Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: archív

Nosné prvky alebo idey teologickej povahy

V prítomnosti Boha

Spiritualita dona Bosca sa živí predovšetkým vedomím stálej otcovskej a láskyplnej prítomnosti Boha.

Jeho náboženská skúsenosť je už od detstva poznačená takzvanou milosťou jednoty, schopnosťou premeniť na modlitbu aj prácu na poliach alebo na pastvinách. „Boh prevláda v mysli dona Bosca ako poludňajšie slnko“ (don P. Stella).

V mnohých životopisoch, ktoré napísal, sa často zdôrazňuje a všetkým sa odporúča nasledovať tento prvok: schopnosť zostať v prítomnosti Boha.

V roku 1859 v Životopise mladíka Dominika Savia napísal: „Nevinnosť života, láska k Bohu a túžba po nebeských veciach priviedla Dominikovu myseľ do takého stavu, o ktorom by sa dalo povedať, že je obvykle ponorený v Bohu.“ V životopise mladíka Františka Besucca napísal: „Myšlienka na Božiu prítomnosť mu bola v posledných rokoch jeho života taká dôverne blízka, že sa o ňom dalo povedať, že je s ním v stálom spojení.“

U niektorých z hlavných postáv týchto príbehov je potom možné rozpoznať rysy skutočnej kontemplatívnej skúsenosti. Ide o skutočnosť, ktorá nám hovorí o „vkuse“ dona Bosca a o tom, ako on chápal modlitbu. O Dominikovi Saviovi hovorí: „Ráno si urobil primeranú prípravu (na sväté prijímanie), ale ďakovanie nemalo konca. Poväčšine, ak ho nezavolali, zabúdal na raňajky, na rekreáciu a občas dokonca na školské vyučovanie, keďže zostával v modlitbe alebo lepšie v kontemplácii Božej dobroty, ktorá nevýslovným spôsobom ponúka ľuďom poklady svojho nekonečného milosrdenstva.“

V Životopise blahoslavenej Márie Anjelskej (Maria degli Angeli), ktorý bol publikovaný v rokoch 1865 a 1866, píše: „Konečne nadišiel okamih tej nebeskej priazne, toho vznešeného zjednotenia, ktoré ešte aj na tejto zemi pripodobňuje duše blahoslaveným v nebi. Vďaka nemu duša stále kráča v Božej prítomnosti; bez najmenšej námahy ustavične k Bohu obracia svoje myšlienky a upína na neho svoje srdce; Boha vidí vo všetkom, cíti ho, teší sa z neho a tam, kde by sa prv musela namáhať, aby sa k nemu obrátila, teraz by musela vyvíjať námahu na to, aby vzdialila od neho svoju myseľ. V Úvode k tomuto životopisu samotný don Bosco definoval život tejto turínskej karmelitánky ako „dokonalý vzor čnosti a svätosti, ktorý každý kresťan môže nasledovať vo svojom vlastnom stave“.

„Don Bosco učí skutkami, aby vzbudzoval ďalšie skutky“ (don A. Caviglia).

Hoci sa nám svätec z Castelnuova nezdôveril s ničím o svojom živote modlitby, je ochotný poukázať – aj v živote svojich mladých „spoločníkov na ceste“ – na črty kontemplatívnej skúsenosti a predkladať vzory, v ktorých sa milosť jednoty spája s nábožnou a dlhotrvajúcou modlitbou. „Bolo to pre neho skutočné potešenie – hovorí o Dominikovi Saviovi –, keď mohol stráviť niekoľko hodín pred sviatostným Ježišom.“

Treba zdôrazňovať tieto poučenia, ktoré sa neustále vyskytujú v spisoch dona Bosca a v tradícii počiatkov, aby sa predišlo obmedzujúcej interpretácii saleziánskej spirituality. Nič nás neoprávňuje tvrdiť, že don Bosco nevenoval dlhý čas modlitbe (napríklad jedno prísažné svedectvo dona Filippa Rinaldiho v procese blahorečenia nám opisuje, ako don Bosco každodenne po skončení obeda celú hodinu rozjímal) alebo že by neukázal duchovnému hnutiu, ktoré od neho pochádza, vzor kresťanského života, ktorý vie spojiť modlitbu (aj dlhotrvajúcu) s touto zanietenou láskou k dušiam, ktorá práve z dobročinnej lásky k Bohu dokáže čerpať svoju silu a svoje najhlbšie motivácie.

Pristupovanie k sviatostnej spovedi a k svätému prijímaniu

V škole mamy Margity, dona Calossa, dona Cafassa a predovšetkým svätého Alfonza sa don Bosco učil a spoznával v pristupovaní k sviatostiam jeden z najdôležitejších prvkov svojho duchovného života, čo sa potom stalo neodmysliteľným prvkom jeho pedagogiky k svätosti. To sa stalo v storočí a v kontexte, keď stále pretrvávali prvky prísnosti a rigorizmu, ktoré mali tendenciu odrádzať kresťanov od príliš častého pristupovania k sviatostiam.

Hlboké presvedčenie o ústrednom postavení náboženstva v jeho výchovnom systéme neustále sprevádzalo dielo dona Bosca, ktorý vo svojom Krátkom výklade preventívneho systému neskôr napíše: „Častá spoveď, časté prijímanie Eucharistie a každodenná omša sú základy, na ktorých musí stáť celá výchovná stavba. Hrozby a palica tu nemajú miesta.“

Okrem toho povzbudzovanie k častej spovedi je často spojené s odporúčaním mať stáleho spovedníka. V životopise Františka Besucca píše: „S najvrúcnejšími citmi srdca odporúčam všetkým, ale najmä mládeži, aby si včas vybrali stáleho spovedníka a aby ho nikdy nemenili, a ak, tak len v nevyhnutnom prípade. Treba sa vyhnúť chybe niektorých, ktorí menia spovedníka takmer zakaždým, keď idú na spoveď. Keď to robia, nepáchajú žiaden hriech, ale nikdy nebudú mať bezpečného vodcu, ktorý dôkladne pozná stav ich svedomia. S nimi sa udeje to, čo sa stane chorému človeku, ktorý by zakaždým chcel ísť k novému lekárovi. Tento lekár by ťažko mohol poznať chorobu toho chorého, takže by nemal istotu pri predpísaní vhodných liekov.“

Osobitný význam sa prikladá aj eucharistickej adorácii a častým návštevám Najsvätejšej sviatosti. V roku 1866 tlačiareň oratória vydala knižku dona Bosca Pobožnosti adorácie Najsvätejšej sviatosti. V kapitole s názvom Pozvanie k častému prijímaniu, kde sa hovorí o poďakovaní po svätom prijímaní, čítame: „Čo sa týka času, koľko zostať s týmto božským hosťom po svätom prijímaní, je pravda, že nie je určený. Ale myslime na to, že čím dlhšie s ním zostaneme, tým lepšie. Avšak majúc na zreteli svoje povinnosti a rôzne pobožnosti, každý nech s ním zostane hodinu, polhodinu alebo aspoň štvrťhodinu […]. Keď budeme po tejto osobnej adorácii, po poďakovaní, po obetovaní a po prosbách odchádzať z Pánovho domu, nezabúdajme, že aj my sme sa stali Božím chrámom.“

Tento charakteristický prvok spirituality dona Bosca, láska a pristupovanie k sviatostiam zmierenia a Eucharistie, si zachováva a nadobúda väčší význam vo svetle výdobytkov a rozvoja teologických štúdií. Je žiaduce, aby aj prax eucharistickej adorácie, ktorá udávala rytmus životu prvého oratória, opäť získala postavenie, ktoré jej pripisujú aj nové liturgické knihy: „Úcta, ktorú vzdávame Eucharistii mimo svätej omše – potvrdil Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia, Cirkev žije z Eucharistie (č. 25) ‒, je neoceniteľnou hodnotou v živote Cirkvi. Takáto úcta je úzko spojená so slávením eucharistickej obety. […] Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13, 25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať predovšetkým ,umenie modlitbyʻ, ako potom necítiť novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti? […] Príkladom tejto praxe… nám môžu byť mnohí svätí. Osobitným spôsobom je v tomto smere známy svätý Alfonz Mária de‘ Liguori.“