Som rád, že projekt v Gabčíkove je dlhodobý

od | dec 3, 2023 | Saleziáni, Rozhovory

 

Zhováral sa: Patrik Rosival / Foto: archív Stano Hurbanič

Stano Hurbanič je nový člen komunity saleziánov na Miletičke. Prišiel v lete, aby sa postupne zaučil a zistil, ako funguje oddelenie pastorácie mládeže a mohol v tejto pozícii zodpovedne slúžiť. Popri tom sa stará aj o to, aby dobrovoľníci pravidelne chodili do Gabčíkova venovať sa ukrajinským utečencom.

Odkiaľ pochádzaš a ako si sa dostal k saleziánom?

Pochádzam z Lozorna. K saleziánom som sa dostal cez štúdiá v Šaštíne. Hľadal som cirkevnú školu – mal som prihlášky aj do Bratislavy, ale nakoniec vyhrali saleziáni. Vtedy som ich ešte nepoznal. Príbeh dona Bosca som však poznal – mama nám ho čítavala. Netušil som, do čoho idem.

Hurbanic 12 2023 02

Kedy si bol v Šaštíne a ako pokračovala Tvoja cesta?

Maturoval som v roku 2000. Formáciu som začal vo štvrtom ročníku, saleziánom som sa stal až v roku 2003. Medzitým som bol na civilke v Šaštíne, chvíľu som pôsobil v Bardejove na kandidátke ako súčasť rozlišovania. Odtiaľ som už išiel do noviciátu.

Prišiel si sem, na Miletičku, do provinciálnej vetvy. Popíšeš nám, prosím, čo je Tvoja hlavná náplň práce?

Vraj sa to odborne volá shadowing – keď sa vo firme odovzdáva funkcia a príde nástupca, tak ide tam, kde sa pohybuje jeho predchodca ako jeho tieň a spoznáva prostredie. Teraz mám rok na to, aby som načítal toto prostredie pastorácie mládeže.

Hurbanic 12 2023 03

Teraz ma zaujíma Tvoje posledné pôsobisko – bol si na Trnávke a začal si tam projekt v Gabčíkove ako pomoc odídencom z Ukrajiny. Ako si sa k tomu dostal?

Pozdravujem všetkých mladých a priateľov z Trnávky, prežil som tam krásne štyri roky. Je to stredisko, kde som sa každý deň zoznámil s niekým novým, je to veľké, rozmanité a príjemné prostredie. Našťastie som sa nepresunul ďaleko.

Keď vypukol ten konflikt, zostal som z toho chvíľu paralyzovaný a hovoril som si, že by som rád pomohol. Ozval som sa preto sms-kou otcovi provinciálovi, že keď uzná za vhodné, aby sme pomáhali, som k dispozícii. Prešlo pár dní a ozvali sa mi, že treba ísť do Michaloviec – rozbiehalo sa tam krátkodobé ubytovanie pre odídencov, ktorí prichádzali. To bol február-marec. Tam som bol tri týždne. Vtedy sme chodievali na hranicu, zvážali ľudí (najmä matky s deťmi) a oratko v Michalovciach sa zmenilo na dočasné ubytovanie, zostali tam jeden, dva, možno tri dni, podľa potreby a potom mohli pokračovať ďalej. Za tri týždne sa tam vystriedalo asi 150 ľudí.

Po týchto troch týždňoch som sa vrátil naspäť do Bratislavy a pozeral som sa okolo seba, či sa dá niekde pomôcť. Po intenzívnom zážitku na hraniciach som to totiž vnímal ako niečo urgentné, mal som pocit, že to nemôžem nechať tak. Potom prišla ponuka ísť pozrieť do Gabčíkova, kam nás pozval migračný úrad, keď tam začali ubytovávať odídencov. Keď som tam prišiel prvýkrát, čo bolo 26.apríla, bolo tam ubytovaných iba okolo 260 ľudí, ale vždy keď sme tam neskôr prišli, bolo tam 500, 750 a dokonca maximum aj okolo 1000 ľudí. Tento projekt sa podaril aj vďaka tomu, že sa našli dobrovoľníci , ktorí tam chcú chodiť. Organizuje sa to cez Domku, vďaka projektom sa podarilo získať aj financie a vytvoriť ukrajinský tím. Dobrovoľníci boli zo začiatku najmä z Trnávky, ale postupne sa pridali z Mamateyky, zopár z Miletičky, ale aj odinakiaľ (napr.z  Kaplnej). Zatiaľ týmto projektom prešlo asi 120 dobrovoľníkov, ktorí mali túto skúsenosť či už krátkodobejšie, alebo dlhodobejšie.

Ako vyzerá tá práca tam? Ste v kontakte aj s dospelými, ktorí tam sú?

Prevažne máme voľnočasovú činnosť. V rámci Gabčíkova je viacero organizácií, ktoré pomáhajú ubytovaným skupinám. Spočiatku sme boli prvá organizácia, ktorá našla dieru na trhu (ak sa to dá tak nazvať) a systematicky sa venovala najmä mladým a deťom. My však máme zas nevýhodu, že tam nesídlime – dochádzame tam pravidelne dvakrát do týždňa, čo nie je málo, ale chýba nám, že tam nemáme kanceláriu. Preto nemáme až taký veľký dosah na rodičov. Samozrejme, stretáme sa s nimi, alebo prídu a poďakujú za to, čo robíme. Počas pravidelných výjazdov sú to voľnočasové aktivity – nazval by som to klasickým oratkom – kto chce, príde, zahrá sa. V lete sme omnoho viac vonku, keď príde zima, tak viacej vnútri. Popritom sa nám osvedčilo, že máme každý mesiac výlet. Je to zamerané skôr na mládežníkov. Objednáme autobus a zoberieme tých, čo sa prihlásia. Viackrát sme boli na Mamateyke alebo Trnávke, kde je priestor dobre si zašportovať – v okolí ubytovne v Gabčíkove totiž nie sú až také dobré športoviská, len niekde na lúke. Vďaka tomu sa budujú aj také pekné vzťahy – máme čas sadnúť si do skupiniek, porozprávať sa a zistiť o nich niečo viac.

Počas leta boli aj prímestské tábory. Tento rok štyri, aj minulý rok štyri, pričom aj pri týchto táboroch platí, že ich autobusom prevážame sem do Bratislavy. Priestory poskytli strediská, ktoré vtedy boli na iných táboroch. V Gabčíkove na to nie sú až také vhodné priestory. Aj ostatné organizácie oceňujú, že tie deti čiastočne vytiahneme zo stáleho prostredia.

Hurbanic 12 2023 04

Si zapojený iba do tejto formy pomoci Ukrajine?

Ja som mal skúsenosť tých troch týždňov na východe, kde sme riešili krátkodobé ubytovanie. A potom, keď som sa vrátil do Bratislavy, mali sme na Trnávke kurzy slovenčiny, ktoré som ja neorganizoval, ale dali sme k dispozícii priestory. Mladí rozmýšľali nad rôznymi aktivitami – že by otvorili oratko a Ukrajinci by mohli prísť k nám, ale potom sme prišli na to, že oni nevedia, kto sme a kde sme, takže nemajú dôvod prísť. Zdalo sa nám vhodnejšie nájsť terénnu prácu, kde my ideme smerom k nim a preto sme to rozbehli v Gabčíkove. Ja som si povedal, že nemôžem robiť všetko. My sme si v rámci nášho saleziánskeho poslania povedali, že tieto voľnočasové aktivity sú niečo, čo vieme ponúknuť.

Ty však nie si ten, čo by niesol napr. pomoc priamo na Ukrajinu.

Cieľom nie je robiť všetko. Keď som sa vrátil z Michaloviec, pociťoval som obrovské nadšenie. Ja by som išiel robiť čokoľvek, ale z tohto treba tiež čiastočne vytriezvieť a uvedomiť si, že je lepšie robiť jednu vec dlhodobo, ako robiť všetko a znechutiť, či unaviť sa. Vnímam, že to, čo robíme, je dôležité aj preto, že je to niečo dlhodobé a netrvalo to iba mesiac, chvíľu z nadšenia a potom nič.

Druhý veľký bonus je, že pracujeme aj s dobrovoľníkmi, ktorí pochádzajú zo Slovenska a majú priamy kontakt s deťmi a mladými priamo z Ukrajiny, ktorí sú ich rovesníci a je niečo iné počuť, ako sa o tom rozpráva v rodine, škole, spoločnosti, médiách. Niekedy sú tie názory rôzne a veľkou devízou je, že približujeme k tejto realite našich slovenských mladých a oni na to pozerajú inak, ako keby to počuli iba zo správ.

Hurbanic 12 2023 06

Ešte jedna otázka – ako komunikujete s deťmi? Učil si sa ukrajinčinu, keď začala vojna?

To bola veľká dilema, či sa my máme učiť ukrajinčinu, ale potom sme si na to rýchlo zodpovedali. Tým, že Ukrajinci tu zostávajú a my im máme pomôcť začleniť sa do slovenskej spoločnosti, tak sme preferovali slovenčinu a chceli sme im pomôcť, aby sa mohli začleniť. Zo začiatku sme zistili, že si v niektorých veciach nerozumieme. Teraz je to už výrazne lepšie, lebo časť detí chodí už aj do slovenských škôl. Jazyk je iba určité percento našej komunikácie a veľa sa dá odčítať z toho, či sa usmejeme, ako sa tvárime, či podáme ruku a podobne. Vždy sme sa dohodli aspoň rukami-nohami. A keď sa deti začnú hrať, hneď sú spontánnejšie.

Koľko vás zvyčajne chodí do Gabčíkova? Alebo aký tím?

Na každý výjazd sa nám prihlasujú dobrovoľníci. Máme deväťmiestne auto a povedali sme si, že teraz budeme chodiť jedným autom, takže do tých deväť ľudí. Keď sme začínali, išli sme niekedy aj dve veľké autá, ale pretože chodíme pravidelne, povedali sme si, že stačí deväť dobrovoľníkov na jeden výjazd. Radšej nech idú dobrovoľníci iba jedenkrát do týždňa a nie dvakrát, lebo je to aj časovo relatívne náročné.

Hurbanic 12 2023 05

Položím hádam ešte poslednú otázku – keď máš voľný čas, ako ho využiješ, príp. ako relaxuješ?

Voľný čas začína byť pre mňa stále vzácnejšia vec, ale rád bicyklujem cez Malé Karpaty. Tým, že pochádzam zneďaleka, často to spojím aj s návštevou rodiny. A potom mám rád more, ale to zvyčajne iba tak v lete. Keď je možnosť, nepohrdnem dobrou knihou či prechádzkou.

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Provinciálna kapitula saleziánov

Bude sa konať v dňoch 26. – 31. mája 2024 v Badíne. Zúčastní sa na nej 53 bratov s právom hlasovania. Kapitula sa koná v mimoriadnom skoršom termíne.

Savio Run 2024 – „Bež za svojím snom“

Spojiť oslavu svätého Dominika Savia, zdravé behanie a spoločenstvo strediska u Saleziánov v Michalovciach. Podarilo sa nám to v pekné nedeľné poobedie 5. mája, kedy sme mali bežecké podujatie SAVIO RUN 2024.

Púť miništrantov v Šaštíne

V sobotu 11. mája 2024 sa uskutočnila púť miništrantov. Prišlo asi 250 chlapcov, pre ktorých bol pripravený pekný program.

Šimon Srugi

Šimon Srugi sa narodil v Nazarete 27. apríla 1877. Pätnásť dní po narodení bol pokrstený a podľa východného zvyku pobirmovaný.