Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB Argentína

Slovenský zoznam zosnulých saleziánov, zachovaný ešte od spolubratov z čias totality, uvádza 19. januára meno Jozef Melo. A pri ňom len to, že sa narodil v Hlohovci 9. februára 1924 a zomrel v roku 1983 v Argentíne. Jeho osobná zložka v našom archíve v Bratislave obsahuje iba celkom základné údaje a aj tie sú z hlavného archívu v Ríme – písané po taliansky. Zaváňa to tajomstvom, ktoré si zaslúžilo trochu námahy. A postupne sa odkryl príbeh rodiny emigrantov, ktorej štyri deti vstúpili do saleziánskej rodiny. Vo vlasti sme o nich nič netušili. Rodina Melovcov.

Na zažltnutom papieri formátu A5 s osobnými údajmi spolubrata „Jozef Melo“ sa píše, že sa narodil vo „Frey“, v zátvorke dopísané „= Freystadt = Hlohovec“, diecéza Nitra. Meno otca je František a matka Eva, rodená Bédy. Dokument ďalej prezrádza, že Jozef spoznal saleziánov v oratóriu v Córdobe – Villada „v júni 1935“. Teda on neodišiel do Argentíny na misie, ako by sme si mohli najprv myslieť. On tam už vyrástol.

A tak sa začalo pátranie. V hlohoveckej farnosti v matrike nemajú žiadny záznam o krste Jozefa Mela. Pohľad späť na zažltnutý papier s údajmi ukazuje k rodisku dopísané ešte: „Ujlak – Ireg“. Internet pomôže zistiť, že by to mohlo byť Veľké Zálužie – Jarok, neďaleko Nitry. Pátranie vrcholí vo farskej matrike v obci Jarok. Tu majú zápis o krste Jozefa Mela deň po narodení. Pri mene otca Františka je „inquilinus“, želiar, roľník, čo hospodáril na menej ako 1/8 usadlosti; boli teda chudobná rodina. Pri mene krstiaceho kňaza je „Dr. Andreas Škrábik“, miestny farár; vtedy už 20 rokov kňaz a neskôr banskobystrický biskup. Matrika tiež prezradí sobáš rodičov Františka a Evy 6. novembra 1922; obaja boli z Iregu.

V životopise saleziána Jozefa Mela, ktorý nám láskavo poskytli zo saleziánskeho archívu z Argentíny, čakali ďalšie prekvapenia. Jozef mal ešte štyroch súrodencov. „Dvaja z nich, František a Benito, tiež saleziáni kňazi; Rosa (Ružena), dcéra Márie Pomocnice, a Terézia, ktorá žije s rodičmi, ktorí oslávili už diamantové výročie svojho svätého manželského života,“ tak sa píše v texte pri úmrtí Jozefa Mela v januári 1983. „So svojimi rodičmi, ktorí sa usadili v Córdobe, prišiel Jozef do Argentíny 29. januára 1925.“ Nemal ani rok. Melovci ako roľníci sa usadili na vidieckom predmestí Córdoby, mesta vo vnútrozemí Argentíny.

Tam sa po roku, 3. februára 1926, narodil druhý syn František a o ďalšie dva roky, 9. júla 1928, tretí Benito. A potom prišli dve dcéry: Ružena sa narodila 1. marca 1933 a napokon najmladšia Terézia. „Nikdy nebudem môcť dostatočne poďakovať Bohu za rodinu, ktorú mi dal. Rodičia hlbokej kresťanskej viery, poctiví robotníci, neochvejne spravodliví,“ píše v spomienkach dcéra saleziánka Ružena. Prvé roky rodina chodievala v nedeľu až šesť kilometrov pešo do kostola. V roku 1934 však saleziáni postavili malý kostol v blízkej štvrti El Tropezón, čo bolo pre Melovcov o polovicu bližšie.

Keď chlapci podrástli, chodievali všetci v nedeľu popoludní na dvojkolesovom voze ťahanom koňmi do tri kilometre vzdialeného saleziánskeho oratória. Tam zažili atmosféru jednej veľkej rodiny a tam sa zrodili duchovné povolania.

Zo zápiskov Ruženy pokračujeme: „Mám v živej pamäti kresťanskú lásku, ktorá sa doma prežívala. Ktokoľvek prišiel, nikdy neodišiel s prázdnymi rukami. Koľko ľudí zostalo v dome dlhý čas, kým sa nevyriešilo ich bývanie. Pre mnohých krajanov, ktorí prišli z Európy, boli prvé chvíle ťažké. Doma, aj keď sme boli chudobní, sa vždy našlo riešenie. Každodenným chlebom boli ranné a večerné modlitby, ruženec, pocit Božej prítomnosti a otcovstva, láska k Panne Márii.“ Zvyk modlitby ruženca si rodina priniesla z vlasti, kde boli členmi Ružencového bratstva.

Prvý syn Jozef v roku 1936 ako 14-ročný vstupuje do saleziánskeho ašpirantátu a v roku 1943 do noviciátu. Obliečku do klerického rúcha – do reverendy – prijal v oratóriu, kde vyrástol. O dva roky ho nasledoval brat František a o ďalší rok Benito. Prešťastní rodičia videli, ako v jeden deň 20. novembra 1955 spoločne ich synovia Jozef a František prijali kňazskú vysviacku a Benito subdiakonát. Medzitým v roku 1953 dcéra Ružena zložila rehoľné sľuby ako saleziánka.

Rodičia žili roľníckym životom až do roku 1954, keď otec začal pracovať v miestnej fabrike na výrobu vojenských lietadiel. Najmladšia Terézia vyštudovala v Córdobe, starala sa o rodičov až do ich smrti a pracovala na Škole pre poddôstojníkov letectva. Otec František zomrel v roku 1984, mama Eva o tri roky neskôr.

Don Jozef Melo, ten narodený ešte na Slovensku, bol ako kňaz postupne učiteľom, ekonómom roľníckej školy, katechétom, napokon prežil jedenásť rokov ako kaplán v saleziánskej misii General Pico na severe Patagónie. „Tam zanecháva svoju stopu jednoduchosti a láskavosti na všetkých, ktorí ho poznali.“ Posledné dva roky bol spovedníkom na roľníckej škole v Buenos Aires, Del Valle. Tam v roku 1983 zomrel, mal len 59 rokov. Trpel na bolestivú artrózu, znášal ju však s úsmevom. „Pokora a služba. Nielenže nikdy neodmietol pomôcť druhým, ale jeho neustálou starosťou bolo položiť bratom na stôl kvety, poslúžiť kávou… Ako nežný ctiteľ Panny Márie nosil v každom vrecku nohavíc alebo kabáta ruženec, ktorý denne šúchal v prstoch,“ píše o ňom jeho posledný direktor komunity.

Spoločná fotka rodiny Melovcov vznikla v deň šesťdesiatych narodenín otca, a to 29. januára 1958. V to ráno – bolo to ešte pred Druhým vatikánskym koncilom – traja synovia simultánne celebrovali svoje omše ako vďaku za rodičov.

Druhý, don František Melo, pôsobil ešte ako mladý salezián v roku 1949 v severozápadnej Patagónii (oblasť La Pampa) v meste Victoria. Hneď po kňazskej vysviacke sa tam vrátil, na „západnú Pampu“, a pôsobil tam až do roku 2015. „Cura Pancho“ (kňaz Pančo), ako ho volali, putoval za veriacimi do všetkých možných lokalít v okruhu 340 kilometrov – čo bol rádius jeho farnosti Našej Panej de La Merced vo Victorii. Až ho nazvali „evanjelizátorom západnej Pampy“. Bol aj učiteľom matematiky a telovýchovy, „vždy v službe mužom, ženám a deťom, ktorých katechizoval, krstil a sobášil a ktorí v ňom vnímali skutočného Božieho muža,“ píše sa v jeho nekrológu. Posledné roky prežil v Dome zdravia Zatti v rodnej Córdobe. Pri jeho smrti, 27. februára 2020, mal 94 rokov, biskup zo Santa Rosa v západnej Pampe napísal: „Jeho život v našich dedinách západnej Pampy bol rozsievaním evanjelia rukou dona Bosca a stal sa príkladom vernosti Pánovi s hlbokou láskou k Panne Márii.“

Tretí, don Benito Melo, už počas saleziánskej formácie študoval jazyky: ovládal rodnú slovenčinu, španielčinu, taliančinu, francúzštinu a latinčinu. Ako saleziánsky asistent šiel v roku 1950 tiež do Victorie. Vtedy tam bol aj jeho brat František. Dva roky po kňazskej vysviacke (tá bola v roku 1956) ho poslali na výpomoc do Peru, kde bol aj direktorom komunity. „Veľmi dobre pracuje s mladými. Majú ho radi a on ich. V Piure bol úžasným katechétom a tiež oduševneným direktorom.“ Od roku 1987 bol jedenásť rokov veľmi horlivým a nábožným farárom v rodnej štvrti El Tropezón v Córdobe, v komunite mladých ponovicov. Vystaval postupne päť kaplniek v rôznych častiach mestskej štvrte, požíval veľkú úctu miestneho arcibiskupa. Keď mu niekto ponúkol zviezť sa autom, poďakoval a ukázal v ruke ruženec, ktorý sa takmer bez prestania modlil. Mal veľa zdravotných ťažkostí. Keď sa raz zotavoval po operácii u sestry Terézie, v istý deň jej povedal: „Modlil som sa ruženec a nevládal som dokončiť Zdravas‘. Vtom som videl Pannu Máriu a ona dokončila Zdravas‘. Videl som ju, bola tu a pomohla mi modliť sa ruženec.“ Zomrel 6. marca 2009. Pri jeho pohrebe mnohí farníci vydávali svedectvo o jeho čnostnom živote: „Svätá neúnavná práca a dobrotivosť na tvári.“

Štvrtá, Ružena, sestra saleziánka, bola postupne školskou radkyňou, profesorkou, direktorkou komunít i riaditeľkou škôl, viacero rokov pôsobila v meste Rosario, napokon aj v rodnej Córdobe, pracovala na ekonomickom úseku provincie, animovala tiež skupinu Saleziánske dámy, písala. Žila „hlbokú a silnú vieru, bezpodmienečnú podporu sestier v mnohých gestách, ktoré z teba urobili matku, sestru a spoločníčku všetkých aj ich rodín v situáciách choroby alebo iných potrieb,“ spomínala o nej istá spolusestra. Zomrela 30. júna 2021. „Keby som sa narodila tisíckrát, tisíckrát by som prosila Boha o dar tohto povolania, cítila som jeho prítomnosť a pomoc Panny Márie za každých okolností, v dobrých i zlých časoch. Mala som veľkú radosť, že mám troch bratov saleziánov, a my štyria vďačíme našej sestre Terézii, ktorá sa vždy a až do posledných chvíľ starala o našich rodičov.“