Salezián Karol Maník

od | feb 1, 2022 | Rozhovory

 

Naša viera nemôže stáť na ľuďoch, dokonca ani na kňazoch

Text: Pavol Hudák / Foto: Adam Rábara

Rozhovor s bývalým provinciálom saleziánov na Slovensku i Ukrajine o saleziánskom živote, mladých aj o hľadaní povolania.

V minulosti ste boli provinciálom saleziánov na Slovensku. A potom aj na Ukrajine, kde ste boli ďalších šesť rokov provinciálom. Teraz ste opäť „radovým“ saleziánom a musíte vlastne počúvať tých, ktorým ste predtým šéfovali. Aké to je?

Je to príjemný pocit, oslobodzujúci, uvoľňujúci. Ja som sa nestal saleziánom, aby som mal funkcie. V pastorácii medzi mladými som sa cítil veľmi dobre a napĺňalo ma to. Byť predstaveným som bral ako službu, ktorá je dočasná. Samého ma prekvapilo, keď som sa stal provinciálom v dosť mladom veku. Hodilo ma to do „vysokej saleziánskej politiky“ a našťastie ma to aj vyhodilo.

Nemáte niekedy pokušenie hovoriť svojim predstaveným, ako by mali postupovať?

Pred návratom na Slovensko, teda po siedmich rokoch pobytu v zahraničí, som aktuálnemu provinciálovi povedal, že som otvorený ísť hocikam a nemal som nijakú prosbu ani očakávanie. Iba jednu. Nebyť predstaveným. Vôbec mi nevadí, že mi šéfujú tí, ktorým som kedysi šéfoval ja. Možno sa treba ich opýtať, či to nevadí im.

Zaradil som sa, fungujem a robím, čo mám robiť. Povedal som si, že si musím dávať pozor, aby som nepoučoval, alebo nemudroval. Neporovnávam, neposudzujem. Je to pre mňa oslobodzujúce.

Salezian karol manik 03

 

Ale asi máte pre predstavených lepšie pochopenie?

Určite! Hoci my sme robili v inom kontexte, s inými ľuďmi, v inej dobe. Tí, čo stoja na čele, sú vždy v centre pozornosti a sú chválení aj kritizovaní. Skôr sa snažím byť chápajúci, podržať ich a povzbudiť. Fandím im a rešpektujem ich. Viem totiž, že byť dnes predstaveným nie je vôbec jednoduché.

V reholiach sa väčšinou predstavení po nejakom čase menia, na rozdiel od diecéz, kde sú biskupi niekedy na desaťročia. Je podľa vás dobre, ak sa predstavení po istom čase menia?

Vnímam pozitívne, ak sa ľudia vo vedení menia. Je za tým aj taká múdrosť. Provinciálny predstavený u saleziánov sa za šesť rokov (niekedy za dvanásť, keď ho potvrdia aj na ďalšie funkčné obdobie), snaží odovzdať maximum, čo je v ňom.

Prinesie niečo nové, ale po čase vidí, že je to aj vyčerpávajúce a je dobré dať priestor inému. Niekedy môže vzniknúť otázka, či sa nenaruší kontinuita, ale aj tak to vnímam pozitívne. Je dôležité byť otvorený, odovzdať skúsenosť, a nestavať svoj život na funkciách.

Salezian karol manik 02

 

Na Ukrajine ste ostať nechceli?

Tesne pred ukončením služby som dostal ponuku od saleziánov latinského obradu, ktorí tiež pôsobia na Ukrajine. Ja som bol totiž predstavený saleziánom východného obradu. Rímskokatolíci mi volali, či nechcem ostať a oddýchnuť si tam.

Vedel som však, že je lepšie odísť. U nás saleziánov je zvykom, že keď končí predstavený vo funkcii, je lepšie sa na nejaký čas vzdialiť z provincie alebo z provinciálneho domu, aby sa nový provinciál cítil úplne slobodne.

Preto zvykne provinciál po odchode z funkcie ísť napríklad na rok do Talianska?

Máme nepísanú tradíciu, že provinciál, ktorý skončil funkčné obdobie, je k dispozícii hlavnému predstavenému. Ten ho môže poveriť medzinárodnými službami, hocikam ho poslať, tak ako mňa na Ukrajinu. Vždy to je však po vzájomnom dialógu. Ak si niekto potrebuje oddýchnuť, dostane priestor na oddych, ale keď vládze, tak dostane inú službu.

Keď som skončil na Ukrajine, tak som si prosil o čas na oddych. Cítil som sa po dvanástich veľmi intenzívnych rokoch vyčerpaný a unavený. Preto som sa hneď nevrátil na Slovensko, ale vybral som si na oddych Taliansko. Bol to pre mňa veľmi požehnaný čas, za ktorý som vďačný svojim predstaveným.

Predsa len som na tej Ukrajine, hoci sme všetci saleziáni, bol cudzincom a hneď aj predstaveným. Hovoril som svojim „šéfom“, keď ma tam poslali, že to asi nebude dobré. Je prirodzené, že som musel aj naraziť.

Salezian karol manik 04

 

Teraz máte na starosti projekt, ktorý pomáha mužom nájsť povolanie. Čím to je, že dnes sa mladí ľudia rozhodnú pre rehoľný život neskôr, často po vysokej škole, alebo keď už pracujú?

Je to dobou, aj spoločenskou situáciou. V minulosti bolo normálne rozhodnúť sa pre svoje povolanie aj v nižšom veku. Doba, ktorú žijeme, prináša mnoho neistôt a je normálne, že mladý človek dozrieva dlhšie a rozhoduje sa neskôr.

Máme taký projekt, volá sa Cesta rozlišovania povolania. Sme presvedčení, že každý mladý človek rieši v určitom životnom období otázku budúcnosti. A my im ponúkame pomoc vo forme ročného projektu, kde ich sprevádzame.

Ako to v praxi vyzerá?

Sú to víkendové stretnutia raz za mesiac. Desať stretnutí a na záver duchovné cvičenia. Majú obsah a témy, ktoré sa týkajú rozlišovania povolania, prehĺbenia vzťahu k Bohu, sebapoznania, komunikácie s predstaviteľmi rôznych povolaní.

Vzniká spoločenstvo, ktoré spája rovnaký cieľ a rovnaká túžba. Spolu sa modlí a zdieľa, rozpráva aj vzdeláva. To všetko v priateľskej, rodinnej atmosfére. Mne sa zdá, že obsah je zaujímavý a pekný. Mnohí na to dodnes spomínajú, aj keď už majú svoje rodinky, ako na silné duchovné zastavenie.

Saleziáni na Slovensku mali v minulosti veľa povolaní a mnohí na vás pozerali ako na silnú rehoľu. Ozývali sa hlasy, že saleziáni sú takí uzavretí na svojom pieskovisku, nepustia k sebe niekoho len tak z vonku, prípadne všetkých prevalcujú.

Keď som bol predstavený, počul som občas takéto hlasy zvonku. Mrzeli ma. Ja som nikdy nevnímal, že my sme tí silní a teraz všetkých prevalcujeme a nikdy som takto neviedol moju provinciu. Pán Boh nám požehnal a posielal mladých. Môj postoj bol – tešme sa, ďakujme, pokorne slúžme, pomáhajme, neuzatvárajme sa.

Samozrejme, mohli sme spraviť aj my chyby. Na druhej strane možno je to otázka aj našej slovenskej „dobroprajnosti“. Prečo sa nevieme tešiť z niečoho pekného, aj keď to nie je moje?

Keď som cestoval po Slovensku, niekto mi povedal, že vyrastal som u vás a bolo to fajn, som vďačný. Vás by to nepotešilo? Alebo keď stretnem nejakého manažéra vo firme či lekárku v nemocnici a povedia mi – dali ste mi dobrý základ, ďakujem. Nepotešilo by vás to?

Vždy som chcel, aby sme vychovávali mladých ľudí pre reálny život. Robili sme, ako sme vedeli a vládali, a verím, že Pán Boh doplní, čo sme my nedokázali alebo aj pokazili. Škoda, možno sme niekde v eufórii s mladými urobili taký dojem, ale nikdy to nebol úmysel.

Vždy ma mrzelo, keď som vnímal nejaký konkurenčný pohľad. Bolo nás relatívne veľa, vnímal som zodpovednosť a často som podnecoval spoluprácu aj s inými rehoľami a inštitúciami.

Salezian karol manik 05

 

Čo považujete momentálne za najväčšiu výzvu pre cirkev a saleziánov na Slovensku?

V prvom rade je to moja cirkev, do ktorej patrím a nechcem ju posudzovať či hodnotiť cez médiá. Je to ako v rodine, kde si treba problémy a výzvy vyriešiť doma.

Veľmi sa mi páčilo, čo nám povedal Svätý Otec v Dóme sv. Martina na stretnutí s kňazmi a rehoľníkmi. Vravel, že nie cirkev veľkolepá a nie štruktúry. Úplne sa stotožňujem s tým, že cirkev nemá byť ako štruktúra, hrad, pevnosť, niečo okázalé, ale má to byť spoločenstvo, ktoré priťahuje ku Kristovi, kvas, vzťahy, pokora.

Pápež František povedal, aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí.

Stredom cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry, či o to, ako sa spoločnosť na nás pozerá. Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí, reálneho života ľudí a položme si túto otázku: aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu?

Ja takto vidím svoju cirkev v budúcnosti. A takto vidím aj našu rehoľu v budúcnosti. Zamerať sa na vzťahy a osoby. A rozvíjať spoločenstvá aj systematickú formáciu.

Celý rozhovor je k dispozícii na stránke: postoj.sk

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Nová posila v budovaní saleziánskej spirituality

Od septembra 2023 môžete pravidelne v Bratislave na Miletičke stretnúť jednu novú tvár – sestru saleziánku Helu Gúberovú. Pomáha najmä dievčatám animátorkám dobrými radami, ale jej prítomnosť sa nedá zúžiť iba na toto.

Aby sme boli verní ďalších sto rokov

Don PETER TIMKO (50), provinciál Saleziánov dona Bosca na Slovensku, nám porozprával o saleziánskom jubileu, ale aj o charizme saleziánskej rodiny, ktorú charakterizuje láskavosť, rodinnosť a radosť.

Som rád, že projekt v Gabčíkove je dlhodobý

Stano Hurbanič je nový člen komunity saleziánov na Miletičke. Prišiel v lete, aby sa postupne zaučil a zistil, ako funguje oddelenie pastorácie mládeže a mohol v tejto pozícii zodpovedne slúžiť.