Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

Kým sa mi nedostala do rúk kniha Lovci, zberači, rodičia (Michaeleen Doucleff), ani som si neuvedomila, ako často vyčleňujeme deti do ich detského sveta – škola, krúžky, cez víkend si volíme „detský program“, ktorý by sme si sami nikdy nevybrali.

Toto vyčleňovanie má aj svoje dôsledky. Nechajme hovoriť autorku knihy: „V mnohých ohľadoch bola (dcéra) ako generálna riaditeľka firmy a ja jej eventová manažérka. Mojou úlohou bolo plánovať jej dni a postarať sa, aby sa dobre bavila. (…) Učila som ju, že jej úlohou je hrať sa s legom, dívať sa na vzdelávacie videá a dostávať tanier s jedlom. Mojou úlohou bolo upratovať, prať, variť a voziť ju z jednej aktivity na druhú. Prečo by sa teda mala obuť, keď ju o to ráno žiadam?“

Možno to v našich rodinách nedosahuje také extrémy ako v Amerike, ale aj tak vo mne ostáva otázka: „Aká je moja rola rodiča a rola dieťaťa v rodine? Je mojou úlohou starať sa, aby malo dieťa čo robiť a zabávalo sa? Alebo je ňou ukázať mu zručnosti, ktoré potrebuje do života, a naučiť ho pracovať spolu s ostatnými?“

Myslím si, že ako rodičia máme prirodzenú tendenciu chrániť naše deti – či už v detskom veku, veď nech sa zahrajú, alebo ako školákov – všetok priestor im vyhradzujeme na učenie a krúžky, veď majú toho, chúďatá, veľa, nebudeme im pridávať ešte aj domáce povinnosti. Sami si však musíme položiť otázku, k čomu chceme naše deti viesť.

Chceme z nich spraviť VIP divákov, ktorí sa z lóže pozerajú, kým ostatní ,,makajú“ – čo vyzerá na prvý pohľad veľmi lákavo, v konečnom dôsledku je to však nesmierne osamelá pozícia. Alebo sme všetci jeden tím – spolu si odpracujeme povinnosti a potom sa spolu aj zabavíme. Áno, nie vždy sa nám chce – deťom pracovať a nám rodičom ich do povinností naháňať, navyše, keď ich často ani nevedia urobiť tak poriadne ako my. Ale spoločná práca aj spoločná zábava sú momenty, keď sa naše putá prehlbujú a vzájomný vzťah rastie. Rodinný tím silnie.

„Dieťa túži mať svoje miesto v rodine a pracovať ako tím. Túžbu niekam patriť. Ak ho vyčleňujeme do detského sveta, akoby mu odoberáme ,preukaz člena rodiny‘, robíme z neho VIP diváka, nie súčasť tímu.“

Zaujal ma k tejto téme rozhovor s jedným kňazom, školským kaplánom, ktorý vznikol pri upratovaní kostola. Moderátor sa ho pýtal, prečo upratuje s mladými, či nemá dosť svojich povinností. A on odvetil, že mladí potrebujú, aby sme boli s nimi, aby sme spoločne pracovali. Že dnes, keď sa rozpráva so stredoškolákmi, často buď nevedia, ako majú upratovať, lebo to doma nerobia, alebo im len rodičia nechajú zoznam povinností, ktoré majú spraviť, ale nie je to spoločná práca.

Tieto slová vo mne vyvolali spomienky na vlastné detstvo – mali sme veľkú záhradu, kde sa v sobotu pracovalo. Úprimne, často sa mi nechcelo, a keď sa dalo, rada som sa niekam zašila. Napriek tomu veľmi intenzívne vnímam silný zjednocujúci prvok spoločnej práce. Vďaka nej sme si s maminou a sestrami neraz veľmi dobre ,,pokecali“. (S ockom to bolo väčšinou na výlete.)

Spoločná práca, ale aj spoločná zábava posilňuje vzťahy. Nemusí to byť len o práci, ale aj o spoločnej zábave. Jasné, vždy sa musí niekto prispôsobiť, ale je dobré zvoliť taký program, kde si každý nájde to svoje. Napríklad keď chodíme na bicykle (čo viac teší rodičov ako niektoré naše deti), naplánujeme si po ceste ihrisko či zmrzlinu, ktorá zdvihne morálku aj tým menej motivovaným členom rodiny.

Zistila som, že existujú i krúžky, na ktorých sa môže zúčastniť naraz rodič aj dieťa. Každý má svoju skupinu, ale trénujú v rovnaký čas, v rovnakej telocvični či plavárni. A po tréningu sú obaja plní endorfínov – nielen dieťa, ktoré čaká nervózny rodič…

Sú mnohé momenty, ktoré môžu posilniť náš rodinný tím, kde má každý svoje miesto a cíti sa prijatý. Začína sa nám nový školský rok a s ním príležitosť nastaviť si doma nové pravidlá. Ako by to mohlo vyzerať u nás doma? Čo preto spravíme? Čím začneme?