Sen dona Bosca je živší ako kedykoľvek predtým!

Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Milí priatelia, čitatelia mesačníka Bollettino Salesiano, posielam vám, ako každý mesiac, z hĺbky srdca svoj osobný pozdrav. Moje úvahy, do ktorých som ponorený, sú motivované tým, čo prežívam. Verím totiž, že k nám všetkým prichádza život, a že ak to, o čo sa delíme s inými, je dobré, je to dobré aj pre nás a prináša nám nové nadšenie.

Pôst a Veľká noc nás pozývajú k znovuzrodeniu. Každý deň. K znovuzrodeniu pre dôveru, pre nádej, radostný pokoj, túžbu milovať, pracovať a tvoriť, chrániť a zveľaďovať ľudí, talenty a stvorené veci, pre celú malú či veľkú záhradu, ktorú nám Boh zveril.

Nám saleziánom veľkonočná slávnosť vždy pripomína Veľkú noc v roku 1846 na Valdoccu, keď don Bosco prešiel od sĺz na lúke bratov Filippovcov k chudobnej Pinardiho kôlni a okolitému kúsku zeme, kde sa sen začal stávať skutočnosťou.

Videl som, ako sa sen naďalej uskutočňuje.

V tejto chvíli vám píšem zo Santa Dominga v Dominikánskej republike. Predtým som bol na nádhernej a veľmi významnej návšteve v Juazeiro do Norte (na severovýchode Brazílie v Recife) a niekoľko posledných dní trávim v Dominikánskej republike. O pár hodín budem pokračovať do Vietnamu.

Uprostred tohto „zhonu“, ktorý sa dá prežívať aj s veľkým pokojom, som posilnil svoje saleziánske srdce krásnymi skúsenosťami a utešujúcimi istotami.

Porozprávam vám o nich, pretože hovoria o saleziánskom poslaní. Dovoľte mi začať príhodou, ktorú mi včera povedal jeden salezián a ktorá ma rozosmiala i dojala. Zároveň mi veľa prezradila o „saleziánskom srdci“.

Malý vrhač kameňov

Istý spolubrat mi rozprával, že pred niekoľkými dňami šiel po jednej ceste vo vnútrozemí tejto krajiny. Prechádzal blízko miesta, kde niektoré deti majú zvyk hádzať kamene na autá, aby spôsobili malé nehody, ako napríklad rozbitie okna na aute, a v zmätku cestujúcemu niečo ukradnúť.

Stalo sa to aj jemu. Prechádzal dedinou a istý chlapček hodil kameň, aby mu rozbil okno na aute. A podarilo sa mu to. Salezián vystúpil z auta, zodvihol chlapca na ruky a nechal sa doviesť k jeho rodičom. Ale v rodine nebol otec (ten ich už dávno opustil), len trpiaca matka, ktorá zostala s týmto synom a ešte s menším dievčatkom sama. Keď salezián povedal matke, že jej syn rozbil okno na aute (čo chlapec priznal) a že to dosť stojí a bude musieť za to zaplatiť, úbohá žena sa cez slzy ospravedlnila a prosila o odpustenie. Vysvetlila, že nemá možnosť zaplatiť, pretože je chudobná, a že svojho syna pokarhá. V tej chvíli sa nesmelo priblížilo dievčatko, sestrička „malého Magoneho dona Bosca“, so zovretou pästičkou, otvorila ju a ponúkla saleziánovi jedinú, takmer bezcennú mincu, ktorú mala. To bol celý jej poklad. Povedala mu: „Pane, tu máte na zaplatenie skla.“ Môj spolubrat mi povedal, že bol taký dojatý, že už nedokázal nič povedať. Nakoniec tej žene dal nejaké peniaze ako malú pomoc pre rodinu.

Nevedel som, ako mám ten príbeh interpretovať, ale bol taký plný života, bolesti, núdze a ľudskosti, že som si predsavzal podeliť sa oň s vami. O niekoľko hodín neskôr mi ukázali ďalší malý saleziánsky dom, ktorý sa nachádzal blízko saleziánskeho domu, kde som býval. Prijímame doň deti, ktoré nikoho nemajú a žijú na ulici. Väčšina z nich sú Haiťania. Dobre poznáme tragédiu, ktorá sa odohráva na Haiti, kde nie je poriadok, vláda ani zákon… a všetko ovládajú len mafie. Práve vedomie, že tieto malé deti, ktoré sem prišli (nikto nevie ako) a nemajú kde bývať, sú prijímané v našom dome (momentálne celkovo dvadsať), aby potom, čo sa stabilizujú, prešli do iných domov s inými výchovnými cieľmi (v rôznych domoch máme ďalších deväťdesiat maloletých, vždy sú tam saleziáni a laickí vychovávatelia), naplnilo moje srdce radosťou.

Podnietilo ma to uvedomiť si, že takto sa zrodilo Valdocco v Turíne s donom Boscom a takto sme vznikli my saleziáni. Malá skupinka chlapcov z Valdocca spolu s donom Boscom 18. decembra 1859 de facto založili saleziánsku kongregáciu.

Ako v tom všetkom nevidieť Božiu ruku? Ako nevidieť, že celá táto práca je výsledkom čohosi oveľa väčšieho, ako je ľudská stratégia? Ako nevidieť, že tu a na tisíckach iných saleziánskych miest vo svete sa naďalej koná dobro vždy za pomoci mnohých štedrých ľudí a ďalších, ktorí sa s nami delia o výchovné nadšenie?

Tento rok bol v Španielsku v Madride a na iných miestach (aj v Amerike) predstavený veľkolepý krátkometrážny film Canillitas, ktorý ukazuje životy mnohých z týchto mladých ľudí. Bol som šťastný, že som sa tejto reality mohol dotknúť svojimi rukami a vidieť ju svojimi očami. Milí priatelia, je naozaj pravda, že sen dona Bosca sa uskutočňuje aj dnes, po dvesto rokoch.

Včera som celý deň strávil s mladými ľuďmi zo saleziánskeho prostredia, ktorí sa označujú aj sa cítia ako lídri hnutia v saleziánskej Latinskej Amerike. Toto hnutie sa snaží zabezpečiť, aby aspoň saleziánsky výchovno-vzdelávací svet bral starostlivosť o stvorenie veľmi vážne a ekológiu vnímal s citlivosťou pápeža Františka, ktorá je vyjadrená v encyklike Laudato si’. Boli tam prítomní mladí z dvanástich krajín Latinskej Ameriky (osobne alebo online) v rámci svojho hnutia Udržateľná Latinská Amerika. Je krásne, že mladí ľudia snívajú a zaväzujú sa k niečomu, čo je dobré pre nich, pre svet a pre nás všetkých, aby bol svet zachránený. Zachrániť znamená zachovať a nič sa nestratí, ani jeden vzdych, ani jedna slza, ani jedno steblo trávy. Nesmie sa stratiť žiadne veľkorysé úsilie, žiadna bolestná trpezlivosť, žiaden skutok starostlivosti, hocako malý alebo skrytý. Ak dokážeme zabrániť zlomeniu čo len jedného srdca, nebudeme žiť nadarmo. Ak dokážeme zmierniť bolesť čo len jedného života alebo nejaké utrpenie, pomôcť rásť nejakému dieťaťu, nebudeme žiť zbytočne.

Tvárou v tvár tomu všetkému si s istou vážnosťou trúfam povedať: milovaný don Bosco, tvoj sen je stále VEĽMI ŽIVÝ.

Majte sa dobre a buďte šťastní.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, marec 2024)