Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: ANS a archív

„Buďte veselí: nechcem škrupule.“ Spiritualita svätého Filipa Neriho

Don Bosco mal osobitnú náklonnosť k svätcovi, ktorý – ako sám napísal – „prechádzal cez námestia a mestské štvrte a zhromažďoval najmä najopustenejších chlapcov“, aby ich vzdelával „v pravdách viery“. Jeho Chváloreč na svätého Filipa Neriho nám hovorí o úcte, akú mal don Bosco k Filipovej kňazskej horlivosti a k jeho úsiliu o spásu mládeže: „Tento zhluk nedisciplinovaných a nevedomých chlapcov postupne učil pravdy katechizmu, a tak ho prosili, aby mohli pristúpiť k sviatostiam svätej spovede a svätého prijímania. […] Niekto povie: Svätý Filip konal tieto divy preto, že bol svätec. Ja hovorím inak: Filip robil tieto zázraky preto, že bol kňazom, ktorý zodpovedal duchu svojho povolania. Kto z nás nemôže zhromaždiť niekoľko detí, chvíľu im vysvetliť katechizmus – v nejakom dome alebo v kostole, a ak by bolo nutné, aj na rohu nejakého námestia alebo na ulici, a tam ich podučiť vo viere, povzbudzovať ich, aby chodili na spoveď, a keď je potrebné, aj vyspovedať ich?“

Zakladateľ saleziánov veľmi jasne vnímal, že plynulo nadviazal na prácu a na ducha tohto apoštola mládeže, plného dobroty a zanietenia pre spásu mladých ľudí. Filip zanechal ideálne dedičstvo dobrých, pozitívnych citov a duchovných zásad, ktoré neustále sprevádzajú literárne a apoštolské pôsobenie dona Bosca, kde pedagogika radosti sa stáva prirodzeným prostredím rastu.

Svätý Filip Neri vo filme Buďte dobrí, ak môžete

V Krátkom výklade preventívneho systému, ktorý don Bosco napísal v roku 1877, nachádzame asi najcharakteristickejší a najcennejší vplyv spirituality Filipa Neriho na život Oratória svätého Františka Saleského. Don Bosco píše: „Chovancom nech sa dá široká voľnosť skákať, behať a vykričať sa do vôle. Telocvik, hudba, recitovanie, divadlo a prechádzky sú veľmi účinné prostriedky, ako dosiahnuť disciplínu, podporiť mravnosť a zdravie. Len treba dávať pozor, aby predmet týchto zábav bol dobre zvolený, aby zúčastnené osoby boli bezúhonné, a teda nie nebezpečné, a aby ich reči neboli odsúdeniahodné. Veľký priateľ mládeže svätý Filip Neri hovorieval: ‚Robte, čo chcete, mne stačí, keď nehrešíte.‘“

A v Chváloreči don Bosco píše: „Tak Rím videl jedného muža bez titulov, bez prostriedkov a bez autority, ozbrojeného iba obrnením lásky bojovať proti lži, klamstvu, nemravnosti a proti každému druhu nerestí. Všetko dokázal prekonať, nad všetkým zvíťaziť, takže mnohí z tých, ktorých nazývali dravými vlkmi, sa stávali krotkými baránkami.“

V týchto slovách sa evidentne odráža sen z deviatich rokov.

V závere Chváloreči, obrátiac sa na kňazov, dôrazne vyzýva: „Vážení páni, je na tomto vernom služobníkovi niečo, čo nie je možné napodobňovať? Nie je! […] Kňazi, priložme ruku k dielu. Duše sú v nebezpečenstve a my ich musíme zachrániť.“

Vzhľadom na túto skutočnosť teda neprekvapuje, že už počas jeho života mnohí považovali dona Bosca za nového svätého Filipa Neriho.

Don Francesco Dalmazzo v diecéznom procese blahorečenia dona Bosca dosvedčil:„Niekoľkokrát som prešiel Francúzsko, Švajčiarsko, Anglicko a celé Taliansko a všade som vždy počul hovoriť o donovi Boscovi ako o svätom Filipovi Nerim.“

Vľúdnosť a láskavosť svätého Františka Saleského

Je ťažšie rozpoznať spisy a ľudskú i duchovnú skúsenosť Františka Saleského predovšetkým v duchovných spisoch dona Bosca, ktoré sa zriedkavo odvolávajú na svätého ženevského biskupa. Napriek tomu možno vidieť veľkú príbuznosť medzi duchovným humanizmom Františka Saleského a praxou nášho dona Bosca.

Na základe bežného vnímania don Bosco uznáva Františka Saleského, patróna kňazského konviktu, kde sám študoval, za ideálny vzor každého vychovávateľa pre jeho vľúdnosť a láskavosť. Tento prvok a predovšetkým výslovné usmernenie jeho duchovného vodcu dona Jozefa Cafassa určujú výber mena prvého oratória a samotnej Spoločnosti.

Don Boscso nám v Spomienkach uvádza dôvod tejto voľby: „Nazvali sme ho Oratórium svätého Františka Saleského z toho dôvodu, že naša služba si vyžadovala veľký pokoj a vľúdnosť. Preto sme sa zverili pod ochranu tohto svätca, aby nám vyprosil od Boha milosť môcť ho napodobňovať v jeho mimoriadnej vľúdnosti a v získavaní duší.“

V roku 1846 turínsky arcibiskup Mons. Luigi Fransoni požehnal prvú skutočnú kaplnku oratória, zasvätenú práve Františkovi Saleskému.

Môže nás prekvapiť zistenie, že v početných spisoch dona Bosca nájdeme veľmi málo citácií Františka Saleského. Napríklad vo zväzkoch edície Katolícke čítanie (počas jeho života vyšlo viac ako 80 000 výtlačkov!), ktoré don Bosco začal vydávať v roku 1853, nezverejnil nič zásadné o Františkovi Saleskom ani z neho nič necitoval. Až v roku 1899 vyšiel tlačou životopis ženevského biskupa, ktorý zostavil prvý magister saleziánskych novicov don Giulio Barberis. V skutočnosti sám don Bosco v roku 1876 vyzval svojich saleziánov „napísať dva jeho životopisy: jeden pre obyčajný ľud a druhý pre mládež“ (porov. MB XI, s. 437 – 438).

V každom prípade nie je možné zabudnúť, že don Bosco chcel pomenovať dielo oratórií práve po Františkovi Saleskom. Don Michal Rua rozpráva vo vlastnoručne napísanej spomienke: „Večer 26. januára 1854 sme sa zhromaždili v izbe dona Bosca. Bol tam: samotný don Bosco, Rocchetti, Artiglia, Cagliero a Rua. Don Bosco nám navrhol, aby sme skúsili s pomocou Pána a na príhovor svätého Františka Saleského praktizovať dobročinnú lásku k blížnemu a potom zložili svoj prísľub. A neskôr, ak to bude možné a vhodné, aby sme ho zmenili na sľub Pánovi. Od toho večera tí, ktorí sa rozhodli alebo sa rozhodnú konať takto, budú sa volať saleziáni.“

Láska k chudobným: Svätý Vincent de Paul (1. časť)

Duchovná podobnosť medzi donom Boscom a Vincentom de Paul má tiež hlboké korene. Don Bosco už v roku 1845 vo veku asi tridsať rokov vo svojom diele Dejiny Cirkvi napísal: „Zaujatý starostlivosťou o vlastné stádo odpovedal úžasne, aby mohol konať veľké diela. Duch dobročinnej lásky bol v ňom tak silne prítomný, že neexistoval žiaden druh biedy, na ktorý by hneď nebol reagoval: veriaci uvrhnutí do tureckého otroctva, pohodené deti, zhýralí mladí ľudia, ohrozené slobodné ženy, rehoľníčky v kríze, padnuté ženy, trestanci, pútnici, chorí, majstri neschopní pracovať, slabomyseľní a žobráci, všetci zakúšali účinky Vincentovej otcovskej lásky.“

Don Bosco napísal aj životopis tohto francúzskeho svätca a prvý raz ho vydal v roku 1848 anonymne, potom opätovne v roku 1876 pod názvom Kresťan vedený k čnosti a k dobrému správaniu podľa ducha svätého Vincenta de Paul. Dielo, ktoré môže poslúžiť na zasvätenie mesiaca júl ku cti tohto svätca. „Okrem času, ktorý zasväcoval každoročným duchovným cvičeniam – píše don Bosco –, vychádzal von takmer každý deň kvôli záležitostiam dobročinnej lásky, ktoré ho vytrhávali z jeho samoty. Keď sa vrátil domov, pomodlil sa na kolenách breviár a potom počúval svojich aj ľudí zvonku, ktorí sa s ním chceli rozprávať.“

V roku 1833 Antoine-Frédéric Ozanam a ďalší siedmi priatelia založili v Paríži Spoločnosť svätého Vincenta de Paul s cieľom „skutkami potvrdzovať životaschopnosť svojej viery“, a teda venovať svoje materiálne dobrá a svoj čas pomoci chudobným.

Prvé Konferencie svätého Vincenta (tak sa volali tieto skupiny horlivých laikov) sa objavili v Taliansku asi o desať rokov neskôr. Prvá Konferencia v Turíne bola založená v roku 1850. Don Bosco aktívne podporoval jej založenie (porov. MB IV, s. 69) a spolu s Mons. Fransonim a so spisovateľom Silviom Pellicom sa stal jej čestným členom.