Autor: František Kubovič SDB / Foto: Eva Kosnáčová, Barbora Kullačová

Nevyhnutnou súčasťou preventívneho systému je prítomnosť osoby vychovávateľa v živote mladého človeka. Don Bosco ju nazýval asistencia, ktorá je konkrétnym prejavom láskavosti.

V dnešnej dobe sú pre každého rodiča a vychovávateľa dostupné na preštudovanie viaceré výchovné systémy. Výchova sa stala náročnejšou nielen pre rôznorodosť prístupov, ale aj z hľadiska toho, že vychovávateľ nestrávi toľko času s mladým, ako to bolo v minulosti (internáty, život v rodine). Natíska sa otázka, ako využiť aj to málo času, ktorý s nimi máme k dispozícii.

Don Bosco sa vyhýbal dvom extrémom. Na jednej strane to bol autoritarizmus, ktorý spočíva v prehnanom dozore a rozhodovaní autority, ktorá rozhoduje namiesto druhého. Tento postoj pramení z nedostatku dôvery v človeka, v jeho rozhodnutia. Na druhej strane je to prístup laissez faire (fr.) – „nechajte, nech si robí, čo chce“, ktorý zase spočíva v prehnanom demokratickom prístupe k dieťaťu. Za stredobod výchovného a pedagogického procesu sa tu pokladá záujem dieťaťa a jeho osobité prejavy (pedocentrizmus), pričom ide o prehnaný optimizmus v jeho dôveru, že si vyberie vždy len to dobré.

Medzi týmito dvoma prístupmi, kde je autorita buď prehnaná, alebo úplne potlačená, je vhodné nájsť jej vyvážený postoj, ako ho ponúka don Bosco. Ide o autoritu, ktorá je prirodzená, nie však lacná, ale musí byť získaná; môžeme ju nazvať vyvážená asistencia. V každom človeku sú negatívne sklony ako dôsledok dedičného hriechu, ktoré musia byť usmerňované a vychovávané. Často sa myslí, že deti a mladí sú zlí, pričom to môže byť len ich živosť, množstvo energie, slabosť alebo prirodzené nedostatky. Nemusíme každé konanie mladého človeka hneď hodnotiť ako morálne negatívne, ale treba sa vedieť nad neho aj povzniesť.

Ďalším prvkom asistencie je aspekt ochrany či obrany pred zlom. Samozrejme, že sa tomu nedá vždy zabrániť, ale výchovné prostredie by malo zabezpečiť dieťaťu a mladému ochranu pred rizikom takých situácií, na ktoré ešte nedozrel a nevie ich zvládnuť. A ak sa do nich dostane, je potrebné pomôcť mu naučiť sa ich správne uchopiť. Ak dieťa zažije napríklad krivdu, zradu alebo sklamanie, je úlohou vychovávateľa ukázať mu, ako riešiť a zvládať tieto situácie, ktoré ho môžu ešte veľakrát stretnúť. Často toto prostredie môže byť narušené aj negatívnym vplyvom sociálnych sietí, preto je dobré vedieť a poznať, čo mladí pozerajú (seriály), akú hudbu počúvajú (obsah slov). Treba si dať pozor na unáhlené moralistické hodnotenie a karhanie, ale skôr si nájsť čas a porozprávať sa o obsahu, naučiť sa kriticky ho vnímať a ponúknuť mladým evanjeliový pohľad na veci. Preventívny systém však nespočíva len v zabránení zla alebo zlyhania. Musí ponúknuť možnosti rozvoja darov a schopností, tvorivých nápadov; akceptuje podnety a návrhy zo strany mladých, inšpiruje ich k novým aktivitám. Aby sa mohla rozvíjať takáto tvorivosť a kreativita, je potrebné vedieť počúvať mladých a všímať si ich záujmy.

Asistencia, ako ju vnímal don Bosco, má mnohé odtiene a formy a záleží na tom, v akom prostredí ju aplikujeme: v škole, na internáte, v oratóriu, na stretku či v rodine. Má svoju pedagogicko-výchovnú hodnotu, ktorá zahŕňa priateľské aktivity, rodí sa z apoštolskej lásky vychovávateľa, aby stimuloval mladých a uľahčil im ich konkrétny život a zároveň ich aj formoval. Ako sme už spomínali, veľkú úlohu zohráva dôležitosť osoby vychovávateľa, ktorý je vzorom správania sa. Podstatné sú jeho vnútorné motivácie, úmysly, s ktorými pristupuje k mladým. Nestačí odovzdávať obsahy, ale mladý omnoho viac vníma spôsob, správanie a postoj, s akým to robí, a sám zatúži napodobňovať svojho vychovávateľa. Výchovný vzťah si vyžaduje aj nastavanie a dodržiavanie pravidiel, ktoré určujú, ako prebehnú vzájomné stretnutia. Pravidlá by mali zodpovedať vzájomnej úcte a rešpektu, spravodlivosti, ale aj flexibilite a aktuálnosti. Počas výchovy je potrebné stále „prehodnocovať“ pravidlá, tie, ktoré boli vhodné v detskom veku, už nie sú vhodné pre adolescenta či vysokoškoláka. Cieľom pravidiel nie je len plniť úlohy, ktoré predpíše vychovávateľ, ale je dôležité pochopiť ich význam. Čím viac sa mu podarí presvedčiť mladého človeka o ich dôležitosti a potrebe, o tom, že sú pre neho nevyhnutnou pomocou pre zvládnutie života vo vzťahu k druhým, o to viac sa mu podarí vyhnúť sa nebezpečenstvám možných priestupkov. Je to veľká pomoc mladým, keď sa im zdá ťažké primerane reagovať na pravidlá. Ide vlastne o sebavýchovu.

Ďalší aspekt výchovy tvorí používanie slobody. Mladým treba postupne zverovať nové úlohy primerane možnostiam, ktoré sú schopní zvládnuť, a v prostredí, v ktorom sa nachádzajú. Vychovávateľ musí zohľadňovať aj predošlú formáciu dieťaťa, jeho osobité potreby a uvedomovať si, že čím viac mladý človek smeruje k dospelosti, tým viac je potrebné byť citlivý na jeho slobodu. Tu nadobúda dôležitú úlohu nepriama asistencia, ktorá spočíva v sprevádzaní, poradení a správnom usmernení a nie v stálom nepríjemnom kontrolovaní. Mnohí vychovávatelia sa boja zveriť úlohy, lebo majú strach, že nebudú urobené presne, ako si to predstavovali oni. Pri ich plnení treba rešpektovať slobodu a spôsob, akým to mladý človek urobí, a s rizikom, že môže aj pochybiť. To si vyžaduje pedagogický takt, ktorý spočíva vo vzájomnom rešpektovaní sa. V istom okamihu je potrebné, aby sa vychovávateľ stiahol do úzadia. Závisí to od toho, do akej miery mladý človek dosiahol potrebné schopnosti konfrontovať sa s realitou života a prevziať zaň svoju zodpovednosť. Mnohí rodičia sa nevedia stiahnuť, ani keď si ich dospelé deti založia vlastné rodiny.

Pri výchove je nevyhnutné uvažovať a zamýšľať sa spolu s mladým človekom nad jeho správaním v jeho konkrétnej situácii. Pýtať sa, či a prečo je spokojný s tým, čo spravil, ako sa správal v danej situácii, odhaliť príčinu motivácie, ktorá môže byť napríklad aj hnev či strach. Pri podávaní informácií, rád, oznamov a požiadaviek nemožno byť príliš autoritatívny (príkazy, zákazy), ale na druhej stane ani nie príliš všeobecný; nech sú vždy zrozumiteľné, vysvetlené a objektívne. K posilneniu a rozvoju schopnosti byť zodpovedný pomôže vychovávateľovi používanie pozitívnych povzbudení: pochvala, odmena, ocenenie… Majú zvlášť veľkú hodnotu, ak ich vysloví otec voči svojim deťom.

Asistencia by však bola nedokonalá, ak by okrem sprevádzania v dozrievaní a pomoci pri organizovaní života chýbala reálna komunikácia. Tá má pomôcť mladému človeku naučiť sa kriticky vnímať svet a seba samého. Nejde tu o kritizovanie alebo sebapodceňovanie, ale o správnu konfrontáciu vzhľadom na evanjeliové hodnoty. Takto sa naučí konfrontovať problémy, osobné krízy a životné ciele. Túto aktívnu komunikatívnu prítomnosť môže vychovávateľ realizovať počas hry a zábavy, osobných stretnutí, sviatosti zmierenia, dialógom v skupine, hodnotením v škole.