Z knihy „Don Giuseppe Quadrio – documenti di vita spirituale“, ktorú spracoval D. Eugenio Valentini, a vydalo Pontificio Ateneo Salesiano – Torino 1968, II. vydanie (ss. 184-191).

Ide o tému o svätom Jozefovi, ktorú predniesol ctihodný don Quadrio 1. mája 1958 v Turíne-Crocetta pre študentov teológie.

Ctihodný don Jozef Quadrio (1921-1963) tam bol v rokoch 1954-1959 dekanom teologickej fakulty – teda aj v čase prednesenia tejto témy. Pri príležitosti 100. výročia narodenia ctihodného dona Jozefa Quadria (28. 11. 2021) preložil Rastislav Hamráček.

Don Jozef Quadrio 1. mája 1958

Svätý Jozef Robotník

Úvod. Hlavné posolstvo, ktoré jednoduchá a vľúdna postava sv. Jozefa prináša dnešnému človeku, je nepochybne o rehabilitácii ľudskej práce až po to, že je ušľachtilou spoluprácou človeka s Bohom Stvoriteľom a s Kristom Vykupiteľom.

Vo sv. Jozefovi katolícky svet oslavuje a ctí pokorného a skromného robotníka, ochrancu a vzor sveta práce; on zosobňuje posvätnú ušľachtilosť práce.

Tak nám to predstavuje evanjelium, pápež a liturgia v nedávnom (napísané v 1958) ustanovení sviatku sv. Jozefa remeselníka, čo sa stalo kresťanským sviatkom práce.

Povedať, že moderná civilizácia je civilizáciou práce, je slogan tak pravdivý ako aj zneužívaný; život jednotlivcov, rodín, národov, kultúra a rozvoj, politické, ekonomické, sociálne doktríny a samotné ústavy štátov sú – ako sa hovorí – založené na práci. Práca je dušou všetkého.

Práca existuje od kedy je svet svetom, je tiež ale faktom, že iba v týchto ostatných sto rokoch sa stala osou sveta. Dnes máme nielen mocne rozvinutú technickú a spoločenskú organizáciu práce, ale máme aj robustne rozpracovanú sociológiu, filozofiu, právo, morálku práce.

Môžeme však povedať, že máme tiež skutočnú a vlastnú teológiu práce, ktorá by vo svetle Zjavenia a Magistéria predstavila v organickom a úplnom pohľade Boží plán a jeho dielo v prospech ľudskej práce?

Aby sme boli úprimní, musíme priznať, že hoci kresťanské myslenie vždy bolo prítomné v tejto téme, oficiálna teológia ako taká doteraz vo veľkom zaostala, chýbala.

Ešte nemáme teológiu práce. Bude úlohou – ťažkou ale neodkladnou – druhej polovice tohto storočia vypracovať systematicky kompletnú (biblicko-patristickú, magisteriálnu a špekulatívnu) teológiu práce.

Pretože, aby sme pokresťančili túto veľkú ľudskú skutočnosť a obnovili ju v Kristovi, treba začať študovať a prezentovať – v celej jej vitalite a revolučnej sile – kresťanskú ideu práce: čiže to, čo Boh povedal a urobil pre ľudskú prácu.

Ak je pravda, že idey menia svet a riadia beh dejín, my, ktorí máme Božie idey, nemôžeme ich už viac ignorovať a ponechať ich ignorované.

Ak by sa teológovia stiahli z tejto preťažkej úlohy, stali by sa zodpovednými za ateizmus, ktorý by mohol byť fatálnym pre pozemské osudy Božieho kráľovstva – možno na stáročia.

Nebojte sa: nie je mojím úmyslom dnes vypracovať teológiu práce: chcelo by to o dosť inakšiu kompetentnosť a oveľa dlhší čas.

Chcel by som len, na počesť svätého remeselníka a patróna práce, poukázať aké prvoradé miesto on zaujíma v božej a kresťanskej ekonómii práce a aké miesto by mal mať aj vo vypracovanej teológii práce.

Urobím to skromnou jednoduchosťou, ktorá pristane tomuto svätcovi a tejto téme.

Takže pre pochopenie úlohy sv. Jozefa v kresťanskej koncepcii práce musíme sa vrátiť o dva kroky, či časy, späť.

I. čas: Božský pôvod ľudskej práce!

Práca je vynález Boha na pričlenenie človeka ako spolupracovníka a pokračovateľa jeho stvoriteľského aktu. V tomto je pôvodná a najvyššia ušľachtilosť ľudskej práce.

Keď Božský Strojca vystaval vesmír ako dielo svojich rúk (takto nám to predstavuje Biblia), ustanovil v ňom človeka, aby pracoval a podmanil si svojou prácou zem: aby ju obrábal.

Z dvoch dôvodov stojí teda sám Boh na počiatku práce: pretože stvorením bol prvým pracovníkom; a pretože – len čo načrtol dielo – zveril ho na dokončenie človeku, ktorého blahosklonne chcel pričleniť k sebe ako učňa a spolupracovníka, a zaodial ho najšľachetnejším poslaním skompletizovať dielo stvorenia.

Zem, ktorej bol za pána ustanovený človek, je nesmierny svet, ktorý treba objavovať a prebádať; no predovšetkým je záhradou, o ktorú sa treba starať, aby všetky poklady roztrúsené po povrchu alebo v útrobách zeme boli nájdené a použité v službe človeku: „Naplňte zem a podmaňte si ju.“

Svet je majstrovským dielom, ktoré božský umelec zanechal prozreteľnostne nedokončené, aby človek mal česť a radosť, že je učňom a spoločníkom svojho Stvoriteľa. Aj preto je utvorený na Jeho obraz.

Nech sa teda nehovorí, že práca sama o sebe je prekliatím a trestom za hriech. Ona je časťou prvotného plánu Boha, ktorý stvoril ľudskú prácu ako radostné potvrdenie slobodnej a dominujúcej prirodzenosti, stelesnenej na stvárňovanie matérie a jej presiaknutie duchom a myšlienkou. Ale prišiel hriech, ktorý utvoril

II. čas: prevrátenie Božieho plánu!

Všetko, čo je pri práci utrpením, námahou, nutnosťou, je dôsledkom prvotného hriechu.

Keď bola rozlomená harmónia, rozvrátený Boží plán, práca sa zaobliekla do námahy, ako sa  aj plodenie zaoblieklo do bolesti, a život do biedy a smrti. Námaha, bolesť a smrť: to sú tri pohromy, ktorými Boh ako bleskom zasiahol hriešneho človeka, na trvalý a dedičný znak jeho rebélie.

V pote tváre budeš jesť chlieb! Určitý pot môže byť milý a aj ušľachtilý; ale prehnaný, zmorený, vynútený a pre život nutný pot je pohromou a trestom.

A tak to, čo bolo v človeku vyjadrením jeho dominujúcej slobody, stalo sa znakom jeho zotročenia. Zem sa z poslušnej služobníčky stala odpornou padrónou. Úrodný a slastný raj sa zmenil na divoké krovie, od ktorého si niekdajší pán musel žobroniť o chabý pokrm. Bol to zákon protiváhy: keď sa učeň vzbúril majstrovi, jemu sa vzbúrilo jeho dielo a zredukovalo ho do ponižujúceho otroctva. Postupujúca degradácia práce dosiahla svoje dno v pohanskom svete; v Grécku a Ríme bola manuálna práca považovaná za opovrhnutiahodné zamestnanie, nehodné slobodného bytia a preto vyhradené vo všeobecnosti otrokom.

Aristoteles vyhlásil, že „každá mechanická práca je degradujúca a protiví sa cnosti. Robotník je nehodný užívať práva občana.“

Aj Platón vo svojej Republike vylučoval robotníka z každého občianskeho práva, pretože je to bytie politicky nižšie.

Cicero sa nehanbil tvrdiť, že „všetky povolania remeselníkov treba považovať za opovrhnutiahodné. Dielňa nemôže obsahovať nič ušľachtilé. Robotníci a obchodníci sú blatom mesta.“

Až tak nízko padla kráľovská výsada, kvôli ktorej bol človek Božím učňom, spoločníkom svojho Stvoriteľa.

III. čas: Kresťanská obnova

Boh, keď sa stal robotníkom, znovu povzniesol ľudskú prácu „ponad staroveký honor“, posvätil ju svojím potom a urobil z nej nástroj vykúpenia, posväcovania, spásy.

Tri pohromy hriechu (námahu, bolesť a smrť) Kristus neeliminoval, ale ich prijal vo svojej božskej osobe a premenil ich na tri hlavné prostriedky svojho vykúpenia: namáhal sa, trpel a zomrel, aby vykúpil, pozdvihol, posvätil námahu, utrpenie, smrť všetkých tých, ktorí mu patria. A toto urobil Kristus nielen vo svojom fyzickom tele, ale pokračuje v tom vo svojom mystickom tele až do konca čias.

A tak bola práca pozdvihnutá na hodnosť nástroja milosti a človek sa ňou pripodobňuje a pripája ku Kristovi Vykupiteľovi v diele uzmierenia za hriech, budovania mystického tela, oslavy Boha, služby blížnemu.

A tu vstupuje na scénu náš sv. Jozef, po Kristovi hlavná postava tejto rehabilitácie práce.

Vskutku, on nebol len skutočným robotníkom (tesár – ako hovoria evanjelisti, teda pravdepodobne – podľa mienky expertov – skromný vidiecky tesár, schopný vyrobiť a opravovať základné poľnohospodárske náčinie, bežné domáce pomôcky a potrebné vybavenie skromných príbytkov roľníckej obce) ale bol majstrom Božského učňa, Ježiša!

Podivuhodný kontrast: pre obnovenie rozvráteného počiatočného plánu, všemohúci tvorca sveta sa chcel stať učeníkom vlastného učňa!

Demagógia naozaj nie je boží štýl: keď chce pozdvihnúť a zušľachtiť znesvätenú ľudskú prácu, nerobí výzvu, vyhlásenie; nie; ale vezme najpokornejšieho pracovníka, urobí z neho svojho otca pred zákonom, urobí ho manželom svojej matky a sám sa ako učeň a robotník postaví do jeho školy.

Ako si Slovo vzalo z Márie ľudskú prirodzenosť aby ju vykúpilo a zbožštilo, tak od Jozefa chcelo prijať a naučiť sa ľudskej práci, aby ju vykúpilo a povýšiť na božskú úroveň. Matku urobil spoločníčkou na vykúpení sveta, domnelého otca spoločníkom pri vykúpení práce.

A tak tento skromný a zatienený remeselník z Nazareta s drsnými a mozoľnatými rukami, ktorý nemal iné bohatstvo než vlastnú prácu a iné sídlo než malú základnú dielňu, keď sa stal zákonným otcom, majstrom a spoločníkom Božského robotníka a Vykupiteľa práce, zaslúžil si stať sa – v novej ére – patrónom a vzorom robotníkov, zosobnením posvätnej a nezrušiteľnej dôstojnosti práce.

Ak teraz chceme zozbierať z týchto úvah niekoľko praktických uzáverov, môžeme ich zhrnúť v troch dôsledkoch, ktoré sa intímne dotýkajú našej prípravy a apoštolskej práce, a v troch úmysloch, ktoré chceme predstaviť sv. Jozefovi počas tejto omše slávenej na jeho počesť.

1. – Kňaz dnes, viac než inokedy, musí byť znamenitým robotníkom. Vo svete, v ktorom všetci pracujú, v epoche, v ktorej bol proti nám obrátený – prevrátene – svätosvätý pavlovský princíp „Kto nepracuje, nech ani neje“, treba naliehavo vyvrátiť predsudok a dokonca dojem, že kňaz je povaľač, príživník.

Ak Boh je Prvý strojca, ak bol Kristus autentickým robotníkom, takým musí byť a javiť sa všetkým aj boží a Kristov kňaz, podľa noriem cirkevnej a náboženskej disciplíny a podľa požiadaviek svojho povolania.

Dnes sa často hovorí o heréze aktivity; a je to správne. Ale neinfiltrovala sa náhodou do našich radov tu a tam aj heréza – možno neblahejšia – nečinnosti, uspokojeného kvietizmu, lenivej a zdržanlivej nehybnosti, nečinného a postačujúceho pesimizmu?

No, ak práca je vážnym imperatívom pre každého kňaza, pomyslite o koľko viac ním je pre kňaz tej kongregácie, ktorej pravidlom je dvojčlen: „Práca a miernosť“; ktorej najväčším triumfom je smrť člena kvôli prílišnej práci; ktorej symbolickou rovnošatou sú vyhrnuté rukávy; tá Kongregácia, ktorá vo svätej Cirkvi je a musí byť – v štýle a v skutkoch – esenciálne robotnícka a proletárska! Kto nevie pracovať – hovorieval don Bosco – nie je salezián!

Prosme si dnes od sv. Jozefa – a toto je prvý úmysel – pre nás a pre všetkých kňazov (osobitne saleziánov) veľkú lásku, neskrotnú pasiu, svätú posadnutosť pre prácu na brázde poslušnosti a vo svetle nášho poslania: prácu, ktorá, ako u sv. Jozefa, bude svedectvom lásky, vznešenej služby Bohu a ľuďom.

2. – My však nie sme iba kňazi, ale kňazi vychovávatelia. Vychovávatelia, ktorým Ježiš Kristus zveril – vo svojej Cirkvi – ako primárne a špecifické pole apoštolátu robotnícku mládež. Chceme preto dnes, v neutešenej vízii znesvätenej a odkresťančenej prác, chceme – pred majstrom Božského učňa – usilovať sa venovať vždy to najlepšie z našich energií mladým robotníkom. Pre nich sme saleziánmi, pre nich Ježiš vzbudil našu Kongregáciu.

A teda druhý úmysel: aby na príhovor sv. Jozefa, patróna robotníkov, a dona Bosca, patróna učňov, si Saleziánska kongregácia a všetci jej členovia zachovávali, ba mali stále bystrejšie vedomie o svojom poslaní a zodpovednosti, a čelili vždy s väčšou odvahou vážnym a naliehavým problémom pracujúcej mládeže, v živej, činnej, tvorivej vernosti duchu zakladateľa.

3. – A napokon, okrem toho, že kňazi-vychovávatelia, sme aj študujúci. Nášmu štúdiu nemôže byť cudzia práca: nielen, že naše štúdium dnes je našou prácou; nielen, že apoštolská a manuálna práca – v múdrych medziach zákona – sprevádza a strieda naše štúdium; ale aj preto, že mnohoraké a komplexné problémy práce musia byť prítomné pri našom teologickom štúdiu, v zmysle a spôsobom, ako sme ukázali na začiatku.

Očakávajme, že aj v tomto najdôležitejšom sektore našej kňazskej a saleziánskej formácie sa  v nastaveniach a programoch urobí čosi viac a lepšie. Pritom je naliehavé, aby sme nasiakli duchom a náukou Krista pre to, čo sa týka sveta práce. A aby sme sa usilovali aj zozbierať zo študovaných disciplín a z vhodných doplnení línie solídnej dogmatickej a morálnej teológie práce, priamo a doširoka založenej na biblických poznatkoch a tiež verne ukotvenej v cirkevnom magistériu, ktorá bude múdro otvorená problémom a situáciám našich čias a bude účinne inšpirovať a intenzívne podnecovať najplatnejšie a najúčinnejšie riešenia a realizácie na pozdvihnutie kresťanskej pracujúcej triedy.

Posledný úmysel tejto našej komunitnej a cirkevnej modlitby je práve to, aby sv. Jozef vyprosil všetkým nám česť priniesť nejaký ten príspevok k tomu, žeby božský kvas Krista  bol vždy viac prítomný a činný vo svete práce a aby sa tak masy robotníkov vrátili k Vykupiteľovi práce, k Božskému robotníkovi, Ježišovi. Amen!