Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

September je obdobím nových začiatkov. Štartuje nielen škola, ale vyberáme aj krúžky, nastavujeme si systém, v akom bude naša rodina v nasledujúcom školskom roku fungovať.

Keďže sú naše deti ešte len na prvom stupni, o výbere krúžkov sa samozrejme spolu rozprávame, ale hlavné slovo majú aj tak rodičia. S manželom sme si povedali, že určite by tam nemal chýbať šport, v prípade záujmu umenie a dôležitý je tiež čas na voľnú hru. To sa nám zdalo tak akurát.

Možno je to zvláštne, ale klasické „stretko“ sa mi popri tom všetkom nezdalo až tak dôležité. Na jednej strane sú naše deti ešte relatívne malé, momentálne pre ne ani nie je vo farnosti žiadna ponuka, nejako mi to z celého toho „krúžkového uvažovania“ vypadlo.

Avšak potom som čítala rozhovor s jedným mladým mužom. Rozprával, že bol v škole šikanovaný a dôsledok je, že dnes ako dospelý nevie nadväzovať vzťahy, nevie si nájsť pracovné miesto a zotrvať v ňom, je na invalidnom dôchodku.

„Nemal som žiadne blízke vzťahy – ani s rodičmi, či v škole alebo mimo nej. V podstate mi to znemožnilo ďalej fungovať aj na strednej škole. (…) Tešil som sa. A prišiel som na strednú a mal som silné úzkosti, pocit nízkej sebahodnoty, strach, tak som tam žiadne vzťahy vôbec nedokázal nadviazať. Bol som tichý. Mal som depresie a nemal som chuť žiť. Nenachádzal som žiadny zmysel. (…) Chodil som na nejaké krúžky, ale necítil som sa tam bezpečne. Už z toho, že som mal problém nadväzovať vzťahy doma, i v škole.“

Toľko krátky úryvok z rozhovoru. Čo však zaznelo ďalej, ma šokovalo.

„Ale všimol som si, že hlavne kresťanské organizácie organizujú neformálne stretnutia skupiny žiakov, ktorí sa zídu po škole a rozprávajú sa. Hovoria o tom, ako sa majú, a riešia sa tam aj vzťahy. (…) Keby som na základnej alebo strednej škole mal takúto možnosť absolvovať krúžok s neformálnou, nenásilnou debatou, to by bolo super.“

Týchto pár viet vo mne veľmi silno zarezonovalo. Niekedy máme vzácne poklady rovno pod nosom a berieme ich ako samozrejmosť, nevidíme ich hodnotu. Tú nám ukážu až cudzí ľudia, pre ktorých takéto veci samozrejmosťou nie sú.

Uvedomujeme si, čo znamenajú pre naše deti, mladých stretká? Aký je to vzácny priestor na osobný rast, priestor na otváranie tém, na ktoré inde nie je miesto a čas? Priestor na vytváranie vzťahov, vypočutie a prijatie či získavanie komunikačných i sociálnych zručností? Priestor na získavanie nezabudnuteľných zážitkov? Dalo by sa dlho pokračovať.

U saleziánov som vyrástla a myslím si, že práve oratko bolo miesto, ktoré ma (hneď po rodine) najviac formovalo. Nie škola, nie šport – hoci som sa vďaka nemu tiež všeličo naučila. Napriek tomu, že som napísala mnoho rôznych záverečných správ a inej strediskovej administratívy, v ktorých sa zdôrazňoval význam a poslanie stretiek, akoby som si v istom momente prestala uvedomovať, že to nie je len „projektová rétorika“, ale že tie veci SKUTOČNE majú OBROVSKÝ potenciál.

Stretko, kde sa na prvý pohľad nič nové neučíš, len sa tak celkom obyčajne stretávaš s kamarátmi, kecáš, hráš sa, ste spolu, môžeš byť sám sebou. A predsa je to MEGA dôležité. Veď už len učiť sa vytvárať vzťahy je mimoriadne kľúčová zručnosť, ktorá má vplyv na kvalitu celého života. O ďalších aspektoch nehovoriac.

Prajem nám, aby sme v tomto školskom roku deťom nielen dobre vybrali záujmové krúžky, ale aj dbali o ich kvalitne strávený neformálny čas. A aby sme videli vzácne poklady, ktoré v živote máme a starali sa o ne.