Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: archív

Syn svätého otca: Svätý Jozef Cafasso

Cafasso, posledný v časovom poradí, je určite prvý podľa dôležitosti v teologickej, duchovnej a apoštolskej formácii dona Bosca. Ako kňaz bohatý na dar rozlišovania, ktorý vedel duchovné sprevádzanie vykonávať aj s autoritou, je jediným spomedzi svätcov, o ktorých sme doteraz hovorili, kto sa môže pochváliť „priamym“ vplyvom na ľudskú stránku svätého Jána Bosca, ako aj na jeho teologickú formáciu. Don Eugenio Valentini pred mnohými rokmi veľmi vhodne poznamenal, že bez dona Cafassa by nebolo ani dona Bosca a ani Kongregácie saleziánov.

Jozef Cafasso a Ján Bosco sa obaja narodili – s rozdielom len niekoľkých rokov, v rokoch 1811 a 1815 – v Castelnuovo d´Asti. V roku 1833, hneď po kňazskej vysviacke, vstúpil Cafasso do Kňazského konviktu v Turíne, kde zostal najprv ako študent, potom ako učiteľ a docent morálnej teológie a nakoniec, po smrti teológa Gualu v roku 1848, ako rektor.

Vplyv náuky a pastoračnej horlivosti svätého Jozefa Cafassa na turínsky klérus bol veľmi hlboký. Hoci sa okruh jeho pôsobnosti môže zdať obmedzený iba na študentov Konviktu, Cafasso bol učiteľom kňazov, a teda „znásobil“ svoj vplyv na Cirkev v Piemonte.

Cafassova vízia kňazského života a model jeho kresťanského života budú mať hlboký vplyv na zmýšľanie a na dušu jeho žiaka. On sám vo svojich Spomienkach neskôr o rokoch v Konvikte napísal tieto slová: „Don Cafasso, ktorý už šesť rokov bol mojím radcom, bol aj mojím duchovným vodcom. Ak som v živote urobil niečo dobré, vďačím za to tomuto váženému kňazovi, do ktorého rúk som vložil každé svoje rozhodnutie, každé úsilie, každú činnosť môjho života.“ Don Cafasso bol horlivým pastierom dobročinnej lásky, citlivým a pozorným na potreby ľudí z „ľudových vrstiev“, remeselníkov, mladých prisťahovalcov. Vedel cítiť s Cirkvou, bol výrazne „pro-rímsky“ – vo všetkých záležitostiach, nielen náboženských, ale aj politických, vedel zaujať kritický postoj ku všetkým sociálnym napätiam, ktoré v tých rokoch pápeža považovali za možného odporcu. Ako don Bosco, ani on nebude bojovať so zbraňami politiky, ale so zanieteným ohlasovaním Božieho kráľovstva a šírením dobrej tlače.

Keď don Bosco z Kňazského konviktu odišiel, naďalej sa každý týždeň spovedával u dona Cafassa až do jeho smrti v roku 1860. Dlhé obdobie denne chodil do Konviktu, aby študoval a utiahol sa v miestnosti, ktorá bola vyhradená pre neho, najmä keď pracoval na príprave časopisu Katolícke čítanie do tlače, na čo často používal knižnicu Konviktu.

Ak si opätovne prejdeme mnohé situácie, v ktorých život dona Bosca vďaka autoritatívnemu zásahu dona Cafassa nabral rozhodujúce smerovanie, zostaneme udivení nad tým, aké „rozhodujúce“ bolo vedenie zo strany jeho učiteľa a akým spôsobom prispel k jeho duchovnému rozlišovaniu. Po prvom stretnutí, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou udialo v roku 1829, vedenie a podpora dona Cafassa mali rozhodujúci dosah na citlivosť svedomia dona Bosca, keď musel v mnohých ťažkých situáciách pristúpiť k (zodpovednému) rozlišovaniu. Vidieť to najmä v súvislosti s voľbou apoštolátu dona Bosca medzi najchudobnejšími mladíkmi, ktorí potrebovali náboženskú výchovu. Počiatok saleziánskeho diela nie je ničím iným ako pokračovaním onoho katechizmu, ktorý don Bosco začal práve v kostole svätého Františka Assiského, ktorý sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti Konviktu. Vďaka starostlivému rozlišovaniu, pri ktorom stál jeho učiteľ don Cafasso, don Bosco spomínaný katechizmus začal jasne vnímať ako úlohu, ktorú mu zveril Boh pre spásu „ohrozenej mládeže“.

Po predčasnej smrti dona Cafassa don Bosco publikoval dve svoje kázne spolu s niektorými ďalšími úvahami v malej knižočke s názvom Životopis kňaza Jozefa Cafassa.

O živote Cafassa v mladosti náš autor poznamenáva: „S akou usilovnou vytrvalosťou chodí do kostola, zúčastňuje sa na pobožnostiach a pristupuje k svätým sviatostiam! Už tu sa začína dôvod na obdiv. Počúva Božie slovo a potom ho opakuje svojim kamarátom a priateľom. Pracuje, ale jeho práca je zmiešaná so strelnými modlitbami, so skutkami trpezlivosti, s neustálym obetovaním svojho srdca Bohu… Don Caffasso získaval čas krátkym odpočinkom. Jedinou úľavou, ktorú počas dňa poskytoval svojmu slabému telu, bola trištvrte hodina po obede, keď sa zatvoril v izbe, väčšinou sa modlil, rozjímal alebo sa venoval nejakému osobitnému úkonu nábožnosti. Večer si vždy líhal posledný a ráno vždy vstával prvý. Dĺžka nočného odpočinku nikdy nepresiahla päť hodín, často to boli štyri a niekedy iba tri. Zvykol hovorievať, že muž Cirkvi sa má v noci zobudiť len raz. Týmito slovami nás uisťuje, že keď sa zobudil v ktorúkoľvek hodinu, ihneď vstal z postele, aby sa modlil, rozjímal alebo sa venoval nejakej svojej práci.“

Tieto stránky nám opätovne umožňujú hlbšie spoznať „zmýšľanie“ dona Bosca. A znova práve don Eugenio Valentini o tomto životopise a o ľudskej a duchovnej podobnosti medzi týmito dvoma svätcami píše: „Existuje ďalší dôvod … prečo v týchto stránkach nachádzame také obdivuhodné súvislosti. Totiž každý človek, keď vyobrazuje iných, do značnej miery vyobrazuje seba samého.“

Nosné prvky alebo „idey“ spirituality dona Bosca

Saleziánska spiritualita pozostáva z rôznych prvkov – je to spôsob života, modlitby, práce, medziľudských vzťahov; forma života v komunite; výchovné pastoračné poslanie, ktoré je založené na pedagogickom odkaze; metodológia formácie; súbor hodnôt a charakteristických postojov; osobitná pozornosť venovaná Cirkvi a spoločnosti prostredníctvom záväzkov v špecifických oblastiach; historické dedičstvo obsiahnuté v dokumentoch a v spisoch; charakteristický jazyk; typický súbor štruktúr a diel; kalendár s vlastnými sviatkami a udalosťami… (Don P. Chávez, Komentár k heslu 2014).

V prvej časti sme sa pokúsili vysvetliť špecifickú spiritualitu nejakého zakladateľa alebo nejakej zakladateľky tým, že sme použili „metaforu hudobnej partitúry“. V nasledujúcich častiach pôjde o to, aby sme bezprostredne a intuitívne identifikovali špecifické „interpretačné dôrazy”, prostredníctvom ktorých don Bosco dokázal originálnym spôsobom „hrať“ jedinú spoločnú partitúru evanjelia.

Žiadna z charakteristických čŕt, ktoré vymenujeme, nie je výhradným právom zakladateľa saleziánov. Jeho spiritualita vzniká z nich skôr ako z celku, zo schopnosti spájať tieto rozmanité prvky do harmónie, ktorá má príchuť dobrého života evanjelia. Každá z nich by si teda vyžadovala oveľa hlbšie spoznanie, naším cieľom je však v stručnom prehľade predstaviť hlavné „ingrediencie“, ktoré tvoria spiritualitu zakladateľa saleziánov.

Tieto charakteristické prvky alebo „nosné idey“ rozdelíme na dve skupiny: na prvky teologickej povahy, ktoré tvoria „nosnú štruktúru“ jeho duchovnej skúsenosti a na prvky apoštolskej povahy, ktoré zdôvodňujú zvláštnu kvalitu „ovocia“, ktoré pochádza z tejto skúsenosti.