V lete 1923 sľúbili: o rok v Československu!

Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB

V lete 1923 síce ešte nebolo jasné miesto, ale predstavení saleziánskej rehole v Turíne už dospeli k rozhodnutiu, že v ďalšom roku sa otvorí prvý saleziánsky ústav aj v Československu.

Takto sa to začalo

Bolo to na jeseň 1919, keď slovenský salezián klerik František Sersen začal organizovať príchody slovenských chlapcov k saleziánom do Ríma (prvým bol Ján Hlubík). V marci 1920 priviedol ďalších troch, na jeseň ešte väčšiu skupinu. V januári 1921 ďalších dvanásť. Medzitým mladý salezián – od leta 1919 už kňaz – don Viliam Vagač žiadal predstavených o zriadenie samostatného domu pre slovenských chlapcov niekde v Taliansku. Tak v novembri 1921 ďalšia skupina cestovala už do Perosy Argentiny pri Turíne, kde vzniklo saleziánske súkromné gymnázium pre slovenských chlapcov. V polovici januára 1922 sa k nim (bolo ich 19 a medzi nimi aj dvaja Česi) pridali ešte ďalší štyria. V lete 1922 sa o prijatie hlásilo až 216 mladíkov. Pre obmedzené priestory a financie prijali len 43 z nich. Študenti v Perose sa rozrástli na 60. A niektorí z prvých z Ríma vstúpili do noviciátu.

Žiadna uhorková sezóna

V máji 1923 písal don Vagač predstaveným list a žiadal o dovolenie vycestovať v lete aj s klerikom Jánom Hlubíkom do vlasti. V spomienkach saleziána Alojza Kozu, ako ich cituje Zlatko Kubanovič v publikácii Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov, možno čítať: „Kňaz Vagač a klerik J. Hlubík odišli cez letné prázdniny 1923 na Slovensko. Medzi inými úlohami mali vybrať najsúcejších z prihlásených mladíkov. Viacerí prihlásení ešte z minulého roka čakali na prijatie. Medzitým sa prihlásili mnohí noví … Bolo z čoho vyberať a bolo treba vyberať. Kapacita ústavu bola obmedzená a obmedzené boli aj finančné prostriedky na vydržiavanie chovancov. Na konkurze sa prihlásilo okolo 80 slovenských a do 30 moravsko-českých mladíkov.“

Zo školského roku 1922-23 v Perose Argentine sa nám zachovala aj táto fotografia členov Družiny svätého Alojza. Poznáme na nej nasledovných: horný rad zľava – štvrtý Karol Pluhár, piaty Ignác Kátlovský, šiesty Ján Chrenko, ôsmy Ján Ježovít. Stredný rad zľava – druhý František Valábek, tretí Viktor Karlubík, štvrtý Valko, šiesty František Zaťko. Spodný rad zľava – Alojz Koza, salezián klerik Cyril Guniš, Karol Orlický.

Keďže slovenské saleziánske dielo v Perose rástlo, don Vagač chcel v lete získať aj čo najviac podporovateľov. Vo vlastných pamätiach píše: „Na Slovensku začal byť z roka na rok vždy väčší záujem o saleziánske diela a o slovenský ústav v Perose Argentine. Cez prázdniny som chodil po Slovensku držať prednášky s osvietenými obrazmi. Mladí i starší diváci nestačili obdivovať tie nádherné kostoly, veľké saleziánske ústavy, rôzne školy a remeselnícke dielne, ba i roľnícke osady. Dobrá väčšina svetského kléru, ako i rehoľné rády a najmä osvietení páni biskupi na Slovensku preukazovali živý záujem o naše dielo. Vrelo si želali, aby sa čím skôr založil prvý saleziánsky ústav v Republike československej.“

Kaštieľ v Tepličke, dom v Žiline či tlačiareň v Ružomberku?

Pri návšteve v Nitre Vagačovi biskup Karol Kmeťko odporúčal faru a kaštieľ v Tepličke pri Žiline. Žilinský kňaz Tomáš Ružička núkal zasa dom priamo v Žiline a spišský biskup Ján Vojtaššák by rád saleziánov v tlačiarni Lev v Ružomberku. „O týchto ponukách na ústav som podrobne referoval aj v Turíne hlavným predstaveným. Don Filip Rinaldi bol veľmi spokojný s toľkým záujmom. A oznámil: Na budúci rok otvoríme saleziánsky ústav vo vašej republike. Veď i z Moravskej Ostravy prišla žiadosť od miestneho p. farára o založenie saleziánskeho ústavu v tomto veľkom centre industrie československej.“ Don Vagač však mal jasno, že začať treba na Slovensku, a predstavení s tým súhlasili. Ostatne, v Saleziánskej kongregácii bol dovtedy len jeden český salezián kňaz Ignác Stuchlý, ktorý pôsobil v Ľubľane.

Mons. Tomáš Ružička (1877-1947), rodák z Gbelov, pôsobil od roku 1903 v Žiline, od r. 1921 ako farár. Vagačovi núkal v lete 1923 dom priamo v meste ako prvé miesto pre saleziánov. Napokon prišli saleziáni do Žiliny v roku 1937.

Srdce dona Vagača však bolo veľmi solidárne. Ako hodnotí Zlatko Kubanovič, „chápal, a bol na to i mentálne pripravený, že zmyslom slovenského saleziánskeho diela je nielen príprava slovenských chlapcov, ale i moravských a českých“. Dokonca o dome v Perose priamo komunikoval aj s českými biskupmi, „skoro všetci reagovali milou odpoveďou i milodarmi pre chudobných študentov“, sám spomína. A medzi inými, s ktorými bol v písomnom kontakte, bol aj Dr. Steinzl v Hraniciach na Morave či metropolitný kanonik Jaroslav Kulač v Prahe. „Keď sa dozvedeli niektorí naši spolubratia Slováci, že chcem prijať do Perosy ešte aspoň tucet českých mladíkov, zazlievali mi, že tam natískam Čechov, keď ani pre Slovákov niet miesta.“ Skutočne, pre ďalší školský rok 1923/24 bolo v Perose miesto len pre 40 prvákov.

Mal odmietnuť chlapca, z ktorého sa stal kardinál

„Počas konkurzu v Trnave dostal som od Don Bokora z Foglizza túto súrnu depešu: ‚Direktor vám odkazuje, že pre nedostatok miesta vo Foglizze nemôže prijať viac ašpirantov ako 12. Ak príde o jedného viac, pošlem mu ho naspäť do Československa,‘ spomína don Vagač. V ten deň už mal uzavretý počet prijatých. Na druhý deň však ešte prišiel vyrastený mládenec z Moravy a veľmi prosil o prijatie. Mal skončených šesť tried gymnázia s dobrým výsledkom. A mal list. „… od Dr. Steinzla z Hraníc, ktorý ho vrelo odporúča. ‚On bol aj predsedom Mariánskej kongregácie v Kroměříži. Takých budete potrebovať pre vaše spolky.‘“ Mladík sa volal Štefan Trochta. Stal sa saleziánom kňazom, bol direktorom saleziánskeho domu v Prahe, napokon litoměřickým biskupom a neskôr kardinálom.

Štepán Trochta (1905-1974)

NARODILI SA PRED 100 ROKMI

Jozef Kubička, „salezián v úzadí“, sa narodil 18. februára 1923 v Kysuckom Novom Meste. Saleziánom sa stal v roku 1942. Ako mladý obľuboval futbal. Za kňaza bol vysvätený tajne 17. augusta 1953, od roku 1956 žil v rodisku a pôsobil ako kostolník. Zomrel 19. februára 2013 v Oravskej Lesnej.

Koadjútor František Rehák sa narodil 10. marca 1923 v Dubodieli (okres Trenčín). Od roku 1940 bol saleziánom. Počas totality dlho žil v rodisku, bol kostolníkom, organistom, od roku 1962 aj trénerom stolného tenisu. Bol úžasne pracovitý a húževnatý. Zomrel 13. mája 2010 v Spišskej Kapitule.

Jozef Izakovič sa narodil 14. marca 1923 v Dlhej pri Trnave. V roku 1942 sa stal saleziánom, za kňaza ho vysvätil tajne spolu s Kubičkom v roku 1953 biskup Korec. Do roku 1969 pracoval v zdravotníctve a 24 rokov bol tajným magistrom novicov. Od roku 1992 pôsobil na Miletičovej v Bratislave. Zomrel 16. februára 2011.

Ľudovít Krajčovič sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Kostoľanoch. V roku 1943 sa stal saleziánom, kňazom sa stal tajne, cez totalitu pôsobil v Trnave na Kopánke ako kostolník a s miništrantmi mával stretká. Zomrel na svoje narodeniny v roku 1981 v Piešťanoch.

Vít Ušák sa narodil 9. júna 1923 v Radošovciach. V roku 1942 sa stal saleziánom. Ako klerik ušiel v decembri 1951 do Talianska, kde doštudoval teológiu a stal sa kňazom. Od roku 1973 pôsobil v SUSCM v Ríme a mal čulé styky so Slovákmi v Juhoslávii. V roku 1997 bol určený do komunity v Poprade-Veľkej, kde bol aj spovedníkom. Zomrel 10. decembra 2019 v Spišskej Kapitule.

Anton Kyselý sa narodil 17. júla 1923 v Brodzanoch, saleziánom bol od roku 1943. V roku 1952 ho komunisti odsúdili na 12 rokov väzenia. Kňazstvo prijal tajne v roku 1961. Pracoval na JRD a od roku 1969 bol riadne v pastorácii v rodisku. Po totalite žil v komunite v Novej Dubnici, kde zomrel 1. októbra 2015.