Autor: František Kubovič SDB / Foto: Barbora Kullačová

Svätý František Saleský hovorí, že tak ako pýcha a márnivosť sú koreňmi všetkých hriechov a majú neobmedzenú moc nad všetkými neresťami, tak pokora je pokrmom všetkých čností.

Pýcha sa prejavuje v mnohých odtieňoch nášho duchovného života: láska k sebe, arogantnosť, krivé pohľady, márna sláva, domýšľavosť, chválenkárstvo, vystatovačnosť, povýšenosť, bezočivosť, nafúkanosť, hrdosť, sebestačnosť, bezočivosť, pochabosť, narcizmus, samoľúbosť… Pýcha je prehnaná úcta k sebe samému, ktorá prináša opovrhovanie druhými. Pyšný človek si myslí, že má vo všetkom pravdu, nikdy nepochybuje o sebe a druhým vnucuje svoje myšlienky a názory. Toto v ňom spôsobuje, že nie je schopný čítať vo svojom srdci, je neschopný pochopiť, čo ho vedie k takémuto konaniu, a je neschopný prijať seba samého takého, aký je. Odmieta, že by mohol urobiť nejaké chyby, ale považuje sa za majstra v posudzovaní druhých.

Svätý František Saleský často poukazoval na hriech pýchy a márnivosti. V dobe, v ktorej žil, píše vo Filoteii: „Niektorí ľudia sú veľmi hrdí na to, že sa môžu nosiť na peknom koni, že môžu nosiť za klobúkom krásne pierko alebo že majú nádherné rúcho. Kto by však nevidel ich hlúposť? Ak je dačo slávy v tých veciach, tak tá sláva patrí koňovi, vtákovi lebo krajčírovi. Nie je to nadmieru uponižujúce ísť ku koňovi, vtákovi alebo k rúchu a vypožičať si ich slávu?“ Láska k sebe je aj u mnohých nábožných duší zdrojom nepokoja a zmietania sa: keď vidia svoju nedokonalosť, zosmutnejú, „nie však kvôli láske Božej, ale z lásky k sebe samému“, hovorí František Saleský. Týmto dušiam, ktoré sa nechajú pohltiť smútkom a netrpezlivosťou zo seba samých, František odporúča nasledovný postoj: „Dbajte o to, aby ste sa neznepokojovali, ak spáchate nejaký hriech, a nepodľahnite pocitom ľútosti nad sebou samým, lebo to pochádza z pýchy.“

Ako teda možno bojovať proti tejto zákernej rakovine duše? Táto choroba, ktorá ničí dušu kúsok po kúsku, sa nedá vyliečiť nijak inak len pokorou. Podľa Františka Saleského je pokora dokonalé poznanie a prijatie toho, akí sme, lebo „v konečnom dôsledku nie sme ničím iným, len tým, kým sme pred Bohom“. Pokorný človek sa prijíma taký, aký je, bez prekrúcania, bez komplexov, ospravedlňovania sa a namýšľania si. „Kto chce vyhrať boj proti pýche, musí sa obliecť a ozbrojiť sa takouto pokorou,“ hovorí František Saleský. Byť pokorný neznamená pokladať sa za objekt bez hodnoty alebo negovať seba samého, práve naopak, je to umenie dokázať vidieť svoju veľkosť, cítiť sa pred ňou malý, prijať seba samého aj so svojimi prednosťami a chybami. „Bez pokory sa nemôžeme páčiť Bohu a ani nemôžeme vlastniť žiadne iné čnosti,“ hovorí František Saleský a dodáva: „Mnohí sa chodia spovedať zo svojich chýb, ale takým spôsobom, že sa ospravedlňujú, veľa narozprávajú, aby dokázali to, že síce spáchali nejaký hriech, ale mali na to dôvod. A nielenže sa ospravedlňujú, ale obviňujú aj druhých.“ Vo Filoteii píše: „Pravá pokora neukazuje pokornú tvár, nerozpráva pokorné rečičky, lebo pravá poníženosť chce ukryť nielen ostatné čnosti, ale predovšetkým seba samu.“

U Františka Saleského pokoru vždy sprevádzala láskavosť srdca. Voči ľuďom, ktorí boli pyšní a rebelovali, používal svoju trpezlivosť a láskavosť v prehnanej miere. Vtipne poznamenáva: „Treba pristupovať opatrne k týmto dušiam, treba sa k nim správať s láskavosťou, zo strachu, že hryzú, lebo majú zuby! Sú korisťou svojich žiadostivostí, často násilných, a ak si ich nasilu získavame, tak sa voči tomu búria.“ Táto saleziánska pokora, prejavujúca sa láskavosťou a nežnosťou, privádza človeka k prameňu Božej lásky bez toho, aby sa musel zrieknuť seba samého. Prijmime teda naše malé každodenné pokorenia – tie nechcené a ani tie nevyhľadávané nami – s duchom viery a odovzdania sa Kristovi, lebo ako hovorí svätý František: „Nič nemôže uškodiť tým, ktorí vložia celú svoju vôľu do Božej lásky, milujúc ho nad každú vec a vo všetkých veciach.“