Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: archív

Každá spiritualita má rozlišujúce prvky, silné a výrazné charakteristické črty. V tomto malom súhrne sme ich nazvali „charakteristickými prvkami“. Najprv preskúmame v historickom kontexte a v spiritualite niektorých ďalších svätcov korene skúsenosti dona Bosca a potom sa pokúsime súhrnne vymenovať základné princípy, teda charakteristické prvky jeho spirituality.

Táto kniha je určená tým, ktorí sa chcú prvýkrát bližšie zoznámiť so spiritualitou zakladateľa saleziánov, a tiež tým, ktorí sú si vedomí živej príslušnosti k „rodine“ dona Bosca.

Prvou úlohou je preskúmať a rozpoznať hĺbku koreňov, vďaka ktorým bola schopná rásť a rozvíjať sa. Stručne objasníme význam pojmu spiritualita v dejinách Cirkvi a budeme skúmať, aký bol pôvod spirituality zakladateľa saleziánov. V základných črtách poukážeme na hlavné vplyvy rôznych chariziem alebo škôl spirituality, s ktorými sa don Bosco dostal do kontaktu v prostredí a v čase, v ktorom žil a ktoré prispeli k jeho duchovnej a apoštolskej formácii.

V druhej časti sa pokúsime o súhrn zozbieraných prvkov, poukážeme na hlavné charakteristické „teologické“ črty spirituality dona Bosca (tie, ktoré tvoria „kmeň“ stromu, vďaka ktorým je pevný a silný) i na tie apoštolské (sú to osobitné plody, najbezprostrednejšie a najviditeľnejšie prejavy plodnosti stromu). Skúsime postupne vymenovať základné, významné, resp. charakteristicképrvky, ktoré celkovo opisujú špecifickú identitu daru, ktorým Duch Svätý obdaril dona Bosca pre dobro Cirkvi. Odôvodnené a základné vymenovanie týchto prvkov môže duchovnej rodine, ktorá pochádza od dona Bosca, uľahčiť a bezprostrednejšie preveriť vlastnú identitu a vernosť zakladateľovi.

VÝZNAM TERMÍNU „SPIRITUALITA“

V dejinách Cirkvi sa mnohokrát stalo, že vďaka nejakému mužovi, žene či skupine ľudí vznikla konkrétna kongregácia, hnutie alebo duchovná rodina. Duch Svätý, pôvodca každého daru, im odovzdal špecifickú charizmu. Je to duchovný dar, tvorivý a originálny spôsob „stvárnenia“ evanjelia životom, prácou, voľbou určitého apoštolského poslania alebo osobitného spôsobu prežívania kresťanskej viery.

Osobný dar, ktorý don Bosco dostal od Boha, je autentická zanietená láska zameraná na duchovnú a ľudskú spásu „ohrozenej mládeže“. Táto láska je aj dnes vzácnym dedičstvom pre saleziánsku rodinu, čiže pre široké duchovné a apoštolské hnutie laikov a zasvätených osôb, ktoré má svoj pôvod v donovi Boscovi.

Don Giuseppe Buccellato SDB

Ovocie tejto mimoriadnej lásky je známe všetkým. Ale iba korene tejto zanietenej lásky nám ukazujú hlboké motivácie jeho konania, tajomstvo rýchleho rozšírenia jeho diela, najvýznamnejšie črty jeho skúsenosti ako človeka a ako veriaceho, ukazujú nám jeho spiritualitu.

Tento dar alebo túto charizmu treba považovať za živý organizmus, ktorý sa dokáže prispôsobiť meniacim sa historickým podmienkam a rôznym sociálnym prostrediam. Vernosť charizme, ktorú Cirkev stále odporúča každej duchovnej rodine, podporuje aj vernosť evanjeliu, ktoré je prameňom a pôvodom každej charizmy. Táto vernosť si vyžaduje predovšetkým dobré poznanie zrodu a prvotného vývoja stromu, ktorý vznikol z pôvodného semienka.

Návrat k „prameňom“

Najlepším vyjadrením a zárukou vernosti zakladateľovi alebo zakladateľke je – ako potvrdil Druhý vatikánsky koncil – ustavičné vracanie sa k prameňom (porov. PC, 2), vďaka čomu možno preverovať a oživovať špecifický evanjeliový spôsob vlastnej identity a konania, teda života a zároveň praxe.

Od narodenia dona Bosca nás delia dve storočia. Ak sa nevydáme namáhavou cestou, na ktorej treba prejsť od povrchného poznania k „afektívnemu“ a „efektívnemu“ poznaniu jeho dejín, pedagogiky a spirituality, existuje reálne riziko, že o ňom budeme hovoriť iba podľa toho, čo sme o ňom počuli.

Spiritualita predstavuje vrchol, cieľ skutočného poznania dona Bosca, životodarnú miazgu, ktorá živí semienko: z neho totiž vznikol život mnohotvárnej a významnej prítomnosti saleziánskeho diela vo všetkých častiach sveta.

Termín „spiritualita“ sa často spája s prídavným menom, ktoré sa vzťahuje na niektorého svätého alebo na duchovnú rodinu. Hovorí sa napríklad o saleziánskej spiritualite, o františkánskej spiritualite, o ignaciánskej spiritualite…

Tieto výrazy chcú naznačiť špecifický spôsob, akým nejaký zakladateľ či zakladateľka, hnutie alebo zoskupenie v Cirkvi prežívajú a napĺňajúradostnú zvesť evanjelia. Spoločným menovateľom kresťanského života zostáva nasledovanie Krista, poslanie spásy, ktoré vykonal a naďalej koná vo svete – v každom veriacom a prostredníctvom neho. To, čo sa môže meniť, je forma, v ktorej sa toto všetko deje, špecifické zdôraznenia, rôzne konkrétne vyjadrenia kresťanského života, výber nejakej formy apoštolátu.

Metafora „hudobnej partitúry“

Použime prirovnanie, ktoré nám pomôže lepšie pochopiť význam slova spiritualita. Evanjelium môžeme pokladať za istý druh hudobnej partitúry, ktorú rôzne orchestre hrajú podľa rôznych úprav. Dirigent nie je skladateľom diela, ale určitým spôsobom ho prispôsobuje, keď v porovnaní s niektorým iným dirigentom viac zdôrazňuje jeden druh nástrojov (strunové, dychové, bicie…) alebo keď originálnym a kreatívnym spôsobom interpretuje niektoré odtiene kompozície.

Na základe tejto metafory sa dá povedať, že svätí alebo zakladatelia nie sú skladateľmi partitúry: Evanjelium je stále to isté pre všetkých, nie je ovocím ich originality. Ale každý z nich ho môže „interpretovať“ originálnymi spôsobmi a formami. Zvýrazní niektoré prvky a niektoré spôsoby podania alebo zdôrazní niektoré úryvky zo Svätého písma, ktoré súhrnným a bezprostredným spôsobom predstavujú jeho špecifickú apoštolskú inšpiráciu. Napríklad výraz nechajte mladých prichádzať ku mne sa stal akýmsi symbolom spirituality dona Bosca. Jeho život a poslanie medzi mladými nám zároveň umožňuje lepšie interpretovať a chápať obsah Svätého písma.

Z tejto mimoriadnej tvorivosti, ktorej prvým uskutočňovateľom je Duch Svätý, pramenia rôzne spirituality. František z Assisi zdôrazňuje chudobu alebo bratský život, František Saleský vľúdnosť, Filip Neri dobrotu, Ján Bosco Ježišovu lásku k maličkým, Ignác z Loyoly poslušnosť pápežovi… Nikto z nich „neznižuje latku“ evanjelia, nikto netvrdí, že je jeho autorom, ale všetci ho prijímajú ako dar v jeho celistvosti, bez námietok, vo vernosti jedinému skladateľovi. V každom z nich je však možné jasne rozpoznať určitú inšpiráciu alebo charizmu, prostredníctvom ktorej sa Božie dary prejavovali v dejinách a prejavujú stále novým, poznateľným a účinným spôsobom pre spásu všetkých.

Medzi vernosťou a obnovou

Z každej spirituality vzniká špecifické poslanie.

Je však vhodné zdôrazniť, že na to, aby sme boli verní charizme zakladateľa, nestačí sa opýtať, čo robil, ale predovšetkým, kým je, aká bola jeho duchovná skúsenosť, akú „dušu“ chcel odovzdať hnutiu, ktoré má v ňom alebo v nej svoj pôvod.

Zostať vernými tejto pôvodnej inšpirácii je jedinou možnou zárukou kontinuity pre tých, ktorí sú v Cirkvi pokračovateľmi určitej špecifickej spirituality. To si vyžaduje, aby sa táto spiritualita aj naďalej zosobňovala v konkrétnych životoch mužov a žien, v ich spôsobe myslenia a existencie, modlitby a služby, zmýšľania a konania aj v historickom kontexte, ktorý je odlišný od toho pôvodného.

Vernosť a obnova sú dve odlišné, ale iba zdanlivo protichodné požiadavky. Vyjadrujú to, prečo sa saleziánska rodina musí usilovať kráčať s donom Boscom a s dobou v tejto našej realite. Byť verní a zároveň tvoriví – to je úloha, ktorú Duch Svätý zveruje každej duchovnej rodine.