Spracoval: František Kubovič SDB / Foto: Barbora Kullačová

Nasledujúci sen má skôr znaky videnia ako obyčajného sna. Predtým ako ho don Bosco vyrozprával svojim saleziánom, povedal: „Aby si bol každý z nás istý, že Panna Mária si želá založenie našej Kongregácie, porozprávam vám nielen obyčajný sen, ale to, čo mi ukázala sama preblahoslavená Panna Mária.“ A pokračuje v rozprávaní, ktoré uvádzame takmer doslovne.

„Jedného dňa v roku 1847 som veľmi uvažoval nad tým, ako urobiť čo najviac dobra pre mládež. Zrazu sa mi zjavila Kráľovná neba a zaviedla ma do jednej utešenej záhrady.“

Potom don Bosco stručne opisuje záhradu a pokračuje:

„Bola tam nádherná aleja, celá pokrytá ružami v plnom kvete. Aj zem naokolo bola pokrytá ružami. Preblahoslavená Panna mi povedala:

– Vyzuj sa!

Keď som si vyzul topánky, dodala:

– Vykroč do tejto aleje. Je to cesta, ktorú musíš prejsť.

Vykročil som teda, ale rýchlo som zistil, že pod ružami sa nachádzajú mohutné tŕne a celkom mi doškriabali nohy. Po niekoľkých krokoch som sa teda musel vrátiť.

– Zišli by sa mi dobré topánky, – hovorím svojej sprievodkyni.

– Samozrejme, potrebuješ poriadnu obuv.

Obul som sa a znovu som vykročil, ale tentoraz s niekoľkými priateľmi, ktorí chceli ísť so mnou. Aleja sa zdanlivo zužovala a skracovala. Vetvy sa nakláňali z výšky, niektoré sa plazili tesne nad zemou, iné sa zase hojdali ako vo vetre. Nevidel som nič iné, len samé ruže – ruže predo mnou, ruže za mnou, ruže nado mnou, ruže zboku. Bolesť spôsobená tŕním, a to nielen na nohách, ale aj na rukách, hlave a po celom tele, vôbec neustávala. Napriek tomu, povzbudený preblahoslavenou Pannou, som pokračoval v ceste. Ostatní však hovorili:

– Pozrite na dona Bosca, ako si vykračuje po ružiach. Kráča celkom spokojný, všetko sa mu darí.

Oni nevideli tŕne, ktoré ma pichali. Mnohí kňazi, seminaristi a laici vstúpili do tejto aleje fascinovaní krásou kvetov, no len čo pocítili ostré tŕne, začali lamentovať:

– Oklamali ste nás!

Po kúsku cesty som sa obrátil a s ľútosťou som zistil, že ma všetci opustili. Ale čoskoro som pookrial, lebo som uvidel ďalšiu skupinu kňazov, seminaristov a laikov, ako sa približovali ku mne a hovorili:

– Tu sme, všetci sme tvoji, sme pripravení nasledovať ťa.“

Don Bosco hovoril, že keď prišiel na koniec aleje, ocitol sa v krásnej záhrade. Boli tam s ním aj niekoľkí jeho nasledovníci. Všetci boli dopichaní a krvácali. Jemný vánok, ktorý sa náhle zdvihol, však zahojil všetky ich rany. Keď vzápätí zavial ešte silnejšie, objavili sa okolo nich tisíce a tisíce mladých spolu s kňazmi a pomocníkmi, ktorí pracovali s donom Boscom. Medzitým sa s Pannou Máriou premiestnili „do velikánskej luxusnej sály, akú by sme nenašli ani v kráľovskom paláci. Celá bola vyzdobená nádherne voňajúcimi čerstvými ružami bez tŕňov. Teraz sa ma najsvätejšia Panna, moja sprievodkyňa, opýtala:

– Vieš, čo to všetko znamená?

– Nie, nerozumiem. Vysvetlite mi to, prosím, – požiadal som.

– Vedz, že cesta, ktorú si prešiel cez ruže a tŕne, predstavuje tvoje úsilie vynaložené pre dobro mladých. Musíš kráčať v topánkach sebazapierania a zriekania sa. Tŕne predstavujú zmyselné náklonnosti a ľudskú priazeň i nepriazeň (sympatiu aj antipatiu), čo odvádza vychovávateľa od pravého cieľa. Rania ho, bránia mu pokračovať v začatom diele a nedovolia mu získavať zásluhy pre večný život. Ruže sú symbolom vrúcnej lásky, ktorou by sa mali vyznačovať všetci tvoji pomocníci. Ďalšie tŕne znamenajú prekážky, utrpenie a znechutenie, ktoré zažívate. Ale nestrácajte odvahu! Všetko prekonáte láskou a sebaovládaním a tak dôjdete k ružiam bez tŕnia. Len čo Božia Matka povedala tieto slová, prebudil som sa vo svojej izbe“ (ŽP III, 32).

  „Nebeské záhrady nie sú ako tie pozemské. Tu na zemi tŕne zostanú a ruže sa pominú, v nebi sa zase pominú tŕne a ruže zostanú navždy“ (San Francesco di Sales: Massime, Libreria Editrice salesiana, Rím, s. 50).

„Pri ružiach sa vždy stretneme s tŕním, ale s tŕňom je vždy aj ruža“ (ŽP XVII, 131).

„Pravda, zakúsime aj tŕne, ale tie sa zmenia na kvety, ktoré nikdy nezvädnú“ (ŽP XVII, 555).