Autor: František Kubovič SDB / Foto: ANS

Dnes trochu histórie. Kedy vznikol preventívny systém? Je možné zadefinovať ho? Je don Bosco jeho zakladateľ?

Don Bosco napísal svoje riadky o preventívnom systéme pri príležitosti otvorenia prvého saleziánskeho domu za hranicami Talianska v Nice (Francúzsko) v roku 1877. Vzhľadom na to, že vo Francúzsku práve prebiehala diskusia o rozdiele dvoch výchovných systémov, don Bosco sa snažil predstaviť ten svoj v porovnaní s represívnym systémom.

V 18. a 19. storočí po Francúzskej revolúcii a napoleonských vojnách v celej Európe vládla sociálna nespravodlivosť a neexistovali sociálne systémy, ako ich poznáme dnes my. Preto sa uskutočnil mierový Viedenský kongres (1814 – 1815), ktorý ukončil epochu vojen s napoleonským Francúzskom a viedol k zásadným zmenám európskych hraníc. Nazýva sa obdobie reštaurácie. Jeho vplyv sa prejavil aj v školách a začalo sa veľa rozprávať o prevencii, aby sa vojnové časy v takom rozsahu už neopakovali.

Išlo však o obranno-represívnu prevenciu. Štátne autority na zachovanie poriadku v spoločnosti presadzovali politiku represie, ktorá spočívala v segregácii zlých, pričom dobrých ochraňovali. Za „zlých“ sa považovali kriminálnici, revolucionári, prostitútky, chudobní, tuláci, žobráci, mentálne postihnutí, fyzicky a psychicky hendikepovaní. Výsledok takéhoto vládnutia však so sebou prináša odstránenie množstva nepohodlných ľudí metódami segregácie, kontroly, vznikom tajnej polície, cenzúry, trestov a represie. Toto zmýšľanie bolo ovocím racionalizmu a osvietenstva, ktoré tvrdili, že všetko sa dá riadiť pravidlami (rozumom) a ten, kto ich nerešpektuje, je vinný a pôjde „mimo“. Tým sa ospravedlňovala represia. Francúzsky politik Adolphe Thiers napríklad obhajoval kráľovské kolégiá pred katolíckymi tým, že v nich vládne nemeniteľná disciplína, nad všetkým je myšlienka pravidiel a rovnosti, vernosti, oddanosti a cti. Týmto spôsobom sa formujú čestní ľudia a občania, dobrí kresťania a dobrí Francúzi. Dobre vychovaný je ten, kto poslúcha ako vojak. Pri hodnotení tohto systému je zjavné, že mu chýba starostlivosť a aspekt postupného rozvoja dobrých a pozitívnych vecí. Uprednostňuje síce záujem ohrozených, no nezaujíma sa o osud ,,poškodených“; neznižuje príčiny odklonu od všeobecných noriem správania, ale pôsobí len na jeho negatívne dôsledky.

Druhý spôsob prevencie je podporujúco-asistenčná a ponúkali ju pedagógovia tej doby. Bola zameraná na konkrétnu osobu, zaujímala sa o jej dejiny, temperament, kultúru, dary, schopnosti, problémy. Vychovávateľ Pierre-Antoine Poullet zastával názor, že nestačí potláčať zlo, ale dôležité je rozvíjať dobro. Treba si uvedomiť že výchova si od prirodzenosti vyžaduje jemnosť, láskavosť a bázeň pred ohraničeniami a nedokonalosťami dieťaťa. „Nemožno zmeniť človeka, iba ak prostredníctvom srdca, a k srdcu sa nedospeje inak ako cez lásku. Je jednoducho potrebné neustále a lojálne dohliadať, poučovať, často pripomínať, láskavo povzbudzovať, s radosťou odmeňovať, trestať cieľavedome a s mierou, a predovšetkým vydržať s neúnavnou stálosťou a milovať s nemennou nežnosťou. To všetko môže vyžadovať trochu cnosti, ale veľmi málo umenia; skúsenosť, ale nie hlboký výskum; pohľad praktického pozorovania, nie genialitu vznešených špekulácií. To všetko sa dá a musí robiť jednoducho.“ Súbor týchto princípov a usmernení nevytvára teóriu alebo komplexný systém. Sú rôzne spôsoby, ako sa tento spôsob výchovy dá podporovať: cez dobročinnosť, veľkodušnosť, asistenciu, skrytú pomoc, vyučovanie, odborné vzdelávanie, využívanie voľného času, vovádzanie do viery.

Francúzsky filozof z obdobia osvietenstva Jean-Jacques Rousseau zastával názor, že „človek je od prírody dobrý, spoločnosť ho pokazila“. Vychádzal z prehnaného optimizmu osoby založeného na jej silnej individualite. Vyzdvihoval prírodného človeka nad človeka kultúrneho a volal po návrate k prírode. Jeho výchovný systém prehnaného optimizmu a silného individualizmu sa prejavuje aj v tom, že tí „šťastní“ a „rozumní“ asistujú tých, ktorí sú na okraji a sú devianti.

V predchádzajúcich článkoch sme mohli vidieť, prečo don Bosco dával prednosť preventívnemu systému. Pri výchove je vždy dôležité poznať príčiny, spôsoby a dôvody, prečo sa pre daný spôsob rozhodujeme. V neposlednom rade je dôležité, aký máme pohľad na človeka, ktorého vychovávame, ako ho vnímame ako osobu, s ktorou vstupujeme do vzťahu. Vo filozofii sa to nazýva antropológia. Ak pri výchove niekoho používame na dosiahnutie našich nesplnených cieľov alebo doňho projektujeme naše túžby a nerešpektujeme jeho osobnosť a dary, môžeme veľmi ľahko upadnúť do manipulácie alebo nášho egocentrizmu. Iný prístup je, ak dieťa vnímame ako dar a naša úloha je rozvinúť v ňom jeho schopnosti, jeho poslanie a povolanie, čo často môže byť v rozpore s našimi predstavami. Tu je koreň problému pri výchove, či vidíme v dieťati dar, ktorý treba rozvíjať, alebo nástroj na naplnenie našich predstáv o ňom a neraz aj našich nesplnených túžob.

Represívny systém sa zaujíma o to, aby sa vykonal príkaz bez ohľadu na konkrétnu situáciu jednotlivca. Preventívny systém sa zaujíma o konkrétnu osobu ako takú. Je zrejmé, že je omnoho náročnejší, a preto je veľmi ťažké vytvoriť štandardizované pravidlá, ktoré by platili za každých okolností pre všetkých. To, čo jednému pri výchove pomáha, druhému môže uškodiť a naopak. Represívny systém sa riadi pravidlom „buď všetci, alebo nikto“, čo znamená, že musíme niečo podniknúť pre všetkých, a ak nevidíme zmenu, potom neurobíme nič, lebo to považujeme za neúčinné. Preventívny systém sa snaží urobiť niečo, hoci len pre niekoho; inak povedané, i keď sa nie všetci začnú meniť, oplatí sa to aj pre niektorých.

Nestačí však iba milovať mladých, ktorých vychovávame, je potrebné, aby vnímali a cítili, že im chceme dobre, že nám záleží na ich osobe, na ich raste a na ich šťastí. To si vyžaduje, aby sme na jednej strane mladých stále podnecovali, povzbudzovali, ale zároveň sa snažili viac sa do nich vžiť a pochopiť ich svet, ich radosti a problémy. Najhoršie je, ak začneme odsudzovať ich svet (ako to často robia dospelí, ktorí nerozumejú napríklad digitálnemu svetu, namiesto toho, aby sa dali mladými doň vtiahnuť) a vytvoríme bariéry. Pri výchove sa pôsobí navzájom. Toto všetko si vyžaduje skutočnú múdrosť. Aj pri aplikovaní preventívneho systému sú potrebné pravidlá a úlohy, veď bez nich sa nedá žiť, ale rozdielny je postoj k nim. Nejde len o ich striktné kontrolovanie, ale o sprevádzanie a pochopenie. Na to je potrebné nadobudnúť určité čnosti, ako sú: bázeň, rešpekt, úcta, sloboda, trpezlivosť, dôvera a rešpektovanie osoby.

Vychovávateľ si musí byť vedomý, že vychováva mladých a deti, ktoré dostali povolanie od Boha, aby ho naplnili na tejto zemi a urobili ju lepšou a krajšou. Jeho úloha je pomôcť im objaviť toto povolanie a zároveň byť opatrný v tom, aby neprojektoval doňho svoje sny, plány a túžby.