieste, kde deti a dospievajúci – a tiež mladí, ktorí sú ich animátormi – nachádzajú životný priestor, priestor zdravý a výchovný, taký, čo vychováva pre život a pre zmysel života, priestor viery (ak ľudia chcú).

V mnohých saleziánoch opäť vidím „vášnivú lásku“ dona Bosca zameranú na šťastie mladých. Heslo, ktoré sa stalo slávnym, sa snaží troma slovami súhrnne a výstižne vyjadriť výchovný systém dona Bosca: rozum, náboženstvo, láskavosť. Škola, kostol, ihrisko. Saleziánsky dom je toto všetko – postavené z kameňa. Ale oratórium dona Bosca je čosi oveľa viac. Je to arzenál podnetov a kreativity: hudba, divadlo, šport a výlety, ktoré sú ozajstným ponorením sa do prírody. Všetko je to ochutené skutočnou, otcovskou, trpezlivou, nadšenou láskou.

Matka odvahy

Nuž, zatiaľ čo s bolesťou a obavami čítam denné správy zo Sudánu, kde je situácia všetkých veľmi ťažká – aj situácia saleziánov –, dnes by som chcel ponúknuť ďalšie krásne svedectvo, aj keď tentoraz som nebol očitým svedkom, ale porozprávam to, o čo sa so mnou podelili iní.

Príbeh sa odohráva v Palabeku (v Ugande), kam sme v čase príchodu prvých utečencov pred piatimi rokmi zároveň s nimi chceli ísť aj my, saleziáni dona Bosca. Ubytovanie bolo v stane a kaplnkou na modlitbu a na slávenie prvej Eucharistie bol tieň stromu.

Každý deň prichádzali do Palabeku stovky a stovky utečencov zo Sudánu. Najprv pre konflikt v Južnom Sudáne. A neprestávajú prichádzať ani po rokoch, teraz pre konflikt v Sudáne (čím sa chápe Severný Sudán).

To, o čom vám teraz píšem, mi povedal generálny radca pre misie, ktorý pred niekoľkými dňami išiel do Palabeka, aby naďalej sprevádzal toto naše dielo v utečeneckom tábore, kde už boli prijaté desaťtisíce ľudí.

Pred desiatimi dňami prišla žena s jedenástimi deťmi. Sama, bez akejkoľvek pomoci zvládla niekoľko oblastí plných nebezpečenstva pre seba i pre deti; za posledný mesiac prešla pešo viac ako 700 kilometrov a skupina tých detí rástla. A práve o tom chcem hovoriť, pretože toto je ĽUDSKOSŤ, toto je LÁSKA. Táto žena pricestovala do Palabeku s jedenástimi deťmi, ktoré jej boli zverené, a všetky ich predstavila ako svoje deti. Ale v skutočnosti detí, ktoré boli plodmi jej lona, bolo šesť. Ďalšie tri patrili jej nedávno zomrelému bratovi, ktoré si vzala na starosť. A dve malé siroty našla na ulici samotné, nikto s nimi nebol, a, samozrejme, nemali doklady (kto môže myslieť na doklady a na dokumenty, keď chýbajú pre život tie najdôležitejšie veci?). Stali sa jej adoptovanými deťmi.

Matku, ktorá dala svoj život, aby ochránila svoje dieťa, ľudia zvykli volať „matka odvahy“. V tomto prípade by som tejto matke jedenástich detí rád udelil titul Matka Odvahy, ale predovšetkým žena, ktorá veľmi dobre vie – v hĺbke svojho srdca –, čo znamená milovať, až po utrpenie, pretože so svojimi jedenástimi deťmi žila a žije v absolútnej chudobe.

Vitaj v Palabeku, statočná Mama. Vitaj v saleziánskom diele. Nepochybne urobíme všetko pre to, aby týmto deťom nechýbalo jedlo ani miesto na hranie, smiech a úsmev – v saleziánskom oratóriu – a miesto v našej škole.

Toto je jednoduché a tiché dobro, aké konal don Bosco. Toto je dobro, ktoré naďalej spoločne robíme, pretože, verte mi, to, že cítime, že nie sme sami, istota, že mnohí z vás si s radosťou a súcitom všímajú námahu, ktorú každý deň vynakladáme v prospech druhých, nám zároveň dáva veľa ľudskej sily a dobrý Boh jej nepochybne dáva vzrast.

Prajem vám pekné leto. To naše aj moje bude určite pokojnejšie a komfortnejšie ako leto tejto matky z Palabeka, ale myslím si, že môžem povedať, že tým, že sme mysleli na ňu a na jej deti, sme istým spôsobom vybudovali most.

Buďte veľmi šťastní.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, júl – august 2023)