Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: archív

3. Úcta k Panne Márii Nepoškvrnenej, od roku 1862 vzývanej titulom Pomocnica

Spiritualita dona Bosca je vo svojej podstate mariánska. Mária je „hviezdou“, ktorá neustále osvetľuje jeho osobný a apoštolský život. On sám v Spomienkach uvádza, že jeho matka ho od narodenia zasvätila Panne Márii: „Odporúčam ti, aby si bol celý jej – povedala mu mama Margita –, a ak sa staneš kňazom, vždy odporúčaj a šír úctu k Panne Márii.“

Sen z deviatich rokov a prísľub, ktorý obsahuje, budú vodiacou niťou jeho života a jeho mariánskej úcty. Pozornosť dona Bosca, ktorý už ako mladý poznal a šíril „mariánske“ diela svätého Alfonza – napríklad Návštevy Najsvätejšej sviatosti a Najsvätejšej Panny Márie a Máriina sláva –, sa často zameriava na úlohu, ktorú zohráva Mária v osobnej spáse každého človeka. V knižke Mesiac máj, zasvätený Najsvätejšej a Nepoškvrnenej Panne Márii don Bosco píše: „Ona nech nám od Ježiša, svojho Božského Synáčika, vyprosí milosť, aby sme mohli poznať, milovať Boha a slúžiť mu v tomto živote a raz sa z neho naveky tešiť v nebi.“ Po knižke Mesiac máj, vydanej v roku 1858, don Bosco publikoval deväť ďalších diel s mariánskym obsahom.

K Panne Márii, ktorú ešte od čias seminára v Chieri najprv vzýval ako Nepoškvrnenú, sa od roku 1862 saleziáni a mladí modlili ako k Pomocnici. Koncom tohto roku don Giovanni Cagliero, prvý saleziánsky biskup, píše: „Panna Mária chce, aby sme si ju uctievali titulom Mária Pomocnica: časy sú také smutné, že skutočne potrebujeme, aby nám najsvätejšia Panna pomohla zachovať kresťanskú vieru.“ Tento titul mal pravdepodobne pre dona Bosca, rovnako ako pre mnohých jeho súčasníkov, aj „politický“ význam. V atmosfére rozpálených vlasteneckých a náboženských vášní sa zázračné zjavenia starodávneho obrazu Márie Pomocnice kresťanov neďaleko Spoleta, zverejnené v marci 1862, mnohým javili ako očakávaná odpoveď neba proti nepriateľom Cirkvi a pápeža.

Faktom zostáva, že láska k Márii sa dotýka najvnútornejších a najosobnejších strún ľudskej a duchovnej skúsenosti zakladateľa saleziánov. Don Paolo Albera na začiatku svojho mandátu v obežníku O duchu nábožnosti napísal: „Nikdy sa nevymaže z mojej pamäti dojem, ktorý na mňa urobil pri úkone požehnania Márie Pomocnice chorým. Keď vyslovoval modlitbu Zdravas´, Mária a slová požehnania, človek by povedal, že jeho tvár sa premenila, jeho oči sa naplnili slzami a jeho hlas a pery sa chveli.“ Na konci jeho pozemského života na jeho perách viackrát ,rozkvitlo‘ vzývanie Matky: Matka, Matka… Najsvätejšia Panna Mária, Mária…

Ako prejav vďaky Panne Márii don Bosco chcel postaviť chrám, ktorý by vyjadroval lásku celej saleziánskej rodiny k Božej matke. O štyri roky neskôr po slávnostnej posviacke, takisto na počesť Panny Márie, založil spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou aj Inštitút dcér Márie Pomocnice, ktoré podľa jeho úmyslu mali predstavovať „živý pomník“ Panne Márii Pomocnici.

4. Duch poslušnosti pápežovi a láska k Cirkvi

V období, keď sa mnohí, dokonca aj v rámci Cirkvi, pozerali na Svätého Otca Pia IX. ako na hlavného nepriateľa zjednotenia Talianska, don Bosco vyzrieval – predovšetkým vďaka formácii, ktorú dostal v kňazskom konvikte v Turíne – v „bezpodmienečnej“ láske k Petrovmu nástupcovi. „Mám v úmysle žiť a zomrieť vo svätom katolíckom náboženstve – napísal neskôr vo svojom duchovnom testamente –, ktorého hlavou je rímsky veľkňaz, vikár Ježiša Krista na zemi. Verím a vyznávam všetky pravdy viery, ktoré Boh zjavil vo svätej Cirkvi.“

Myšlienky kňazského konviktu a dona Cafassa sa spájali s „bezpodmienečnou“ obranou pápežovej autority a prestíže proti „nepriateľom primátu“ a zavádzajúcim učeniam. K vytvoreniu tejto atmosféry horlivosti voči pápežovi prispeli niektoré faktory sprevádzajúce udalosť Francúzskej revolúcie.

Don Bosco pod dojmom toho, čo sa prostredníctvom protestantskej propagandy a obrodeneckého vrenia dialo v Turíne okolo jeho oratória, prejavil znepokojenie nad tými katolíkmi, ktorí sa nechajú „oslepiť“ nepriateľmi Cirkvi. V roku 1853 v Upozorneniach katolíkom napísal: „Katolícke národy, otvorte oči, mieri na vás veľmi veľa nástrah, ktoré sa vás pokúšajú odlákať od jediného pravého, svätého náboženstva… Primknite sa jedným srdcom a jednou dušou k vašim pastierom, ktorí vás vždy učili pravdu. Pán milosrdenstva nech dá všetkým katolíkom veľkú odvahu a takú vytrvalosť, aby naďalej verne zachovávali to náboženstvo, v ktorom sme sa my našťastie narodili a v ktorom sme boli vychovaní.“

Jedným z najzreteľnejších prejavov lásky dona Bosca k Cirkvi bola jeho osobitná starostlivosť o povolania do kňazského stavu. Táto starostlivosť sa stala aj jedným z apoštolských cieľov, ktoré určil pre Spoločnosť svätého Františka Saleského, ako aj pre Združenie spolupracovníkov. Vo svojom duchovnom testamente napísal: „Pamätajme, že darujeme Cirkvi veľký poklad, keď získame dobré povolanie, a nezáleží na tom, či tento kňaz ide do diecézy, do misií, alebo do niektorého rehoľného domu. Je to vždy veľký poklad, ktorý sa dáva Kristovej Cirkvi.“

5. Askéza a kresťanský život: utiahnutie sa, čistota, posledné veci človeka, duchovné priateľstvá…

1. časť

Z pohľadu dona Bosca charakterizujú kresťanský život zvlášť niektoré ďalšie prvky. Skúsme poukázať aspoň na niektoré z týchto „dominantných tónov“.

Termín utiahnutie sa figuruje medzi predsavzatiami, ktoré si dal don Bosco, a často sa vyskytuje aj v jeho spisoch. V roku 1872 napísal jednej panej: „Veľa uvažujete o výbere svojho životného stavu a dobre robíte… Základom tohto uvažovania je modlitba, časté sväté prijímanie a utiahnutie sa.“ V predsavzatiach pri príležitosti klerickej obliečky si zaznamenal: „Budem milovať a praktizovať utiahnutie sa.“ Tento výraz hovorí o vzťahu k vnútornému životu, k plodnej samote, ktorá sa musí pestovať v skrytosti vlastnej izby, ona totiž podporuje sústredenosť a modlitbu.

Saleziánom a mladým ľuďom neustále odporúča čnosť čistoty. V jednej prednáške saleziánom tvrdí: „Vezmeme si za učiteľa svätého Filipa Neriho. Keď sa ho pýtali, aká je hlavná čnosť rehoľníka, s ktorou sú spojené aj všetky ostatné čnosti, odpovedal: Zachovať čistotu. Keď si zachováte čistotu, budú ju sprevádzať všetky ostatné čnosti. Keď ju stratíte, odídu aj všetky ostatné.“ A mladíkom, z ktorých mnohí prichádzali z neusporiadaných návykov, túto čnosť neustále predkladá, pravdepodobne takým štýlom a takými vzormi, ktoré by sa dnes mohli zdať prehnané, ale vychádza z hlbokého presvedčenia, že praktizovanie tejto čnosti je zdrojom rovnováhy a pokoja. K čnosti čistoty sa potom často pripája čnosť pokory, ktorú neustále odporúčal aj v iných súvislostiach: „Dobročinná láska, čistota a pokora sú tri kráľovné, ktoré kráčajú vždy spolu; jedna nemôže byť bez tých ďalších“ (MB IX, s. 706). „S miernosťou sa k nim pripájajú pokora, čistota a ďalšie čnosti“ (MB XII, s. 355).