Autor: František Kubovič SDB / Foto: Barbora Kullačová

V lúčoch ODMENA bolo napísané: Ak vás láka veľkosť odmeny, nebojte sa prekonávania námahy. Kto so mnou trpí, so mnou sa bude tešiť. Trápenia tohto života sú dočasné; šťastie mojich priateľov v nebi je večné.

Don Bosco mal vo svojom srdci, v túžbach a v horizonte života videnie odmeny ako plnosť hodnôt ohlasovaných evanjeliom. V jeho domoch sa veľa rozprávalo o nebi a myšlienka naň bola stála a všadeprítomná: „Chlieb, práca a nebo sú tri veci, ktoré ti sľubujem.“ „Kúsok neba vynahradí všetko.“ Dominik Savio vnímal toto príjemné a nákazlivé ovzdušie života: „Naša svätosť spočíva v tom, že sme stále veselí.“ V životopisoch svojich troch chlapcov don Bosco opísal ich smrteľnú agóniu, ale omnoho viac zdôraznil radosť z dosiahnutia neba a prežívania vzkriesenia.

Myšlienka na nebo je jedným z ovocí Ducha Svätého. Vlieva do srdca radosť a veselosť, ktorá prichádza zhora a nachádza krásnu harmóniu s ľudským srdcom. Vidieť to medzi mladými, ktorí s väčšou intuíciou vnímajú, že človek je narodený pre šťastie. Myšlienka na nebo, ktorá bola stále v domoch dona Bosca, nie je utópia pre naivné oklamanie, nie je to mrkva, ktorá oklame koňa, aby rýchlo kráčal ďalej. Je to „podstatný smútok“ nášho srdca, a predovšetkým láska Boha k svojmu stvoreniu vo vzkriesení Ježiša Krista. Pápež Pavol VI. vo svojej exhortácii Gaudate in Domino v V. kapitole píše: „Bolo by tiež potrebné trpezlivé vzdelávacie úsilie naučiť sa alebo sa učiť znova, aby sa jednoducho ochutnali mnohé ľudské radosti, ktoré Stvoriteľ už vydal na našu cestu: vzrušujúcu radosť z existencie a života; radosť z cudnosti a posvätenej lásky; upokojujúca radosť z prírody a ticha; niekedy strohú radosť zo starostlivej práce; radosť a uspokojenie z vykonávanej povinnosti; transparentnú radosť z čistoty, služieb, účasti na verejnom živote; náročnú radosť z obeti. Kresťan ich bude môcť očistiť, doplniť, sublimovať: nemôže nimi pohŕdať. Kresťanská radosť predpokladá človeka schopného prirodzenej radosti. Vychádzajúc z nich Kristus veľmi často ohlasoval Božie kráľovstvo.“

Tieto myšlienky presne vysvetľujú ducha dona Bosca, ktorý neznehodnocoval mladícku radosť, ale práve naopak, vzbudzoval ju, podporoval, zväčšoval a rozvíjal. Slávna „veselosť“, v ktorej spočíva svätosť, nie je len intímna skrytá radosť v srdci ako ovocie milosti, to je len jej koreň. Ona sa vyjadruje aj navonok: v živote, na ihrisku, v slávení sviatkov. Spomeňme si, ako sa v oratóriu pripravovali na slávenie náboženských sviatkov, menín či na sviatočné dni oratória! Don Bosco si robil dokonca aj starosť, ako osláviť svoje meniny, a to nie kvôli sebe, ale aby vytvoril prostredie radostnej vďačnosti. Spomeňme na veselosť jeho jesenných „turistických“ vychádzok: pripravoval ich dva až tri mesiace a potom spolu s chlapcami prežil 15 – 20 nezabudnuteľných dní plných spomienok a radosti. Aká fantázia, aká odvaha chodiť pešo s chlapcami po Piemonte! Prechádzka, hra, hudba, spev, divadlo, to všetko sú základné elementy preventívneho systému ako pedagogickej metódy, ktorá predpokladá duchovný život, živú vieru, nádej a lásku. Nad obzorom Valdocca sa ukazovalo dňom i nocou, s mrakmi a bez mrakov nebo. Don Bosco opakoval: „Diabol sa bojí veselých ľudí.“

Ale ako vyzerá nebo? V Božom dome sa dá predovšetkým vnímať intímna, plná, krásna, veľká a nekonečná láska medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Je tu plnosť všetkej dobroty a šťastia a nič nechýba. Slovami sa táto realita vzťahov medzi Najsvätejšou Trojicou, Pannou Máriou a všetkými našimi bratmi a sestrami – svätými, ktorí požívajú nebeskú blaženosť, nedá opísať Toto je posolstvo diamantu odmeny: „cítiť sa doma“ s Bohom, s Kristom, s Máriou, so svätými, cítiť ich prítomnosť vo svojom vlastnom dome, v rodinnom duchu, ktorý dáva zmysel neba už v našej každodennosti.