Autor: František Kubovič SDB / Foto: Barbora Kullačová

Náboženstvo spolu s predošlými dvoma (rozumom a láskavosťou) je tretí princíp preventívneho systému dona Bosca.

V ponímaní dona Bosca sa pilier náboženstva vzťahuje a orientuje na jediný cieľ, a to na spásu duše. Ak sa pozeráme na saleziánsku výchovu, nájdeme v nej v prvom rade náboženskú výchovu, ktorá vychádza zo skúsenosti dona Bosca. Vo výchove mu išlo o to, ako pomôcť mladému človeku dostať sa do neba. Vo svojej mysli a pred očami mal horizont šťastia večnej radosti a blaženosti. Inými slovami, naplno prežíval čnosť nádeje, ktorú každý kresťan dostal pri krste. Chcel však, aby tento šťastný život nebol až po smrti, ale spásu prepájal so životom už tu na zemi. Bol si vedomý, že šťastný a úspešný život je založený na priateľstve s Bohom a vyžaduje si trvalé očisťovanie od hriechu a negativity. Všetko sa to deje vo všednosti a každodennosti s nádejou na šťastný život nielen v dospelosti, ale aj vo večnosti v nebi.

Viera a vzťah s Bohom sa prežíva na úrovni osobného vzťahu a priateľstva s ním, nejde len o nejaké vedomosti, bezduché liturgické úkony alebo o formálnu príslušnosť k Cirkvi. Tento spôsob prežívania viery môžeme nájsť aj v apoštolskej exhortácii pápeža Františka Christus vivit. Nasledujúce výroky dona Bosca ukazujú jeho pohľad na spásu: „Boh chce, aby sme boli všetci spasení, a jeho vôľou je, aby sme sa všetci stali svätými.“ „Kto chce byť spasený, musí mať v mysli večnosť, v srdci Boha a pod nohami svet.“ „Každý je povinný plniť si povinnosti stavu, v ktorom sa nachádza“. Jeho túžba bola, aby sa všetci stali svätými a dostali sa do neba. Predstava Pána Boha nemá byť len obyčajná idea v hlave (koncept), ale Boh má byť predovšetkým vnímaný v srdci ako osoba, s ktorou sme vo vzťahu. Mama Margita od malička viedla malého Janka k tomuto osobnému vzťahu. Ak si ponecháme v srdci priestor pre Boha, vedie nás to k novým horizontom otvorenosti, prijímaniu druhých v ich rozdielnosti, sebadarovaniu, pričom týmto všetkým nadobúdame vnútornú slobodu.

Myšlienka spásy je v preventívnom systéme spojená aj s očisťovaním srdca, ktoré je vyjadrené veľmi jednoducho: „plniť si svoje povinnosti“. Zdôrazňuje sa tu hodnota disciplíny a práce. Aj keď v časoch dona Bosca prevládala idea strachu z trestajúceho a súdiaceho Boha, on sa ju snažil predstavovať ako bázeň. Sme stvorení a to si vyžaduje dôveru k Bohu ako Otcovi. Aj napriek tomu, že sme krehkí a sme pútnici, sme povolaní k láske a sme závislí od Boha. To si vyžaduje neustále očisťovanie a dodržiavanie prikázaní, hlavne prikázania lásky. Boh je spoločenstvo osôb a zaujíma sa o človeka. V časoch dona Bosca sa príliš sústreďovalo na hriech, čo viedlo k smútku. Don Bosco však ponúka láskavosť, ktorá preniká aj náboženstvo a zverenie sa Pánovi. Ten nás pozýva do dobrodružstva s ním, pričom jeho prozreteľnosť sa o všetko postará.

Dôležitú úlohu pri odovzdávaní viery majú vychovávatelia a rodičia. Prítomnosť Boha môže byť zvnútornená len vtedy, ak je nimi účinne sprostredkovaná. Čím viac sú oni sami preniknutí Pánom, tým viac mladému človeku ukazujú, čo znamená priateľstvo s Bohom. Úloha katechézy nespočíva len vo formálnom odovzdaní informácií a vedomostí z katechizmu ako pravdy, ale má byť modelom, ktorý láskavosťou konkretizuje to, o čom sa hovorí, a uvádza to do praktického života – vychováva k čnostiam.

Odovzdávanie viery musí byť kreatívne, pričom obsahy odovzdávané doma, v škole a v kostole si vyžadujú stále prehlbovanie. Môže tomu napomôcť čítanie duchovných kníh, životopisov svätých, rôzne svedectvá, púte, stretká, rozličné združenia a spoločenstvá. Posledné dve boli typické pre saleziánske kolégiá (internáty pre chlapcov) a nazývali sa družiny alebo spolky. Napomáhali a podporovali vzájomný rast v čnostiach. Samozrejme, mladí ani vtedy, ani dnes sa nevydržia dlho sústrediť, a preto je pre nich nevyhnutné nájsť vhodné a sympatické spôsoby, ako prežiť chvíle modlitieb a kázní. Netreba ich nútiť, ale je žiaduce povzbudiť ich, a ak sú dobre pripravené ponuky, väčšinou ich prijmú. Don Bosco si bol vedomý, že v školskom systéme, ale aj mimo neho každá povinnosť vytvára nezáujem. Ak chýba motivácia, stačí tam len byť a nejako to odtrpieť. On uprednostnil riziko, že ak sú veci nudné, môže niekto aj chýbať.

Don Bosco svoju pedagogiku postavil okrem mariánskej úcty aj na sviatosti Eucharistie a sviatosti zmierenia. Eucharistia nám pripomína, že výchova je syntéza medzi Božím pôsobením a pôsobením človeka. Vychovávateľ nerobí všetko, ale je ten, ktorý má uviesť mladého človeka do spolupráce s Bohom. Don Bosco bol silne presvedčený o sile pôsobenia Eucharistie. Vo výzve adresovanej žiakom a pedagógom v životopise Dominika Savia napísal: „Dajte mi mladého človeka, ktorý prijíma tieto sviatosti, uvidíte ho rásť v mladosti, dosiahnuť mužný vek a dospieť, ak sa to Bohu bude páčiť, až do neskorej staroby so správaním, ktoré je príkladom pre všetkých, čo ho poznajú. Túto múdrosť nech pochopia mladí, aby ju praktizovali; nech ju pochopia všetci, ktorí sa zaoberajú ich výchovou, aby im ju vštepovali.“

Prežívanie pedagogiky Eucharistie a sviatosti zmierenia nie je len otázka nejakého automatizmu, ale ide o pôsobenie Božej milosti prejavujúcej sa v konkrétnej starostlivosti. Don Bosco sa snažil vytvoriť podmienky, v ktorých vynikala krása čností a škaredosť hriechu. Nešlo mu o varovanie pred všetkými možnými zlými dôsledkami ani o presné filozofické a morálne zdôvodňovanie zla, ale snažil sa konkrétne zo skúseností poukázať na to, čo je pekné a škaredé rečou prístupnou mladému človeku. Výchova k dobrej svätej spovedi bol základ, pričom efekt odpustenia viedol k láske, ktorá sa potom rozdávala pre iných. Dbal o to, aby vychovávateľ dodržiaval určité postoje. Povzbudzoval mať stáleho spovedníka, ktorý môže dlhodobejšie sprevádzať. To umožňuje lepšie poznanie seba, hlbšiu vzájomnú dôveru a netreba vždy všetko nanovo dopodrobna vysvetľovať. Samozrejme, u vychovávateľa sa predpokladá, že nebude nadradený sudca a nebude využívať získané informácie, ale práve naopak, podporí otvorenosť srdca. Slabosti a nedostatky môžu pomôcť pracovať s vôľou v konkrétnej práci na sebe prostredníctvom dobrých predsavzatí. Môže sa zdať, že ide o málo vecí, ktoré sú príliš jednoduché, no však práve vytrvalosť v nich prináša premenu v každodennosti. Netreba zabúdať, že táto premena je proces, často aj bolestný, a vyžaduje si čas, počas ktorého dozrieva chuť zmeniť sa. Na ceste kráčania don Bosco ponúkol mladým sprievodkyňu Pannu Máriu pod titulom Pomocnica kresťanov. Nevzýval ju len o materiálnu či bežnú pomoc v živote, ale aj o pomoc pri raste v čnostiach.

V časoch dona Bosca sa nepoužíval pojem spiritualita, ktorý je nám dnes omnoho bližší, ale hovorilo sa o náboženstve. My dnes vo výchove pracujeme vo viacerých kontextoch: spiritualita, morálka a náboženstvo. Je však potrebné, aby sa docenili hlboké existenčné skúsenosti (zmysel života, láska, bolesť, smrť…), ktoré prežívajú všetci ľudia. Netreba ani oddeľovať výchovu od školského vzdelávania. V našej sekularizovanej spoločnosti je čoraz menej kresťanov a s tým je potrebné vyrovnať sa. To si vyžaduje vytvárať ponuky spirituality pre všetkých, ktorá vychádza z existenciálnej skúsenosti, a neobmedziť sa len na odovzdávanie náboženských právd. Najprv treba urobiť všetku prácu predtým (zamýšľať sa nad zmyslom života či hodnotami) a až potom vojsť do logiky viery, v ktorej sa uchovávajú pravdy viery, dogmy a normy správania. Budovanie výchovnej komunity nám pomôže zabezpečiť stále hľadanie pravdy, mať nadhľad nad všetkým a vedieť používať rozum nie iba čisto vedecko-technicky. Všetko toto sprevádzanie by sa malo uskutočňovať v klíme priateľstva a láskavosti.