Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: Unsplash

9. Povolanie všetkých k svätosti a pedagogika radosti

Morálna teológia, ktorú si don Bosco osvojil v kňazskom konvikte, najmä z diel svätého Alfonza, ktorý reaguje proti rigorizmu svojej doby, mu pomohla upevniť sa v hlbokom presvedčení, že svätosť je možná pre všetkých, v každom veku a stave.

Cesta k svätosti okrem toho vedie aj k šťastiu. Kresťanskými čnosťami sa môžeme naplno realizovať a vďaka nim zažívať skutočnú radosť, ktorú si nemožno zamieňať s povrchnou a s hlučnou veselosťou. „Prvým [klamstvom, ktorým diabol zvykne mladíkov odrádzať od čnosti] – píše v úvode známej príručky k modlitbe Il giovane provveduto [Zaopatrený mladík] – je, že sa im obvykle usiluje nahovoriť, že slúžiť Pánovi znamená žiť v smútku, bez akýchkoľvek radostí a pôžitku. Milí chlapci, to nie je pravda. Ja vás chcem naučiť spôsob, ako žiť po kresťansky. Ten vás totiž už na tomto svete môže urobiť veselými a spokojnými a ukázať vám, kde sú pravé radosti a skutočný pôžitok, aby ste mohli povedať so svätým prorokom Dávidom: slúžime Pánovi vo svätej radosti – servite Domino in letitia.“

Do tejto cesty posväcovania a apoštolátu don Bosco už od začiatku zapájal mnohých laikov, ktorí sú v jeho počiatočnom pláne integrálnou súčasťou Spoločnosti svätého Františka Saleského. Iba rozhodné námietky, ktoré mu prišli z Ríma, ho prinútili odstrániť zo Stanov kapitolu o takzvaných externých členoch. V tomto projekte predbehol obdobie Druhého vatikánskeho koncilu; ale Rímska cirkev ešte nebola pripravená prijať túto mimoriadnu, prorockú novotu.

„Pre nás svätosť spočíva v tom, že sme veľmi veselí.“ To sú slová, ktoré don Bosco vložil do úst Dominika Savia v životopise tohto mladíka, ktorý sám napísal.

Radosť, o ktorej hovorí, sa však nesmie zamieňať s povrchným únikom od problémov sveta, ale je to, ako by povedal svätý František Saleský, „významná“ radosť. „A keď poviem „významná“ – píše ženevský biskup v jednom liste pani Angelike Arnauldovej –, nehovorím zamyslená ani pochmúrna, ani pohrdlivá, ani povýšenecká, ale chcem tým povedať radosť, ktorá je svätá a dobročinná.“

Konferencia svätého Vincenta de Paul, ktorá vznikla v oratóriu, ako aj služba dona Bosca a jeho chlapcov, ktorú poskytovali chorým počas cholery v Turíne, sú živým svedectvom rozhodnutia konať dobro aj za cenu obety vlastného života, dobro, ktoré vie spojiť radosť s pocitom živej zodpovednosti a s blízkosťou s tými, ktorí sú v núdzi a trpia.

10. Práca a miernosť

Neúnavná práca, dynamický optimizmus, tvorivosť, ktorá pochádza zo zanietenej lásky zameranej na spásu mladých, sú základným prvkom života zakladateľa saleziánov a dedičstva, ktoré odovzdal svojej duchovnej rodine. Prácu však nemožno oddeľovať od miernosti, od umiernenosti, od úcty voči sebe samému a od váženia si vlastného fyzického a duchovného zdravia. Čnosť miernosti je práve schopnosť vyvážene organizovať rytmus svojho života tým, že dáme každej činnosti (práci, štúdiu, modlitbe, odpočinku…) potrebný čas a priestor. V takzvanom obežníku pre direktorov don Bosco odporúča svojim prvým mladým spolupracovníkom: „Vyhýbaj sa umŕtvovaniu v jedle. Tvojím umŕtvovaním nech je to, že sa budeš usilovať plniť si svoje povinnosti a znášať nepríjemné osoby. Spávaj denne sedem hodín… Bude to na osoh tvojmu zdraviu i zdraviu tých, ktorí sú ti zverení.“

Prví dvaja životopisci dona Cafassa Colombero a Di Robilant dosvedčujú, že don Bosco, ktorý v roku 1844 ukončil obdobie svojej formácie v kňazskom konvikte, naďalej sa doň zvykol utiahnuť, aby venoval určitý čas štúdiu, písaniu, spovedaniu a svojmu duchovnému životu. Túto okolnosť nám potvrdil sám don Lemoyne v Životopisných pamätiach: „Ctihodný don Bosco napísal Život blahoslavenej Márie Anjelskej (Mariadegli Angeli). Jeho písanie však musel viac ráz prerušiť pre cestovanie a mnohé iné povinnosti. Keď ho viacerí návštevníci nenašli v oratóriu a dozvedeli sa, že sa počas dňa zvykne uchýliť na niekoľko hodín do Kňazského konviktu svätého Františka Assiského, začali ho vyhľadávať aj tam. Takže na to, aby mal trochu času pre seba, musel si zaobstarať iné útočisko a našiel ho v domoch niektorých svojich dobrodincov a priateľov“ (porov. MB VIII, s. 270).

Jeho duchovný vodca don Cafasso v jednej svojej inštrukcii pre kňazov píše: „Božský Vykupiteľ, Hlava a Učiteľ všetkých kňazov, si kedykoľvek mohol vychutnať chvíľku oddychu od svojich neustálych námah – ako sa možno dočítať v evanjeliu –, utiahol sa do samoty a modlil sa. Utiahnutie sa a modlitba – to sú dve krídla, ktoré majú kňaza vyzdvihnúť tak vysoko.“

ZÁVER

Život každej ľudskej bytosti, o to viac niektorého svätca – aj keď sa jeho pozemská púť skončila –, je vo svojej najhlbšej podstate úplne intímnou a tajnou záležitosťou: tá najcennejšia časť jeho vonkajšieho a vnútorného príbehu uniká skúmaniu a zostáva mimo akéhokoľvek posmrtného vyšetrovania. Žiaden pokus o prebádanie sa nemôže s istotou dostať do najvnútornejšej oblasti jeho duše a jeho spirituality ani uchopiť a presne zaznamenať to tajomstvo, ktoré v skutkoch, v tých najbežnejších prejavoch, stále sprevádza priateľov Boha i tých, čo ho milujú (Svätý Leonardo Murialdo).

Spiritualita dona Bosca ako celok sa javí ako mimoriadna, jedinečná „úprava“ partitúry evanjelia.

Zložitosť a rozmanitosť jej koreňov nezmenšuje jej originalitu. Inšpirácie a vplyvy Ignáca, Filipa Neriho, Františka Saleského, Vincenta de Paul, Alfonza a Jozefa Cafassai všetkých ostatných svätých či škôl spirituality, s ktorými sa don Bosco dostal do kontaktu, nezmenšujú jeho mimoriadny súhrn, ale naopak, robia ho jasnejším a ukazujú jeho hodnotu a osvetľujú dušu apoštolátu, ktorý si vybral – v prospech opustenej mládeže.

Inteligentná otvorenosť pre dary Ducha Svätého umožňuje lepšie spoznať jeho spiritualitu, robí ju priehľadnejšou a ukazuje, že si ešte viac zaslúži, aby bola odovzdaná duchovnej rodine, ktorá pochádza od dona Bosca, bez okliešťovania a „zľavovania“.

Súhrn v nosných prvkoch, ktorý sme ponúkli v poslednej časti tejto knižky, okrem toho predstavuje systematický pokus uľahčiť prípadné preverenie vernosti zakladateľovi a zároveň aj užitočnú schému pre tých, čo prvýkrát pristupujú k spiritualite dona Bosca. Hoci si uvedomujeme, že vnútorný život nejakého človeka je zložitý a uniká akémukoľvek obmedzujúcemu vysvetľovaniu na príkladoch, jednako sme presvedčení, že bolo užitočné pokúsiť sa v hrubých rysoch načrtnúť odôvodnenú, zdokumentovanú hypotézu, vďaka ktorej sa možno čo najbližšie priblížiť k jadru jeho duchovnej skúsenosti.

Nech nám don Bosco – dve storočia po svojom narodení – pomáha stále lepšie ho spoznávať a milovať, aby sme v sebe naďalej cítili rovnakú túžbu získavať duše pre Boha, rovnakú lásku k mládeži, rovnakú lásku k životu Cirkvi, aké z neho urobili jednu z najžiarivejších a najplodnejších postáv v dejinách kresťanskej spirituality.