Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Život úplne darovaný v každodennosti

Mladá žena, ktorá strávila svoj život v konkrétnej každodennej pripravenosti poslúžiť, úplne sa darovala Bohu a blížnym, napodobňujúc Pannu Máriu. Snívala veľké sny… túžila ísť na misie do Číny. Dcéry Márie Pomocnice, aby splnili jej apoštolskú túžbu, zverujú jej dnes svoju misijnú činnosť. Terézia Valsé Pantelliniová bola vyhlásená za ctihodnú 12. júla 1982.

Terézia sa narodila v Miláne 10. októbra 1878. Patrila do dobre situovanej rodiny. Jej otec Jozef sa ešte ako mladý muž presťahoval do Egypta, kde otvoril reťazec hotelov, ktoré mu priniesli bohatstvo. Tam sa aj oženil s Giuseppinou Vigliniovou, Taliankou z vyšších vrstiev.

Jozef sa v roku 1882 vrátil so svojou rodinou do Talianska. Najskôr bývali v Miláne a potom vo Florencii. V roku 1890 Jozef zomrel a zanechal tak svoju manželku a tri deti: svojho prvorodeného Itala, Teréziu a Giuseppinu. Bola to tvrdá rana pre všetkých, ale najmä pre Teréziu, ktorá bola k svojmu otcovi veľmi pripútaná. Matka zaobstarala pre deti najlepšie vzdelanie na florentských školách a neskôr sa celá rodina presťahovala do Ríma.

Terézia istý čas pestovala hlboký duchovný život, ktorý ponúkal štýl správania vhodný pre jej spoločenské postavenie, ale bol založený na jednoznačne evanjeliových kritériách: prednostnej láske k Bohu, silnej citlivosti voči chudobným a výraznej výchovnej citlivosti. Vnímala u seba povolanie k zasvätenému životu a po prekonaní drsných prekážok po smrti svojej matky vstúpila 2. februára 1901 do Inštitútu dcér Márie Pomocnice. Mala 22 rokov. V čase svojho rozhodnutia stať sa rehoľníčkou napísala svojmu bratovi Italovi: „Rozhodla som sa neodvolateľne.“

Terézia so svojou mladšou sestrou Giuseppinou

Terézia strávila veľkú časť svojho rehoľného života v Trastevere v Ríme. V domoch Bosco Parrasio a Viadella Lungara bolo oratórium pre najchudobnejšie dievčatá v okolí, ktoré pracovali ako práčky v domoch bohatých ľudí. Sestru Teréziu dievčatá– ktoré sa cítili priťahované jej úsmevom a ušľachtilou prítomnosťou –spomedzi rehoľníčok najviac milovali. Keď začala pracovať v tomto prostredí, mala chatrné zdravie, ale tvárou v tvár obetám sa nestiahla a nikdy nedovolila, aby jej minulý život u niekoho v niečom zavážil.

V dome sestier bola taká veľká chudoba, že bolo nevyhnutné požiadať o pomoc, dokonca chodiť prosiť o almužnu. A tak sestra Terézia, aj keď s veľkým odporom, prijala tento záväzok a klopala na dvere bohatých ľudí, ktorých poznala z iných čias. Bola to silná žena, oddaná výlučne najchudobnejším, rozhodná pri ochrane práv druhých, najmä keď sa niektorí susedia pokúšali klásť prekážky v práci alebo sa sťažovali na prítomnosť dievčat, ktoré boli dosť drsné a neplatili za poskytované služby.

Teréziin otec Jozef (na dobovom obraze)

Po vzore dona Bosca sa ponorila do zložitých situácií zverených mladých a všemožne sa snažila pozdvihnúť ich kultúru a vylepšiť ich životný štýl. Dávala hodiny hudby, pripravovala divadelné predstavenia a vymýšľala také hry, ktoré by dievčatá, vyčerpané ťažkou prácou, mohli zaujať. V komunite bola citlivá a diskrétna.

„Pán mi pomohol a teraz som pripravená prijať každú z troch možností: zomrieť, byť dlhodobo chorá alebo sa uzdraviť.“ Potom so zábleskom úsmevu dodala: „No asi hádam správne, ktorá z nich to bude, však?“ Jej pozemský život, tak ako predpokladala, sa uzavrel v dome Márie Pomocnice v Turíne 3. septembra 1907.