Zhovárala sa: Barbora Kullačová / Foto: archív Karol Maník

„Študoval som na strednej škole a jeden kamarát ma zavolal na „stretko“. Vysvetlil mi, čo to je, a prosil ma, aby som o tom nikomu nehovoril,“ vraví o svojich začiatkoch don Karol Maník, ktorý je dnes už salezián.

Ešte pred začiatkom leta prišiel do saleziánskeho strediska Bratislava – Miletičova salezián don Karol Maník. Počas svojho rehoľného života pôsobil v rôznych službách saleziánskej spoločnosti na rôznych miestach. Položili sme Karolovi niekoľko otázok.

Akým spôsobom ste sa vo svojom živote prvýkrát stretli so saleziánmi?

Bolo to ešte počas totality. Študoval som na strednej škole a jeden kamarát ma zavolal na „stretko“. Vysvetlil mi, čo to je, a prosil ma, aby som o tom nikomu nehovoril. Stretká sa vtedy organizovali tajne po bytoch. Bol tam prítomný dospelý, vyše 30-ročný muž, ktorý to viedol. Neskôr som sa dozvedel, že je to salezián, ktorý pôsobil tajne, čiže oficiálne pracoval a popritom po práci a počas víkendov apoštoloval medzi mladými.

Čo vás na nich priťahovalo, že ste sa rozhodli stať sa jedným z nich?

Asi najsilnejšie bolo to, že som medzi týmito mladými našiel spoločenstvo, priateľstvo, radosť a zmysel života. Našiel som osobnú vieru a zatúžil som pomáhať iným mladým, aby aj oni toto všetko objavili a zažili.

Aké zameranie ste vyštudovali ešte predtým, než ste sa stali saleziánom?

Študoval som na strednej priemyselnej škole strojníckej a potom na Technickej univerzite, na elektrotechnickej fakulte.

Na akých miestach ste pôsobili počas svojho doterajšieho rehoľného života? Kde bolo vaše prvé miesto pôsobenia po vysviacke?

Hneď po kňazskej vysviacke ma predstavení poslali do Bratislavy, kde sa pripravovalo otvorenie nového saleziánskeho strediska v Petržalke, na Mamateyovej ulici. Bolo to v roku 1995. Býval som na Miletičke a každý deň som dochádzal do Petržalky, keďže stredisko tam ešte nebolo dokončené. V roku 1996 som sa presťahoval na Mamateyovu, kde som pôsobil 8 rokov. Potom som bol rok v Košiciach. Po roku som sa znovu sťahoval do Bratislavy, ale tentoraz na Miletičovu, kde som bol 9 rokov. Potom, v roku 2014, som odišiel na 7 rokov do zahraničia. Teraz som znovu na Miletičke.

Stretnutie so Svätým Otcom Benediktom na severe Talianska v roku 2009

Je ľahšie byť provinciál alebo „obyčajný spolubrat“?

Po 12. rokoch služby provinciála môžem na základe osobnej skúsenosti jednoznačne povedať, že pre mňa je ľahšie byť „obyčajným spolubratom“.

V médiách sa hovorilo o vašej službe na Ukrajine. Ako dlho ste tam boli? Ako ste vnímali mladých, ktorí tam navštevovali saleziánov, a čo bola vaša úloha medzi nimi?

Na Ukrajine som pôsobil 6 rokov ako provinciál ukrajinských saleziánov. Mladých, ktorí k nám prichádzali, som v porovnaní so Slovenskom vnímal ako oveľa nenáročnejších, skromnejších a otvorených pre duchovné ponuky.

Počas vašej misie na Ukrajine ste sa stretli určite s mnohými príbehmi mladých ľudí. Bol nejaký, ktorý sa vám hlboko zapísal do pamäti?

Asi najviac takýchto príbehov a spomienok mám z chlapčenského sirotinca, ktorý vedú saleziáni v Ľvove a ktorý ma najviac „chytil za srdce“. Počul som tam príbehy chlapcov, ktoré boli pre mňa šokujúce. Mali sme tam napríklad chlapca, ktorého vo veku štyroch rokov opitá mama nechala, zabudla v lese a našli ho náhodne až na druhý deň… Alebo bratia, ktorí našli doma obeseného otca… Každý chlapec mal svoj príbeh a my sme sa snažili ukázať mu nádej a lepšiu budúcnosť. Na toto dielo asi nikdy nezabudnem.

Vedeli by ste zhodnotiť, ktoré miesto vášho pôsobenia bolo najviac obohacujúce na skúsenosti?

Jednoznačne Ukrajina. Odísť na 6 rokov do zahraničia v 47. roku života nemajúc za sebou nijaké zahraničné skúsenosti, to bola pre mňa osobne veľká výzva. Učil som sa novej kultúre, mentalite, jazyku, snažil sa ľudí chápať a neporovnávať ich. Snažil som sa prijať to, že nie všetko musí fungovať tak, ako som bol zvyknutý. To bolo aj veľmi ťažké, ale napokon aj obohacujúce.

Po funkcii provinciála a direktora ste zavítali na Miletičku. Môžeme to nazývať aj ako oddych?

Áno. Po toľkých rokoch služby predstaveného je pre mňa život obyčajného spolubrata oddychom, ktorý si naplno užívam.

Na ktoré miesto v Bratislave si vždy rád zájdete? Prečo?

Tie roky prežité v Bratislave boli také hektické a rýchle, že som si nestihol obľúbiť nejaké konkrétne miesto. Rád som však chodieval na Hlbokú cestu alebo do Marianky.

Čo rád robievate vo voľnom čase? Máte nejakú aktivitu, ku ktorej sa s chuťou vraciate?

Rád sa večer prechádzam ulicami Bratislavy a modlím sa ruženec. Nechávam doznieť deň so všetkým, čo sa odohralo, a v modlitbe i pokojnom uvažovaní to odovzdávam Bohu.

Chceli by ste v budúcnosti viesť na Miletičke nejaké stretko mladých?

Ja už vediem. Spolu s jedným manželským párom vedieme prípravu snúbencov, sprevádzam nové manželské spoločenstvo, ktoré vzniklo po skončení minuloročnej snúbeneckej prípravy, a som spoluanimátorom jedného pekného živého chlapčenského stretka.

Myslíte si, že je v tejto dobe ťažšie prilákať mladých ľudí na cestu k Ježišovi než v minulosti?

Nemyslím si, že mladých treba lákať k Ježišovi. Boh všetkých ľudí miluje a snaží sa im zaklopať na dvere ich srdca. My, ktorí sme Mu to srdce už otvorili, môžeme iba naplno žiť tú lásku, svedčiť o nej, a ak je autentická, vyvolá otázky. Boh sa o ostatné postará.

V septembri bol na návšteve Slovenska pápež František. Určite ste sa na jeho programe zúčastnili aj vy. Aké máte pocity z tejto návštevy, oslovil vás niektorý z príhovorov Svätého Otca?

Osobne som bol na stretnutí so Svätým Otcom v Dóme sv. Martina v Bratislave a v Košiciach na stretnutí s mládežou, ale pozorne som sledoval všetky jeho príhovory a návštevy. Viackrát som si prečítal jeho príhovory a stále sa k nim vraciam. Veľmi ma oslovil svojím postojom, záujmom o každého človeka, aj o toho „posledného“. Vystupoval veľmi jednoducho, ale priamo a otvorene. A to, akého mladého ducha má vo svojom vysokom veku, to je neuveriteľné! Jeho slová boli aktuálne, zaujímavé a povzbudzujúce. Ukázal tvár Cirkvi, ktorá je mi sympatická a ktorá ma oslovuje, motivuje. Najviac ma oslovil jeho príhovor nám kňazom a rehoľníkom.