Autor: Angel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Už mnoho rokov som nepočul od nijakého mladíka takéto slová, vyslovené v takej pohode, v prítomnosti všetkých jeho kamarátov, ktorí sa tlačili okolo nás.

Milí priatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano, „preplávali sme“ starým rokom, ako vravia námorníci, a stojíme pred novým rokom. Každý začiatok má v sebe niečo magické, a čo je nové, má vždy svoje zvláštne čaro. Rok 2023 sa zdal vzdialený, no už je tu. Nový rok je vždy prísľubom, že aj k nám prídu nejaké dobré správy. Nový rok pramení zo svetla a z nadšenia, ktoré sme dostali na Vianoce.

„Svoj čas má narodiť sa,“ hovorí Kazateľ v Biblii. Nikdy nie je príliš neskoro začať znova. Boh vždy s nami začína odznova a napĺňa nás svojím požehnaním.

Za posledné roky som sa naučil jednu vec: pripraviť sa na prekvapenia a na neočakávané veci. Ako hovorí svätý Pavol v jednom liste: „… do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Obsahom kresťanskej nádeje je žiť odovzdane v Božom náručí.

Dnes sa veľmi zmenil spôsob života, vyjadrovania a komunikácie. Ale ľudské srdce, najmä srdce mladých, je stále rovnaké – ako jarný výhonok plný života pripravený vypučať. Mladí ľudia „sú“ nádejou, ktorá kráča.

To, s čím sa vám teraz zverím, sa mi zdá veľmi vhodné do časopisu Il Bollettino Salesiano ako pozdrav na mesiac január, „mesiac dona Bosca“.

Pred niekoľkými týždňami som navštívil saleziánske diela v Spojených štátoch amerických (USA). Jedného dňa skoro ráno som prišiel na strednú školu „Svätého Dominika Savia“ v Los Angeles. Strávil som niekoľko hodín so stovkami študentov a hneď potom nasledovala panelová diskusia so 45 stredoškolákmi. Rozprávali sme sa o ich osobných plánoch a snoch. Boli to veľmi príjemné a obohacujúce hodiny.

Na konci tohto dopoludnia som mal spoločne s mladými občerstvenie na dvore. S chlebíkom v ruke a s fľašou vody som sedel za dreveným stolom na nádvorí. V tej chvíli tam boli so mnou ďalší štyria saleziáni. Pozdravil som mnohých mladých, niektorí sedeli pri stoloch, iní stáli. Bol to obed okorenený radosťou. Pri stole som mal ešte dve voľné miesta. Zrazu prišli dvaja mladíci a prisadli si k nám. Samozrejme, začal som sa s nimi rozprávať. Po niekoľkých minútach mi jeden z mladíkov povedal: „Chcem sa ťa niečo spýtať.“

„Samozrejme, povedz.“

Mladík pokračoval: „Čo musím urobiť, aby som sa stal pápežom? Chcem byť pápežom.“

Zatváril som sa prekvapene, ale usmial som sa. Odpovedal som mu, že takúto otázku som ešte nedostal a že ma prekvapila jeho jasnosť a odhodlanie. Spontánne som mu vysvetlil, že medzi jednou miliardou a 600 miliónmi katolíkov je veľká konkurencia a nie je také ľahké byť zvolený za pápeža.

Navrhol som mu: „Počuj, mohol by si začať tým, že sa staneš saleziánom.“

Mladý muž s úsmevom povedal: „No, nehovorím nie.“ A veľmi vážne dodal: „Je totiž isté, že mojou veľkou láskou je Kristus.“

Musím povedať, že som bol ohromený a príjemne prekvapený. Myslím, že už mnoho rokov som nepočul od nijakého mladíka takéto slová, vyslovené tak bezstarostne, v prítomnosti všetkých jeho kamarátov, ktorí sa v tej chvíli tlačili okolo nás.

Mladík mal milý, úprimný úsmev. Povedal som mu, že sa mi jeho odpoveď veľmi páči, pretože som pochopil, že je absolútne úprimná.

Dodal som, že ak súhlasí, rád by som o našom rozhovore porozprával inokedy a na inom mieste. A teraz to robím.

Už v tej chvíli moje myšlienky zaleteli k donovi Boscovi. On by určite veľmi ocenil rozhovor s mladíkom, ako bol tento. Niet pochýb, že v mnohých rozhovoroch so Saviom, Besuccom, Magonem, Ruom, Caglierom, Francesiom a mnohými ďalšími bolo veľa z tohto, bola tam túžba týchto mladíkov urobiť zo svojho života niečo pekné.

A rozmýšľal som o tom, aké dôležité je dnes, stošesťdesiattri rokov od vzniku Saleziánskej kongregácie, naďalej hlboko veriť, že mladí sú dobrí, že majú v srdci mnoho semienok dobroty, majú sny a plány, v ktorých je často veľa veľkorysosti a odhodlania darovať sa.

Aké dôležité je neprestávať veriť, že to Boh koná v srdci každého z nás, v srdci každého svojho syna a dcéry.

Zdá sa mi, že dnes, v našej dobe, sa ocitáme v nebezpečenstve, že na všetko, čo sa nám deje a čo zažívame, sa budeme pozerať očami praxe a efektivity a že nám hrozí strata schopnosti dať sa prekvapiť sebou a inými a – čo je ešte znepokojujúcejšie – dať sa prekvapiť Bohom.

Nádej je ako sopka v našom vnútri, ako tajný prameň, ktorý prýšti v srdci, ako jar, ktorá exploduje v hĺbke duše. Strháva nás ako božský vír, ktorý nás z Božej milosti zachytil. Myslím, že tak ako včera, za čias dona Bosca, aj dnes sú tisíce a tisíce mladých, ktorí chcú vidieť Ježiša, potrebujú zažiť priateľstvo s ním a hľadajú niekoho, kto by ich na tejto krásnej ceste sprevádzal.

Drahí priatelia časopisu Il Bollettino Salesiano, pozývam vás, aby ste sa k nim pripojili, a prajem vám veľa času, aby ste mohli žasnúť, čas, aby ste mohli dôverovať, čas pozerať sa na hviezdy, čas rásť a dozrievať, čas znova dúfať a milovať. Želám vám čas, aby ste mohli každý deň, každú hodinu prežívať ako dar. Želám vám tiež čas, aby ste mohli odpúšťať, čas, ktorý by ste mohli darovať iným, a mnoho času, aby ste sa mohli modliť, snívať a byť šťastní.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, január 2023)