Autor: Viktória Norisová, Barbora Okruhľanská / Foto: archív

V súčasnosti sa súčasťou detských kolektívov čoraz častejšie stávajú integrovaní žiaci. Deti sa tak viac stretávajú s rovesníkmi s rôznymi hendikepmi, ako je telesné či duševné postihnutie. Ako tu môžu pomôcť rozprávky?

Sú výborným pomocníkom pri komplikovaných životných situáciách, ktoré dieťa potrebuje spracovať, prijať a naučiť sa na ne reagovať. Najmä pri témach prijatia inakosti priateľa, spolužiaka či susedky.

Kľúčovým obdobím v živote dieťaťa pre vytváranie si vzťahu s hendikepovanými je obdobie predškolského veku, keď začína nadväzovať prvé kamarátske vzťahy. Práve preto poukazuje psychológ a pedagóg Zdeněk Helus na veľký význam výchovy: „Deti v predškolskom veku nemajú v sebe zakorenené stereotypy voči hendikepovaným vrstovníkom, dokážu ich veľmi dobre prijať. Vhodným výchovným pôsobením dokážu rodičia nielen zabrániť vytváraniu predsudkov, ale aj vzbudiť záujem detí o hendikepovaných a túžbu pomáhať im. Ak však okolie, napr. rodina dá predsudky najavo, dieťa ich v prítomnosti hendikepovaných dokáže veľmi nevhodne prejaviť.“

Deti sú zvyčajne veľmi citlivé na bolesť a utrpenie iných. Bruno Ferrero v publikácii Šťastní rodičia odporúča, že by sa deti mali naučiť zvládať fyzickú bolesť. „…sú tak zakonzervované a chránené, že len čo sa niektoré trochu uškrabne, hneď sa zdá, že je koniec sveta. Najväčšia pomoc, akú rodičia môžu deťom poskytnúť spočíva v posilňovaní ich schopnosti postupne a vždy podľa stupňa dospelosti čeliť nepríjemným a náročným situáciám.“  Vyhýbanie sa nielen svojej bolesti, ale aj bolesti druhých, spôsobuje často, podľa talianskeho autora aj mediálna prezentácia.

Stereotypný mediálny obraz hendikepovaných

Najmä reklama, i tá, ktorá je určená deťom, často kladie dôraz na fyzickú formu, potrebu „mať sa dobre“, žiť bezstarostný život. V reklamných spotoch vystupujú fyzicky dokonalé a dobre naladené deti, v duchu stereotypného obrazu pekné = dobré. Na druhej strane niektoré reklamy, najmä v snahe získať peniaze pre charitatívne organizácie, deformujú stereotypným obrazom hendikepovaných v snahe vyvolať u publika dojatie a ľútosť. Najčastejšie stereotypné zobrazenia hendikepovaných sú postavy žobrajúci mrzákov či slepých muzikantov ako komparz filmu alebo „super mrzákov“ s mimoriadnymi schopnosťami, ktoré kompenzujú ich hendikep. Vzniká tak predstava, že každý hendikepovaný má nejaké superzručnosti. Treba si však uvedomiť, že ľudia na invalidných vozíkoch sa nedokážu v silnej emocionálne chvíli prekonať a zrazu sa postaviť na nohy a kráčať. Ďalej je to obraz zatrpknutých ľudí, negatívnych postáv, ktoré si svoj hendikep zaslúžia za svoje zlé skutky či objekty násilia, posmechu alebo šikany.

Začlenenie do príbehov

Lenka Krhůtová vo svojej štúdii, ktorá sa zaoberá mediálnou prezentáciou hendikepovaných, uvádza, že výrazný pozitívny posun v zmene postojov voči ľuďom so zdravotným postihnutím nastáva v tých krajinách, ktoré mediálne prezentujú zdravotné postihnutie už v detskej produkcii. Nie však stereotypným zobrazením, ale vytváraním modelových situácií. Práve vďaka takémuto začleňovaniu do príbehov sa deti začnú zaujímať o problematiku hendikepu. Zmeny správania kladie do priamej súvislosti s pôsobením špeciálnych programov. Ich sledovaním sa deti môžu priamo konfrontovať so situáciami, do ktorých sa môžu v reálnom živote dostať. Druhým pozitívom vhodného zobrazovania hendikepovaných je to, že sa sami môžu v príbehoch vidieť.

Príklady špeciálnych rozprávok

V súčasnosti sa čoraz viac objavujú  inšpirujúce rozprávky, ktoré približujú problematiku inklúzie. Najmä moderná britská produkcia je na túto skutočnosť veľmi citlivá a dáva si záležať na tom, aby sa hendikepované deti objavovali ako súčasť obľúbených seriálov, napr. Požiarnik Sam (dievčatko Hannah Sparkes), Poštár Pat (Lizzy Taylor).

Foto: www.mimializa.sk

Avšak aj v slovenskej či nám blízkej českej tvorbe nájdeme také, ktoré citlivo a často aj s humorom ponúkajú deťom pohľad do pre nich trochu iného sveta. Príkladom je český animovaný seriál Nejmenší slon na světě. Hlavnou postavou je slonie mláďa Bedříšek. Jeho hendikepom je trpasličí vzrast. Prínosom tohto animovaného seriálu je okrem iného aj to, že zobrazuje postoj rodiča, ktorý má niekedy problém prijať hendikepované dieťa. Slovenským výnimočným projektom, ktorý najmenším odkrýva svet nevidiacich, je animovaný seriál Mimi a Líza.

Vnímajkovia – hračky, ktoré pomáhajú vnímať odlišnosti

Výnimočné háčkované bábiky pomáhajú vysvetliť deťom odlišnosť jednoduchým detským jazykom – cez rozprávku a hru. Zároveň je to nástroj, ako ich viesť k vnímavosti voči sebe navzájom aj voči ľuďom, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom odlišní. Tmejka je nevidiaca, Chcejkova rodina je veľmi chudobná, Inka má inú farbu pleti ako väčšina detí a Boľko má telesné znevýhodnenie. Piaty Vnímajko predstavuje dieťa, ktorému nič nechýba.

Foto: archív O.Z. V.I.A.C.

Autorkou projektu je Ľubica Matušáková, ktorá sama zažila potrebu prijatia hendikepu od okolia, pretože trpí zriedkavým ochorením. Súčasťou Vnímajkov sú rozprávky k jednotlivým postavičkám, pracovné materiály, omaľovánky i CD s pesničkami. “Vnímajkovia sú mojou osobnou výpoveďou človeka, ktorý žije reálny život Boľka, a tiež sa opierajú o životy vzácnych ľudí – skutočných Vnímajkov, ktorých som mala možnosť stretnúť a ktorých má okolo seba každý z nás. V detskom veku, kedy sa osobnosť dieťaťa ešte len formuje a nie je tak zaťažená predsudkami, je obzvlášť dôležité formovať generáciu, ktorá sa nepozerá len na seba. Nerozdeľuje, ale spája. Netvorí bariéry, ale buduje mosty.”