Zhováral sa: Patrik Rosival / Foto: archív Igora Pechu

V saleziánskom stredisku v Bratislave na Miletičovej je od augusta prítomný aj Igor Pecha, salezián, ktorý posledný rok strávil na Malte. V rozhovore porozprával aj o podstate svojej práce v novom pôsobisku, ktorá sa týka začínajúceho projektu pre deti a rodiny.

Odkiaľ pochádzaš a ako si sa dostal k saleziánom?

Pochádzam z Gbelov, kde som vyrastal. Saleziánov som spoznal ako mladý muž v Šaštíne, kde pôsobili. Išiel som na jednu akciu – lyžovačku, kde boli aj mladí saleziáni a tam som toto slovo „saleziáni“ počul prvýkrát. Neskôr som zistil, že to sú rehoľníci, ktorí sa venujú mladým. To ma oslovilo. Následne som sa dostal na svoje prvé duchovné cvičenia. Tam som pocítil, že je pre mňa pripravená iná cesta ako predstava v mojej hlave.

Teraz sa vrátim k tvojmu predchádzajúcemu pôsobisku. Minulý rok si bol na Malte. Čo tam bolo tvojou úlohou, resp. o koho si sa staral?

Na Malte som mal na starosti najmä sám seba. Bol to taký voľný rok. Mal som príležitosť naučiť sa po anglicky. Bol som zaradený v saleziánskej komunite, ktorá mala na starosti detské domovy a školu. Malte je malý ostrov a na to, že je tam iba 30 saleziánov, saleziánska prítomnosť je tam celkom pestrá.

Prvé tri mesiace som bol úplne nepoužiteľný, lebo som nevedel ani slovo po anglicky. Po troch mesiacoch som sa postupne dostával do obrazu a začal som spoznávať dona Bosca na Malte. Cieľom tohto môjho pobytu bolo, aby som po mnohých rokoch v Žiline našiel inšpiráciu do nasledujúceho obdobia.

Takže celé tvoje saleziánske pôsobenie sa spája so Žilinou?

Moje saleziánske pôsobenie sa začalo tu na Miletičke v roku 1997, vtedy som sa ako kandidát pripravoval na vstup do noviciátu, do ktorého som v lete vstúpil. Následne, o rok neskôr, som odišiel do Žiliny a v podstate až doteraz – vyše 20 rokov – som pôsobil tam. Mal som ešte jednu dvojročnú prestávku v Taliansku v Turíne, no dá sa povedať, že okrem Žiliny som v inom slovenskom stredisku nebol.

Teraz si tu na Miletičke – čo je hlavným cieľom tvojho apoštolátu?

Mal by som byť k dispozícii direktorovi Karolovi Maníkovi. Keď sme sa tak rozprávali, mal by som byť prítomný najmä na internáte. Sú tam dve skupinky mladých – partia vysokoškolákov a chlapci z Ukrajiny, mojou úlohou by mala byť koordinácia života týchto ukrajinských chlapcov. Okrem toho, saleziáni na Slovensku vstupujú do nového projektu – CDR (Centrum pre deti a rodiny) pre mladých chlapcov z Ukrajiny. Malo by to byť na troch miestach. Celé si to vyžaduje koordinovanie nového pôsobenia.

Čiže to je aj celoslovenská pôsobnosť a vyžaduje si to cestovanie?

Áno, niekedy si to vyžaduje vycestovať do tých miest, kde sú chlapci ubytovaní. Jedno miesto je v Hodoch, druhým je Žilina. Zháňam ľudí, ktorí to budú robiť so mnou a vytvárať  personálnu štruktúru celého projektu. Keďže to už prešlo akreditáciou, boli by sme radi, keby to začalo aj čím skôr oficiálne fungovať na všetkých miestach, kde týchto chlapcov máme.

Zatiaľ si na Miletičke iba krátko, ale prekvapilo ťa tu niečo?

Bol som vo viacerých domoch tu na Slovensku, no najmä v zahraničí – na Malte, v Taliansku alebo v Španielsku. V strediskách som videl, a to ma prekvapilo, že sa pracovalo kvalitne a že tam chodilo veľa ľudí. Tu som našiel obidve veci. Záber je tu relatívne široký a kvalita, ktorá sa tu žije je ozaj dobrá. Myslím, že to je aj Ferovým pričinením a vzdávam mu hold za to, čo tu spravil. Určite je to aj tým, že bratia sa tu nemenia po dvoch-troch rokoch. Keď je niekto na jednom mieste iba krátko, trochu to odvádza od zodpovednosti. Sám som mal možnosť vyskúšať si to počas 20 rokov v Žiline.

Keď si potrebuješ oddýchnuť, čomu sa venuješ?

Rád idem do prírody, na vodu alebo do hôr – na bicykli, na lyžiach.