Jozef Calasanz Marqués a 31 spoločníkov, mučeníkov

Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

V Španielsku vypukla v roku 1936 občianska vojna medzi profašistickými nacionalistami a komunistickými republikánmi. Od prvých dní došlo k skutočnému náboženskému prenasledovaniu Cirkvi: kostoly boli podpaľované, kláštory a rehoľné domy napadnuté, telá a relikvie znesvätené, verejné náboženské obrady zakázané. Za vieru zomrelo asi desaťtisíc veriacich – 12 biskupov, asi 7 000 kňazov a rehoľníkov a približne 3000 laikov.

V rámci tejto obrovskej tragédie, ktorá zdevastovala národ a španielsku Cirkev, sa odohrala aj malá, no veľmi bolestivá tragédia synov a dcér dona Bosca: 95 členov saleziánskej rodiny bolo uznaných za mučeníkov a blahorečených.

Mučeníci z Valencie

 Na úsvite 21. júla 1936 vtrhli milicionári do saleziánskeho domu vo Valencii. Práve sa v ňom konali duchovné cvičenia, ktoré viedol provinciál don Jozef Calasanz, jeden z prvých španielskych saleziánov. V roku 1886 sa stretol s donom Boscom v Barcelone-Sarriá.

Keď milicionári vtrhli do domu, našli spolubratov zhromaždených na ústrednom schodisku a namierili na nich pušky. O chvíľu prišiel ďalší a ,,súdruhov“ pokarhal:

,,Prečo ste nestrieľali? Nedohodli sme sa predsa, že každý zastrelí jedného?“

Don Calasanz im ešte dal rozhrešenie.

Potom spolubratov uväznili. Ale tak ako na iných miestach, použili podobnú taktiku: o pár dní ich prepustili a potom po jednom alebo v menších skupinách ich zlikvidovali.

Don Jozef Calasanz

Keď dona Calasanza spolu s ďalšími dvoma spolubratmi znova zatkli, musel vystúpiť na kamión. „Viezli nás smerom na Valenciu. Počas cesty som si všimol, že jeden z milicionárov stále mieri puškou na dona Calasanza, o ktorom vedel, že je kňaz. Zrazu zahrmel výstrel a don Calasanz povedal:

,Bože môj!‘ a padol mŕtvy do kaluže krvi.“

Skupina z Barcelony

 Don Sergius Cid žil pre svoju horlivosť, nábožnosť, pokoru a miernosť v povesti svätosti. Po zatvorení kolégia v Sarriá našiel útočisko u svojho priateľa. Keď raz cestoval v Barcelone električkou, niekoľkí milicionári ho sledovali, pretože mali podozrenie, že je kňazom. Chytili ho za rameno a z vrecka mu vytrhli ruku, v ktorej mal ruženec. Za jazdy v plnej rýchlosti ho vyhodili z električky. Don Cid narazil na stĺp osvetlenia a na následky zranení zomrel.

Iného spolubrata dona Francesca Bandrés Sánchesa, ktorý pomáhal iným utiecť za hranice a už mal pripravený pas aj pre seba, zatkli večer o 22.30. Podľa svedectva mu priviazali na krk skalu a hodili ho do mora.

Don Giuseppe Caselles Moncho patril do domu Tibidabo, ale tiež sa musel skrývať u svojich známych. Raz ráno vyšiel z domu, aby sprevádzal a chránil skupinu mladých, žiakov z Tibidabo. Zatiaľ čo sa na chvíľu zastavili v jednom dome, chlapcov zatkli. Len čo to don Giuseppe zbadal, nechcel chlapcov nechať tak ​​a napriek tomu, že ho varovali, vyšiel na ulicu a sledoval ich. Zatkli ho tí istí milicionári, ktorí zatkli chlapcov. Zabili ho ešte tú noc.

Dcéry Márie Pomocnice

Dcéry Márie Pomocnice sa v týchto pohnutých dňoch zišli v Kolégiu svätej Doroty a mali možnosť loďou odísť do Talianska, ale sestra Carmen Morenová a sestra Amparo Carbonellová nechceli odísť, pretože ošetrovali jednu sestru, ktorá bola po operácii. Všetky tri uväznili. Keď ich vypočúvali, chorú sestru prepustili a tie dve ošetrovateľky zastrelili.

Sestra Carmen Moreno