Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: archív

5. Askéza a kresťanský život: utiahnutie sa, čistota, posledné veci človeka, duchovné priateľstvá… 2. časť

Don Bosco často a pravidelne pripomínal aj smrť, najmä počas mesačnej duchovnej obnovy, ktorú on nazýval „cvičením sa v dobrej smrti“, a poukazoval na takzvané posledné veci (smrť, súd, peklo a nebo). Ak tento jeho prístup, keď poukazoval na tzv. eschatologické skutočnosti, pretlmočíme do súčasnej spirituality, stáva sa výzvou k zodpovednosti: vedieť si vážiť čas, ktorý nám bol zverený.

Téma priateľstva sa vyskytuje v najznámejších životopisoch, ktoré napísal don Bosco, ale aj v jeho ľudskej a duchovnej skúsenosti. Mladosť dona Bosca duchovne poznačilo niekoľko hlbokých priateľstiev. Základnou voľbou mladého seminaristu stále bolo, že sa dával dokopy „s niekoľkými, ktorí boli všeobecne známi ako vzory čností“. Menej známym, ale určite významnejším a v každom prípade oveľa trvalejším je priateľstvo dona Bosca s jedným z jeho spolužiakov zo seminára v Chieri a z kňazského konviktu v Turíne Giovannim Francescom Giacomellim. Po svojej kňazskej vysviacke žil Giacomelli nejaký čas na Valdoccu s donom Boscom a s mamou Margitou. Počas nasledujúcich tridsať rokov bol jeho spolupútnikom do svätyne svätého Ignáca a od roku 1872 až do jeho smrti sa stal jeho spovedníkom a zároveň sa aj sám uňho spovedal. Don Bosco a jeho priateľ don Giacomelli sa stretávali každý týždeň, aby sa navzájom vyspovedali…

Pedagogika svätosti dona Bosca má v duchovnom priateľstve jeden z najvýraznejších zdrojov. Táto skutočnosť môže ešte aj dnes usmerňovať „životný projekt“ synov a dcér dona Bosca.

Nosné prvky alebo idey apoštolskej povahy

6. Osobitná prednostná láska k ohrozenej mládeži a k ľudovým vrstvám

Je to najzreteľnejší aspekt apoštolského poslania dona Bosca. Prvé kontakty dona Bosca s chlapcami v Turíne počas rokov, ktoré strávil v kňazskom konvikte (1841 – 1843), sa zhodujú so začiatkom priemyselnej, demografickej a stavebnej expanzie mesta, čo sa v nasledujúcich desaťročiach osobitne prejavilo v nevyhnutnom jave prisťahovalcov a tých, ktorí boli de facto bez rodiny. Hoci títo mladí ľudia boli skúšaní neľahkým životom, don Bosco sníval, že z nich spraví čestných občanov a dobrých kresťanov.

Jeho záujem o „chudobnú a opustenú mládež“ sa v priebehu desaťročí rozširuje a zintenzívňuje. Vzhľadom na rôznorodosť situácie a inštitúcií táto formulácia postupne nadobúda komplexnejší rozsah. Napokon na rozmanitosť situácií a opatrení poukazuje aj samotný don Bosco v Spomienkach [na oratórium], keď hovorí o začiatkoch sviatočného oratória: „Aj keď mojím cieľom bolo zhromaždiť iba tých najohrozenejších chlapcov, a prednostne tých, ktorí vyšli z väzenia, aby som mal nejaký základ, o ktorý by som mohol oprieť poriadok a mravnosť, pozval som niekoľkých ďalších, ktorí boli dobre vychovaní a vzdelaní.“

Ďalšou oblasťou apoštolátu, ktorú don Bosco predložil v saleziánskych Stanovách, sú dospelí z ľudových vrstiev. Rôzne formulácie Stanov však neustále hovoria, že prvým cieľom, ktorý zakladateľ saleziánov predložil Spoločnosti svätého Františka Saleského, ako aj Dcéram Márie Pomocnice a spolupracovníkom, je „konať dobro sebe samým“. Láska k Bohu a láska k druhým sú neoddeliteľné: Najkrajším darom, ktorý duchovná rodina pochádzajúca od dona Bosca môže dať adresátom svojho poslania, je svätosť života.

7. Trvale sa angažovať v šírení dobrej tlače

Udivuje nás množstvo zväzkov, ktoré don Bosco a prví saleziáni napísali alebo publikovali, aby šírili „dobrú tlač“. Úsilie evanjelizovať a úsilie vychovávať nemožno od seba oddeliť. Výslovné ohlasovanie dobrej zvesti, kázanie duchovných obnov a kurzov duchovných cvičení (čo je jeden z apoštolských cieľov novovzniknutej Saleziánskej kongregácie), dôležitosť, akú don Bosco a saleziáni vo výchovnom systéme pripisujú náboženstvu, sú predpoklady, vďaka ktorým sa dá vyhnúť zamieňaniu si cieľa apoštolského poslania, ktorým je spása mládeže, s prostriedkami, ktoré sa používajú na tento účel.

Don Bosco začne svoj „apoštolát pera“ vo veku 29 rokov a nepretržite bude pokračovať v písaní a v publikovaní po celý zvyšok svojho života.

Množstvo zväzkov jeho literárnej tvorby má dva prvky alebo dve konštanty. Prvou je ústredné postavenie náboženstva; toto je jediná motivácia, ktorá je základom každej jeho písomnosti: túžba ohlasovať dobrý život podľa evanjelia. Druhou konštantou, ktorá sa dá určitým spôsobom považovať za následok prvej, je neustále úsilie zachovať si bezprostredný a populárny štýl. Tejto voľbe obetuje všetky kultúrne alebo štylistické požiadavky. Nepíše z podnetu literárnych alebo umeleckých zámerov, ale iba preto, aby šíril posolstvo Cirkvi v každom spoločenskom prostredí.

Od roku 1853 sa stal nadšeným propagátorom Katolíckeho čítania, edície „vreckových“ brožúrok, ktorá publikovala životopisy svätých, brožúry s mravnými poučeniami, divadelné hry, príbehy a od rôznych autorov malé apologetické traktáty popularizačnej a ľudovej povahy. Šírenie týchto publikácií bolo pozoruhodné. Don Lemoyne potvrdzuje, že len stálych odoberateľov, počnúc rokom 1860, bolo viac ako desaťtisíc a od roku 1870 medzi dvanásť- a štrnásťtisíc (porov. MB IV, s. 534).

Don Bosco si poslúžil jediným skutočným prostriedkom spoločenskej komunikácie, ktorý mal v tom čase k dispozícii. Určite môžeme predpokladať, že v našej dobe by sa jeho tvorivosť prejavila v mnohých ďalších formách a spôsoboch vyjadrenia. V každom prípade aj jeho láska k hudbe a k ľudovému divadlu bola prejavom nielen jeho výchovného zámeru, ale aj túžby evanjelizovať.

8. Preventívny systém ako metóda: rozum, náboženstvo, láskavosť

Zdravý rozum a rozumnosť, vďaka ktorým sa možno vyhnúť nemožným pravidlám, náboženstvo, ktoré považoval za východiskový aj cieľový bod výchovnej činnosti, a vľúdnosť i láskavosť, ktoré don Bosco obdivoval na Filipovi Nerim, na Františkovi Saleskom a na Vincentovi de Paul, vytvárajú prostredie a atmosféru, v ktorých sa môže ešte aj dnes udiať zázrak výchovy.

Don Bosco píše: „[Môj vzdelávací systém] spočíva v tom, že nechám mladým ľuďom úplnú slobodu robiť veci, ktoré sa im najviac páčia. Podstatné je objaviť v nich zárodky ich dobrých dispozícií a usilovať sa ich rozvíjať. A keďže každý robí s radosťou iba to, čo dokáže robiť, ja sa riadim touto zásadou a všetci moji chovanci pracujú nielen aktívne, ale aj s láskou.“

Don Bosco vždy nechával novým direktorom nasledujúcu „dôvernú pripomienku“: „Usiluj sa, aby ťa chovanci poznali a ty aby si poznal ich tým, že budeš tráviť s nimi podľa možnosti čo najviac času a že sa budeš snažiť dôverne im povedať [doslovne „do ucha“ – pozn. prekl.] zopár láskavých slov, ktorých opodstatnenosť – ako dobre vieš – postupne zistíš. Toto je to veľké tajomstvo, vďaka ktorému sa staneš pánom ich srdca.“

Táto osobná a prejavená láskavosť, túžba po dobre a stála prítomnosť vychovávateľa pri mladom človeku tvoria jadro preventívneho systému. Ide o konkrétny spôsob lásky k mladým, ktorý nám bol konkrétne zjavený prostredníctvom duchovnej a apoštolskej skúsenosti dona Bosca.