Text a Foto: Kristián Fečík
Saleziánsky dobrovoľník Kristián sa s nami podelil o zážitky zo svojej misie v Keni medzi chlapcami v centre Bosco Boys Langata.
Niekedy to nie je ľahké byť prvý krát v živote učiteľom v škole, ktorá vlastne ani nie je klasickou školou a kde chlapci nie sú zvyknutí sa učiť, lebo na ulici mali slobodu. Navyše keď mojej angličtine chýba obšírnejšia slovná zásoba, a tak isto aj chlapcom. Alebo byť prvý krát futbalovým rozhodcom na ihrisku kde nie sú čiary a kde každý z hráčov by chcel rozhodovať miesto rozhodcu.
Niekedy neviem ako zareagovať správne v situácii keď sa chlapci hádajú alebo bijú a ja im ani nerozumiem, lebo bežne komunikujú v svahilčine. Alebo keď si niečo ukradnú a ja neviem zistiť koho tá vec naozaj je. Avšak čo som pochopil počas prvých týždňov čo som tu je, že tu nie som kvôli tomu že ich nemá kto učiť, alebo im nemá kto robiť rozhodcu alebo dozor. Áno, aj to je dôležité, ale myslím, že to všetko by domáci Keňania nejako zvládli aj bez nás, predsa len oni sú tu doma. Čo vnímam, že je viac užitočné a potrebné ako všetky moje povinnosti, je len tak strácať čas s chlapcami, byť s nimi len tak. O to sa aj snažím – byť s nimi čo najviac. Hoci je to niekedy dosť únavné a stále sa to učím, ale asi len takto im viem dať najavo že ich mám rád. Lebo ako vravieval don Bosco, nestačí ich milovať, je potrebné aby cítili že sú milovaní.
Popri spomínanom učení, športe a ostatnom čase strávenom s chlapcami, sa niekedy venujem opravám toho, čo nefunguje, čo je zlomené, potrhané a pod. Je tu malá dielnička, ktorá poskytuje dostatok potrebného náradia na takéto rôzne opravy. Často tu napríklad vypadne verejná dodávka elektrickej energie, vtedy štartujem generátor a dolievam palivo. Inokedy mením vypálené žiarovky, opravujem rozbité a polámané veci a iné nefunkčné zariadenia. Ak je to možné, občas do toho zapájam aj chlapcov. Niektorí z nich radi pracujú s drevom, preto sa v najbližšej dobe chystáme vyrábať drevené lavičky. Potrhané oblečenie či zničená obuv nie sú tiež ničím výnimočným, a tak sa niekedy rád stávam aj krajčírom či obuvníkom. Na starosti mám tiež prípravu svätej omše – kostolničím.
Bežný program počas týždňa začína svätou omšou o 7:00. Nasledujú raňajky, umývanie podlahy, nástup a vyučovanie. To obvykle trvá do 13-tej obeda, avšak často je nahradené aj inými aktivitami podľa okolností. Poobede je chvíľu čas na rekreáciu a o 14:30 máme manuálne práce ako práca v záhrade, rúbanie dreva, čistenie okolia, či krájanie zeleniny. Niektoré dni máme tiež výtvarné dielne, alebo ručné pranie oblečenia. Od 15:30 začínam s chlapcami športy, ktoré trvajú dve hodiny. Obvykle je to futbal, niekedy basketbal, volejbal alebo korčuľovanie. Nasleduje sprcha, ruženec s večerným slovkom, krátky čas na štúdium a hry. Večera je o 19:30, po nej opäť krátky čas na hry a potom večerný film, modlitba a spánok. Niekedy mi život s týmito chlapcami v mnohom pripomína život z oratória z čias dona Bosca, o ktorom som čítal v knihách či videl vo filme. Avšak máme sa ešte čo učiť od dona Bosca, čo sa týka preventívneho systému.
Nedele máme spolu s Jurajom a poľskými dobrovoľníčkami takzvaný „day off“, čo znamená, že máme voľno. Tento čas je pre mňa veľmi dôležitý z hľadiska psychohygieny. Trávim ho čítaním knihy, videohovormi s rodinou a priateľmi, alebo sa korčuľujem s chlapcami. Občas ideme s dobrovoľníkmi na prechádzku do okolia, či sedíme pri ohni v našej záhradke.
V centre sa veľa oslavuje. Na konci každého mesiaca oslavujeme narodeniny chlapcov, ktorí ich mali v daný mesiac. Tradičné spoločné krájanie torty, dlhé príhovory, hip-hopové tančeky chlapcov a iné vystúpenia sú toho neoddeliteľnou súčasťou. Okrem týchto osláv som zažil už aj oslavu dona Bosca, kenskú svadbu, či diakonskú vysviacku jedného priateľa z Filipín, ktorý chodí do centra na asistenciu. Takéto slávnostné sväté omše tu naozaj trvajú aj 2-3 hodiny. Veľa sa tancuje, spieva a veľkú časť zaberú tiež poďakovania a príhovory ktoré sú tu veľmi obľúbené. Minimálne pre tých, ktorí sa prihovárajú 😀.
Zdroj: SAVIO
0 komentárov