Text a Foto: Mária Tichá
Konečne sa dostávam k tomu napísať vám niečo z nášho života troch misijných dobrovoľníčok v Afrike. Magdalénky, Bašky a Márie. Pôsobíme v saleziánskom stredisku v Tazánií, v Didii. Tanzánia je krásna krajina. Ak ste videli rozprávku Leví kráľ, tak to tu vyzerá presne tak. Píšem až teraz, nie že by na to nebol čas, ale nevedela som ani sama ako mám spracovať všetky emócie. Nová kultúra, ďaleko od domova, nové prostredie, ľudia a proste všetko nové. Momentálne sme tu už 3 mesiace. Ako nám všetci hovorili, že prvé 3 mesiace sú na zvyknutie si a zabývanie sa, tak si myslím, že je to pravda a pomaly, ale isto sa tu začíname cítiť ako doma. Pokúsim sa vám preto v tomto blogu zhrnúť náš život v Didii.
Naša misia sa začala už doma na Slovensku ročnou prípravou. Aj keď spočiatku som to tak vôbec nevnímala, ale čím viac sa blížil ten predpokladaný čas odchodu, boli tieto myšlienky spojené s misiou stále intenzívnejšie. Aj keď som sa rok pripravovala na to, že kedykoľvek od Septembra budeme môcť odísť, bolo to pre mňa náhle. Kvôli situácií s Covidom nič nebolo isté a ja som mala ako moju cieľovú destináciu predbežne Angolu. Mesiac pred odchodom sa to zmenilo na Tanzániu, z čoho som sa úprimne tešila. Ani neviem prečo, ale mala som taký väčší pokoj v srdci, že nejakú časť svojho života strávim práve v Tanzánii. Keďže sme stále nevedeli, či nám dajú víza a tak ďalej, hovorila som si, že však ešte máme kopu času. K 31. Augustu som mala výpovednú lehotu a tak som si myslela, že však určite ešte mesiac potom budem doma. Ale náš Ocko to mal pre nás naplánované úplne inak.
Ráno 11. Septembra sme sa všetky tri stretli na Saviu, spolu s naším vedúckom Štefanom a vedúckou Zuzkou, ktorí boli takí milí a rozhodli sa nás odprevadiť a spojili to aj s návštevou ostatných stredísk v Tanzánii. Boli sme prekvapené a možno aj trochu vystrašené z neznáma, keďže kvôli Covidu a naším stretnutiam online sme nemali možnosť sa dobre spoznať. Po prvých minútach strávených spolu, nám to už vôbec nevadilo a hneď sme spolu začali srandovať a baviť sa o všetkom. Povybavovali sme posledné papierovačky a spolu so Štefanom a Zuzkou sme sa vybrali na cestu.
Po dlhých hodinách na ceste sme konečne pristáli v Afrike a konkrétne v meste Dar es Salaam, kde sme pobudli istú dobu u salieziánov pred pokračovaním do nášho finálneho bodu Didia. Stihli sme omšu v miestnom kostole, kde sme mali možnosť prvý krát zažiť pravú africkú omšu. Po obede sme využili čas a išli sa pozrieť k oceánu na známu CocoBeach. Dali sme si na osvieženie čerstvé kokosy a išli si späť k saleziánom pospať pred ďalším letom.
Sme tu. Unavené, ale šťastné, že sme zvládli túto dlhú cestu. Hneď nás milo privítali decká a hlavne naši otcovia, z ktorých jeden, náš rector Vincent, nás dokonca prišiel vyzdvihnúť na letisko. Čo znamená 4 hodiny cesty autom. Počas prvých dní nás otec previedol po obrovskom areáli školy a všetkých poliach, ktoré tu majú a farme, no proste je to tu obrovské. Je tu secondary school, ktorú navštevuje 1200 žiakov a pracuje tu okolo 50 učiteľov a mimo to 50 pracovníkov na farme a okolí. Funguje tu veľmi pekný systém, všetko pestujú, chovajú zvieratá a z toho potom žijú.
Na privítanie nám deti pripravili super program, v ktorom sme sa nečakane museli predstaviť aj my a tak sme mali prvú reč za nami, čo nám pomohlo zbaviť sa prvotnej trémy alebo strachu z neznáma. Postupne sme začali spoznávať toto miesto, ktoré sa stalo naším domovom. Keďže sme prišli počas prázdnin, pomáhali sme chvíľu na poli aj s hnojom a tak proste všetko čo bolo treba. Pozvali nás aj na výlet s učiteľmi do Mwanzi, k Viktóriinmu jazeru. Bol to veľmi zaujímavý zážitok, kde sme mali možnosť spoznať sa s učiteľmi a zažiť africké veľkomesto. Niektoré deti ostali v škole aj počas prázdnin a bolo ich teda dosť, ale akonáhle prišla naspäť celá škola pochopili sme, že to bola iba hŕstka študentov a tak sme pomaly prijali našu novú úlohu učiteliek, kamarátok a občas aj ošetrovateliek rán.
Čas nám tu rýchlo letí, keďže ráno vstávame na modlitby o 5:45, potom omša, raňajky, nástup študentov v škole, kde sa spieva hymna a dozvedáme sa dôležité informácie na deň. Ďalej prebieha škola až do 17:00. My sme učiteľkami náboženstva pre prvákov a druhákov. Magdalénka má na starosti ešte aj nástenky s čím jej pomáham a každá mame ešte jednu hodinu do týždňa s ašpirantmi. Ja s nimi mám počítače, Magdalénka výzdobu a Baška športy. Po škole nasledujú hry ako napríklad futbal, volejbal, basketbal, frisbee, ktoré má na starosti Baška. My s Magdalénkou sme si našli niečo ako futbal, oni to volajú Mdondo.
Po hrách je čas na sprchu, potom spoločný ruženec odkiaľ študenti pokračujú do tried, kde majú čas na samoštúdium a my ideme na komunitné modlitby a večeru. Po večeri sa ideme prejsť po škole, pomáhame so štúdiom tým, čo potrebujú. O 22:00 je koniec štúdia. Chvíľu s nimi ešte prehodíme pár slov na dobrú noc a s babami sa stretneme u Magdalénky v izbe a máme čas na rozhovor medzi sebou.
Konečne je čas na spánok, čo je väčšinou okolo 23:00, niekedy sa nám to podarí aj skôr. Cez víkendy je to trocha iné. Máme čas na upratovanie a aj študenti zároveň majú samoštúdium. V nedele bývajú veľkolepé omše, ktoré trvajú minimálne dve hodiny. Vôbec nám to nevadí, lebo si počas nich veľmi dobre zatancujeme. Po omši nasleduje čas na oddych, na ktorý sa vždy veľmi tešíme.
Otcovia, bratia, ašpiranti a hlavne študenti sú super. Zažívame s nimi kopu zábavy. Aj keď nie vždy je to tu ľahké, myslím, že toho pekného je tu oveľa viac. Študenti sú rozdelení do skupín, myslím, že ich je osem, ktoré sa volajú domy, napríklad dom Serengeti a tak ďalej. Každý piatok proti sebe súťažia v športoch, potom bola aj Drama Competition, kde si pripravili rôzne divadlá a na konci školského roka bolo vyhodnotenie, za ktoré víťazné domy vyhrali piknik čo je v preklade jeden deň voľna, dobrého jedla a zábavy.
Zažili sme graduáciu štvrtákov, čo bola veľká udalosť. Prišli ich rodiny a celý deň sa oslavovalo, študenti dostali certifikáty a rôzne pochvaly, no proste bol to krásny deň. Ani neviem ako a ich školský rok sa končí. Všetci písali záverečné skúšky a my sme sa s nimi museli rozlúčiť až do 15. januára, kedy začína nový školský rok. Samozrejme so štvrtákmi sme sa lúčili už nastálo, z čoho sme boli trošku smutné, keďže sme si medzi nimi našli veľmi dobrých kamarátov. Ale to nevadí, lebo kopu ďalších sa vráti po prázdninách.
Aj keď tu momentálne študenti nie sú, tak sa nenudíme. Sme radi že máme možno aj trocha viac času na oddych a chodíme pomáhať stále čo treba, ako napríklad na polia sadiť kukuricu.
Čakáme na príchod obdobia dažďov, ktoré sa postupne rozbieha a potom sa naučíme sadiť ryžu. Pomedzi to sa snažíme spraviť si trocha vianočnej domácej atmosféry. Vyrobili sme aj adventný veniec a chystáme sa napiecť perníčky a pripraviť na Štedrý deň zemiakový šalát, tak nám držte palce aby sa nám to podarilo. Potom dáme vedieť, ako to dopadlo.
Ďakujeme všetkým za modlitby, my na vás tiež myslíme a prajeme vám, aby ste počas tohto adventného obdobia dokázali spomaliť tak, ako to tu oni vedia najlepšie. Užívajte si spoločné chvíle a skúste sa v pokoji pripraviť na príchod Ježiška.
Zdroj: SAVIO
0 komentárov