Text a Foto: Anton Odrobiňák

Chápanie smrti u shuarov

Smrť, posmrtný život, pochovávanie sú aktuálne témy o ktorých sa hovorí v tomto jesennom čase, keď si pripomíname našich zomrelých predkov, príbuzných, známych.

Každý národ žije v svojej kultúre, zvykoch, prejavoch. Má svoje špecifiká myslenia, chápania, konania. Ak si chceme priblížiť chápanie smrti a posmrtného života u shuarov, musíme načrieť do ich histórie, do ich mýtov, ich spôsobu myslenia, vyjadrovania, správania. Ich súčasnú mentalitu a správanie nemôžeme chápať len z pohľadu minulosti spred niekoľkých desiatok rokov. Aj tu nastal posun ako u každého národa ktorý sa vyvíja, prechádza zmenami.

Pri uvažovaní o týchto skutočnostiach sa budeme pohybovať v dvoch časových rovinách. Jedna bude zasahovať do minulosti a druhá do súčasnosti. Shuari v minulosti a aj dnes majú problém chápať smrť ako prirodzenú realitu, ktorá svedčí o skutočnosti, že život sa končí. Z filozofického hľadiska ich myslenie sa prejavuje cirkulárne do kruhu a nie lineárne ako u nás zaznamenávaním údajov o narodení, úmrtí, časových obdobiach. V minulosti nezapisovali mena, dátumy narodených, zomrelých. Nemali školy, nevedeli čítať, písať, nepoznali abecedu, gramatiku, matematiku, nepoznali číslice od 1-10. Pre nich lineárny čas nehral dôležitú úlohu. Z prírody vypozorovali ako sa všetko dookola mení, točí a tento princíp sa prenáša do ich myslenia a konania až dodnes.

V minulosti sa smrť chápala ako vonkajšia realita, nie vnútorná súčasť biologického ukončenia života. Niekto z ľudí musel byť za ňu zodpovedný. Ak niekto ochorel a vyliečil sa, jednalo sa o chorobu. Ak niekto ochorel a zomrel, to už bolo vážne, to už musel niekto urobiť a mal by za to zaplatiť životom. Takto sa vyrovnávali so smrťou. Hľadaním vinníkov aby ich kruto potrestali.

Dobro a zlo

Shuarský národ veril a verí v dobro a zlo. Verí že dobro bude odmenené a zlo potrestané. Verí v život po smrti, kde sa všetci dobrí stretnú a budú zjednotení s ich predkami a budú tvoriť spoločenstvo s Bohom Arutam – starý človek, starček.

Prírodným chrámom kde sa mohli už tu na zemi stretnúť s Arutam, bol vodopád – tuna. Spojený s Arutam prostredníctvom spievania náboženských nápevov – agent, či popíjania opojných bylinných odvarov – natema a prežúvaním tabaku – tsaank môže vyvolený dostať rôzne vízie o nevysvetliteľných skutočnostiach života ako príčina choroby a smrti, odhalenie vinníka nešťastia, komu dať za ženu dcéru, získanie rady pri vychovávaní detí, ako trestať za neposlušnosť. Prichádzali k vodopádu, k rieke kde si stavali prírodné prístrešky – Ayamtai z konárov a lístia stromov a paliem aby sa mohli skryť pred dažďom, slnkom, divou zverou. Postili sa, popíjali omamné nápoje, prežúvali tabak, spievali a snívali čo im prostredníctvom snov Arutam zvestuje.

Veria v dobrého ducha Arutam, ktorý sa v minulosti prejavoval ako Etsa – Boh slnka, Shakaim – Boh práce, Ayumpum – Boh života, Uwi – Boh prírody, Tsunki – Boh vôd, Nunkui – Boh zeme. Všetci títo menší bohovia tvorili jednotu s Arutam. Veria v zlo, zlého ducha, ktorého nazývajú Iwia (yajauch iwianch), s prejavmi ako emesak, wawek, iirshimp, ktorý škodí a neskôr bude potrestaný a zomrie.

Po príchode Ježiša Krista na našu zem sa misionári snažia o prepojenie – inkulturáciu, minulej viery na súčasnú teológiu o Bohu, o Jeho jednote, o prítomnosti Ducha Svätého. Tak ako Boh Arutam bol v minulosti zjednotený s Etsa, Shakaim, Ayumpum, Uwi, Tsunki, Nunkui tak aj dnes veríme v jednotu Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. V tomto inkulturačnom úsilí sa má postupovať veľmi citlivo a s hlbokým poznaním histórie, mýtov, jazyka a kultúrnych prejavov daného národa.

Vina a odpustenie

Vina a odpustenie sú veľkým problémom duchovného života shuarov. Opäť vychádzame z ich myslenia. Prejavuje sa u nich ako vonkajší, nie vnútorný úkon očisťovania. Podobne to vidíme u starozákonných židov keď prinášali zápalné a krvavé obety za svoje hriechy. Shuar ktorý sa cítil vinný musel priniesť obetu, zabiť zviera – opicu, prasiatko, kohúta aby zmyl svoju vinu za hriech ktorý spáchal, napr. zabitie človeka ak sa jednalo o spravodlivý trest, ktorý musel vykonať po zjavení Bohom Arutam, či kňazom – uwishin. Misionári, kňazi, katechéti sa v súčasnosti snažia vysvetľovať, hovoriť o odpustení a zmytí viny nie vonkajším ale vnútorným aktom očisťovania. Nie prinášaním krvavých obiet zvierat ale prijatím jedinej krvavej obety Ježiša Krista, ktorý zmyl všetky viny a hriechy sveta smrťou na kríži a takto nám priniesol odpustenie.

Pochovávanie mŕtvych u shuarskeho národa má svoje špecifiká v minulosti aj v súčasnosti. V minulosti ukladali telesné pozostatky svojich zomrelých v dome kde žili, do kruhového tvaru pod zemou. Mŕtve telá sa ukladali v blízkosti hlavného piliera o ktorý sa opierala strecha domu. Vychádzajúc zo spôsobu myslenia, stavba typického shuarského domu má aj v súčasnosti tvar kruhu, či elipsy. Dnes pochovávajú zomrelých na cintorínoch. Kvôli bezpečnosti, z dôvodu vykrádania hrobov prechádzajú zo spoločných komunitných cintorínov, na individuálne pochovávanie vonku, v blízkosti rodinných domov. Hrobky sú vybudované z betónových múrov zapustených do zeme, zvrchu prikryté železobetónovou platňou. Platňa nesie nápis s menom, dátumom narodenia a úmrtia pochovaného, pripadne krátkym nápisom: “Tu odpočíva… Odpočinutie večné daj mu, Pane…” Nad hrobkou je jednoduchá strecha s plechom, aby počas veľkých horúčav nepraskal betón.

Témy života, smrti, posmrtného života sa veľmi hlboko dotýkajú každého národa, každej kultúry. Shuarský národ je malou etnickou skupinou žijúcou v Amazónskej časti Ekvádoru, ale s veľkým kultúrnym a duchovným bohatstvom mýtov, legiend, ústneho podania z ktorých môžeme čerpať poznatky a vzájomne sa obohatiť.