Autor: František Kubovič SDB / Foto: Pexels

Tri princípy, na ktorých don Bosco založil svoj výchovný systém: rozum náboženstvo a láskavosť. Začneme láskavosťou.

Na to, aby sme pochopili celý výchovný systém dona Bosca, je potrebné vziať do úvahy a poznať aj všetky jeho ostatné spisy, ktoré vždy písal vo vedomí vychovávateľa. Boli to Pravidlá pre saleziánske domy alebo životopisy chlapcov z oratória ako vzory svätosti (Dominik Savio, František Besucco a Michal Magone). Nemožno nespomenúť dielo Spomienky Jána Bosca (Memorie del´oratorio) v ktorých ja zhrnutá, vyrozprávaná a interpretovaná celá identita dona Bosca.

Dnešná individualistická kultúra sa snaží robiť všetko pre dobro jednotlivca, pričom sa zabúda na spoločné dobro. Nikto nežije izolovaný od ostatných, a preto tento spôsob výchovy je prakticky nemožný. Preventívny systém je založený na stretnutí sa osôb, aby sa deti a mladí cítili milovaní a prijatí. Pre dona Bosca to bola „rodina“: nielen tá najbližšia, ale celé výchovné prostredie, ktoré vychovávalo a sprevádzalo.

Preventívny systém je celý postavený na vychovávateľoch, je funkčný alebo nie je funkčný, podľa toho, nakoľko sú ochotní niesť jeho náročnosť, čím garantujú jeho úspešnosť. Musia mať stále na zreteli chuť stretnúť sa s mladým človekom a vstúpiť do vzťahu, čo vždy prináša aj isté riziko. Vychovávateľ sa musí „zasvätiť mladým“ ako otec, brat a priateľ. Má sa cítiť súčasťou ich životného priestoru a sveta, v ktorom sa pohybujú. Cieľom je dotknúť sa srdca mladých, nestačí len zvonku pozorovať, ako sa správajú a čo robia. Nebáť sa zapojiť aj svet emócií a konfrontovať sa i na hlbšej úrovni, práve to prináša vyššiu kvalitu vzťahov.

Vy výchovnej komunite, tak ako v rodine, sa stretávajú rôzne temperamenty a charaktery, ktoré na seba môžu naraziť alebo sa zblížiť. Pravá výchovná komunita na rozdiel od osamoteného vychovávateľa vie zabezpečiť to, že každý si môže nájsť niekoho, kto mu rozumie a chápe ho. Zároveň rôznorodosť, bohatstvo rôznych kultúr, jedinečné osobné dejiny ostatných vedú k vzájomnému obohateniu sa. Keď však vstúpime do sveta mladých a prežívame s nimi ich život, stávame sa viac zraniteľnými. To vyžaduje od vychovávateľa, aby bol vyrovnaný, vedel ich rešpektovať, nebol manipulátor a nehľadal v nich emotívne kompenzácie. To, čo pri výchove najviac zaváži, je to, čo žiješ, aký si človek. Kľúčom k úspechu sú vychovávatelia bohatí na ľudské, náboženské a citové hodnoty, ktorí sú vzormi, svedkami a komunikujú svojím životom: slovami a skutkami. Výchova sa nerealizuje v rámci nejakých osobitných momentov dňa, ale vo všetkom, čo sa udeje. Koľkokrát sú rodičia prekvapení, že ich deti niečo povedia alebo urobia, a to len základe toho, že to odniekadiaľ odpozorovali, často práve aj od nich. Don Bosco bol v každom okamihu svojho života pre mladých direktor, otec a spovedník. Direktor, ktorý vedie a sprevádza, otec, ktorý učí a vyžaduje zodpovednosť, spovedník, ktorý sprevádza svedomie.

Pozrime sa, ako súvisia medzi sebou tri výchovné piliere dona Bosca: láskavosť, rozumnosť a náboženstvo. Láskavosť sa nevníma ako slabosť, sentimentalizmus, prehnaná citovosť, ale citovo-emotívne zaangažovanie sa, ktoré je stále inšpirované a očisťované rozumom a náboženstvom. Vyváženosť, miernosť a rozumnosť pravidiel, predpisov a medziosobných vzťahov sú stále motivované a integrované úprimnosťou nábožnosti a empatickým zapojením sa vychovávateľa, ktorý je aktívne vždy prítomný. Pod náboženstvom rozumieme vážne a zodpovedné prevzatie etických a náboženských požiadaviek, „nábožnosť (tak ako ju vnímal a definoval svätý František Saleský)“, život v milosti, chránenie sa pred hriechom – ako ponuky na uvedenie do života na základe rozumných a láskavých vzťahov. Z hľadiska obsahov sú dôležitejšie rozum a náboženstvo, no z hľadiska metodológie je najdôležitejšia láskavosť.

Pod láskavosťou nemyslíme len osobnú lásku, ale čosi viac. Zahŕňa v sebe lásku ako dobročinnosť, lásku ako cit a empatiu. Láska ako dobročinnosť: Svätý Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom uvádza pätnásť aktivít či vlastností lásky. Don Bosco vo svojom diele o preventívnom systéme vybral a sústredil sa z nich len na päť, pričom vynechal všetky, ktoré hovoria o tom, čo láska nie je: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4; 7). Trpezlivosť ako základ výchovy a prijatie druhého takého, aký je; dobrotivosť ako pozitívny cit, ktorý je však aj praktický – dobro, ktoré slúži druhému. Láska, ktorá vie trpieť a znášať, kráča za druhým s rizikom, že sa stáva zraniteľná; láska plná nádeje, ktorá verí v mladého človeka a dôveruje v Božie sprevádzanie. Jej vytrvalosť sa prejavuje v tom, že je vždy otvorená, nebuduje múry, aj keď je odpoveď negatívna. Láska ako cit: vychovávateľ svojimi slovami, ale ešte viac skutkami dáva spoznať, že jeho úmysly sú priamo a výlučne nasmerované pre trvalé materiálne a duchovné dobro mladých. Vníma, že do výchovného vzťahu je potrebné aj emotívne zapojenie sa z oboch strán, ktoré sa nemusí dosiahnuť len množstvom slov, ale často práve skutkami. Netreba sa báť byť náročný a požadovačný, pretože skutočná láska pripravuje do reálneho života. Láska ako empatia: vedieť sa stotožniť a vložiť do sveta mladých. Umenie byť s nimi aj v okamihoch, ktoré nie sú formálne štruktúrované: hry, voľný čas, jednoducho len tak byť spolu. Práve tieto momenty prehlbujú vzájomnú dôveru a obojstrannú úctu.

K láskavosti patria aj konkrétne gestá: konkrétne rôzne druhy pomoci, prejavy lásky, vďačnosti a veľkodušnosti, zaobstarať jedlo, oblečenie, ubytovanie, vzdelanie. Vedieť upozorniť, poradiť, opraviť, utešiť a sprevádzať. Vo výchove je dôležité aj osvojenie troch rolí, ktoré by mal vychovávateľ nadobudnúť. Byť ako otec – nie ten, ktorého sa treba báť, ale ten, ktorého všetci milujú. Otec, ktorý vie pochváliť, povzbudiť, oceniť, vie byť však aj náročný, vzbudzuje rešpekt a nie strach. Byť ako priateľ – vedieť vzbudiť vo vzťahu blízkosť, sympatiu, spontánnosť a vďačnosť medzi tými, ktorí sa tešia, že sú spolu. Byť ako brat – vzájomná sympatia sa buduje v slovách a v skutkoch, vo vzájomných očakávaniach každodenného spolužitia.

Je vhodné spomenúť aj „priateľské či bratské napomenutie“. Jeho cieľom je poučiť sa a vyťažiť niečo dobré z chýb, predsudkov a nedokonalostí veku. Takto sa dajú potom ponúknuť nové a originálnejšie nápady, priviesť k lepšiemu správaniu a plodnejšiemu životu. Don Bosco všetky doteraz spomínané veci často vyjadroval termínom „umenie vychovávateľa vedieť si získať srdce mladého človeka“. Neznamenalo to naviazať sa na neho, ale pomôcť mu prebudiť v ňom všetky jeho osobnostné schopnosti, vôľu, túžby, motiváciu, myseľ, pracovitosť a osobný vzlet, ktoré ho rozvíjajú.