Prerozprávala: Oľga Križová / Foto: archív
Aj my sme boli niekedy misijné územie…
Nie je to tak dávno – iba 90 rokov, čo bol otvorený náš dom na Miletičke (13. septembra 1933). Jeho stavba mala svoju dlhú predohru (čakanie na stavebné povolenie…), rýchlu realizáciu (iba jeden rok) a potom už len realizovaný don Boscov sen – dom plný mladých.
Že aj deti majú podiel na veľkých veciach nám vyrozpráva malé dievčatko (Terka *1923 †2009), ktoré sa svojím dielom zúčastnilo na jeho stavbe.
„Raz prišiel do našej školy spolu s pánom dekanom mladý dôstojný pán. Mala som vtedy 9 rokov. Predstavil sa ako salezián a rozprával nám, že oni – saleziáni majú v pláne postaviť v Bratislave pre opustených chlapcov (takých, čo behajú po uliciach…) dom, ihriská, sálu na divadlo, kaplnku. Chceli by ich zhromažďovať a vychovávať po kresťanky – aby sa netúlali a nerobili zle. Netušili sme, čo znamená slovo „salezián“ ani kde je Bratislava, ale vedeli sme, že byť opusteným a nemať usporiadanú rodinu a dobrých kamarátov, to by sme veru nechceli skúsiť. Tešili sme sa, keď nám rozprával a na plagátiku ukazoval ako bude ten dom pre chlapcov vyzerať. Takú krásnu a veľkú stavbu sme videli prvý raz a to iba na obrázku, ktorý sa volal „Tehlička“. (Tieto tehličky saleziáni predávali po slovenských dedinách a tak zbierali almužnu pre stavbu tohto domu.)
To isté sme porozprávali doma a kto mohol priniesol na druhý deň do školy korunu a jedna tehlička bola jeho… Keďže viacerí z nás boli chudobní, veľa tehličiek zostalo… Bolo nám to ľúto, ale nedalo sa nič robiť. Naozaj? Bola som „vymyselná“ (dnes by sa povedalo „akčná“) a naviedla som aj svoju kamarátku na dobrodružnú akciu. „Pán dekan, dajte nám tie tehličky, my ich predáme! Pôjdeme do susednej dediny – tam nemajú školu – iste sa to nedozvedeli!“
Pán dekan súhlasil a rodičia nám dali jeden deň voľna od domácich prác. Vybrali sme sa hneď zrána. Cesta pešo trvala trištvrte hodiny a začali sme hneď v prvom dome. Porozprávali sme všetko, čo sme si zapamätali z rozprávania pána saleziána a poprosili sme ich, či by mohli stavbu podporiť a kúpiť si od nás jednu tehličku. Domáci boli prekvapení, že majú takú odvážnu návštevu, ale keď sme povedali, že nám to dovolili pán dekan, hneď bola jedna tehlička predaná. Tak sme pokračovali z domu do domu po celej dedine. Občas sme pri rozprávaní aj zveličovali o tých „zlých“ chlapcoch, ktorí sa isto polepšia… Boli sme povzbudené svojím nápadom, lebo skoro v každom dome sme niečo zarobili.
Nadšenie (božie požehnanie) nás čakalo v dome, do ktorého sme skoro ani nevošli. Mal iba slamenú strechu a vedeli sme, že musia byť veľmi chudobní. V dome sme našli starého dedka. Odvážili sme sa mu predniesť našu prosbu. Dedko zažmurkal starými očami a doniesol nám z druhej izby desať korún! Stŕpli sme od radosti i od prekvapenia. Túto tehličku sme si v duchu označili, že je zlatá. Chudák dedko so zlatým srdcom!
Dedina nebola veľká, ale v každom dome sme sa trocha zabavili a čas bežal. Kým sme obišli všetky domy, bolo už neskoro popoludní. Bola jeseň a my sme boli oblečené len v chatrných šatkách. Začalo nám byť zima. Hrialo nás iba to, že sme mali plný „ručníček“ (veľká pánska vreckovka) peňazí. Nevedeli sme koľko ich je, ale bolo ich veľa! Okrem radosti sme mali aj veľký hlad. Nikto nás ničím neponúkol, hoci sme v niektorých domácnostiach boli aj v čase obeda… Povedali sme si, že predsa sa nemôžeme vydať na spiatočnú cestu také hladné. Otvorili sme teda „milý ručníček“ a v najbližšom „sklepe“ (dedinský obchod) sme si kúpili jedného haringa (kyslú rybu). Roztrhli sme si ho na polovicu a zjedli.
Takto posilnené sme kráčali už za súmraku domov. Zabúchali sme na fare. Pán dekan nás s prekvapením privítal. Už na nás aj zabudol. Myslel, že sme to vzdali. Podali sme mu víťazoslávne peniaze a zahlásili, že všetky tehličky sú predané. Priznali sme mu aj nášho haringa… Bol veľmi dojatý – vzal nás do teplej kuchyne, ponúkol nás prihriatymi oškvarkami a chválam nebolo konca kraja. Domov sme prišli potme. Rodičia nás aj trocha pohrešili, ale keď sme im porozprávali ako sa nám darilo, ostali spokojní.“
Dievčatá zaspali veľmi ľahko a možno sa im snívalo niečo podobné ako Jankovi Boscovi v ich veku. Videli množstvo malých i väčších chlapcov ako sa radostní naháňajú a hrajú v novom dome na okraji Bratislavy…
Podľa spomienok svojej mamy prerozprávala Oľga Križová
1943 – „ VESELÍ ORATORIÁNI“ v oratóriu si získali nových priateľov
Na pamiatku miništrantskej skúšky 17. 8. 1940
Saleziánsky dvor cez rok slúžil ako ihrisko pre basketbal, ľahkú atletiku, kde vyrástli mnohí reprezentanti
Zimné ihrisko v r. 1946, kde svoje začiatky získal i hokejový reprezentant Karol Fako
0 komentárov