Obsah
Autor: Marián Valábek SDB / Foto: © Servizio Fotografico – Vatican Media
Už som si myslel, že keď sa Mimoriadny rok svätého Jozefa skončil, pápež o Jozefovi prestane hovoriť. Ale pápež nás posiela aj v čase Synody o synodalite na túto cestu so svätým Jozefom.
Hovorí, že dnes viac než kedykoľvek predtým, v čase poznačenom globálnou krízou, nám môže byť oporou, útechou i vodcom. Preto o ňom ešte hovorí: Meno Jozef v hebrejčine znamená „Boh pridá, rozhojní, Boh dá rásť“. Je to želanie, požehnanie založené na dôvere v Prozreteľnosť, ktoré sa týka najmä plodnosti a rastu detí. Práve toto meno nám odhaľuje podstatný aspekt osobnosti Jozefa Nazaretského. Je to človek plný viery v Boha, verí v Božiu prozreteľnosť. Každý jeho čin, o ktorom rozpráva evanjelium, je opísaný s istotou, že Boh „dáva rásť“, že Boh „rozhojňuje“, že Boh „pridáva“, teda že Boh zabezpečuje napredovanie svojho plánu spásy. A v tom je Jozef z Nazareta veľmi podobný Jozefovi z Egypta. Dôležitú úlohu pri chápaní Jozefovej postavy zohrávajú aj hlavné geografické odkazy na neho – Betlehem a Nazaret.
Na našej každodennej ceste potrebujeme Eucharistiu
V Starom zákone sa mesto Betlehem nazýva Bet Lechem, čiže „Dom chleba“ alebo aj Efrata, podľa kmeňa, ktorý sa usadil v tej oblasti. V arabčine však názov znamená „Dom mäsa“, a to pravdepodobne kvôli veľkému počtu stád oviec a kôz v tejto oblasti. Nie náhodou boli pastieri prvými svedkami Ježišovho narodenia (porov. Lk 2,8–20). Vo svetle Ježišovho príbehu tieto zmienky o chlebe a mäse odkazujú na eucharistické tajomstvo: Ježiš je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6,51). On sám o sebe povie: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“ (Jn 6,54).
Boží Syn si za miesto svojho vtelenia a bývania vybral Betlehem a Nazaret, dve okrajové dediny, dediny na periférii. To hovorí, že Boh uprednostňuje perifériu a okrajové oblasti. Nebrať vážne túto skutočnosť je ako nebrať vážne evanjelium a Božie dielo, ktoré sa aj naďalej prejavuje na geografických a existenčných perifériách. Pán vždy koná v skrytosti, na perifériách, aj v našej duši, na perifériách duše, pocitov, možno v tých pocitoch, za ktoré sa hanbíme; no Pán je tam, aby nám pomohol ísť vpred. Pán pozná okrajové časti nášho srdca, periférie našej duše, periférie našej spoločnosti, nášho mesta, našej rodiny, teda tú časť, ktorá je tak trochu ukrytá a ktorú neukazujeme, možno aj z hanby.
Dnes nás Jozef učí tomuto: „Nehľaď až tak na veci, ktoré svet chváli, hľaď na kúty, na to, čo je v tieni, hľaď na periférie, na to, čo svet nechce.“ To, čo je skutočne cenné, nepriťahuje našu pozornosť, ale vyžaduje si trpezlivé rozlišovanie, aby sme to objavili a docenili.
Krízy bolia srdce aj telo
Konflikt neprináša dobré výsledky. No kríza môže byť aj napriek ťažkostiam požehnaním, ak sa v nej niečo robí. Slovo „zraniť“ je kľúčom k pochopeniu každodenného poslania hnutia Retrouvaille, ktoré tvoria zranené páry, čo prešli krízou a potom sa vo vzťahu vyliečili, a tak sa stali schopnými pomáhať iným manželom prežívajúcim rôzne ťažkosti. Dnes sú potrební ľudia a páry, ktoré môžu dosvedčiť, že kríza nie je prekliatím, ale súčasťou životnej cesty a otvára nové príležitosti. Pápež sa odvolal na milosrdného Samaritána a zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý ukazuje svoje rany učeníkom. Ale kľúčom k pastorácii rodín je „sprevádzanie“. „Bolo to jedno z najdôležitejších slov v synodálnom procese o rodine, ktorého ovocím sa stala exhortácia Amoris laetitia (porov. 217; 223; 232–246). Týka sa to kňazov, ale aj manželov ako členov spoločenstva, ktoré „sprevádza“. Je to skúsenosť „zdola“, ako sa to často stáva, keď Duch Svätý dáva vzniknúť iniciatívam, ktoré reagujú na nové potreby. Zoči-voči realite, v ktorej má toľko párov ťažkosti alebo sú už rozdelení, je odpoveďou v prvom rade sprevádzanie. A to si často vyžaduje veľa času, trpezlivosť, rešpekt, dostupnosť…„Všetko je to sprevádzanie.“ Znamená to „dobre mrhať časom“ pre manželov v kríze.
Príbeh o Bartimejovi a uzdravenie dievčatka
Keď pápež vysvetľoval príbeh o uzdravení Bartimeja, pýtal sa, či počas modlitby veríme, že Pán môže urobiť zázrak? A potom začal rozprávať: „Napadá mi príbeh – dozvedel som sa to – o otcovi, ktorému lekári povedali, že jeho deväťročná dcéra neprežije noc; bola v nemocnici. A potom nastúpil do autobusu a išiel 60-70 km k mariánskej svätyni. Samozrejme, bola zatvorená a on, držiac sa mreží dvier, celú noc sa modlil k Bohu: „Pane, zachráň ju. Pane, zachráň jej život.“ Modlil sa k Matke Božej, celú noc kričal k Bohu, kričal z hĺbky svojho srdca. Potom ráno, keď sa vrátil do nemocnice, našiel svoju manželku plakať. A pomyslel si: „Dcéra je mŕtva.“ Ale manželka mu hovorí: „To je nepochopiteľné, nedá sa to pochopiť. Lekári hovoria, že sa stala zvláštna vec, zdá sa, že je uzdravená.“ Tento výkrik muža, ktorý prosil o všetko, počul Pán a všetko mu dal. Toto nie je len nejaký príbeh. Videl som to aj v inej diecéze. Preto sa pýtam: „Máme odvahu modliť sa?“
0 komentárov