Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB
V ostatných číslach v našej rubrike sme sledovali najmä vývoj v Perose. Trochu sa vráťme aj do Ríma, kde sa na jar a v lete 1922 diali zaujímavé veci.
„Všetci už chodili do školy s talianskymi chovancami. V škole si počínajú dobre. Držia sa! Bolo to čosi namáhavé, ale nedajú sa znechutiť. Dni, týždne, mesiace sa im míňajú, že ani to skoro nestačia sledovať!“ Zhŕňa v spomienkach na toto obdobie priamy účastník don Anton Vácval.
Osobitnou veľkou udalosťou bol v máji 1922 v Ríme 24. medzinárodných eucharistický kongres. Na kongres prišli aj pútnici a viacero významných osobností cirkevného života zo Slovenska. Medzi nimi aj traja kňazi, z ktorých jeden sa o niekoľko dní stal novým trnavským administrátorom a v roku 1925 biskupom. Boli to Dr. Pavol Jantausch, Dr. Karol Körper a Dr. Anton Straka. „Títo traja cirkevní hodnostári navštívili aj slov. saleziánskych študentov v Sacro Cuore. Slúžievali tam pre nich aj sv. omšu v malej kaplnke za bazilikou. Aj sa prihovorili krátkou kázňou k chlapcom,“ spomína don Vácval. A dopĺňa aj povzbudivé slová Dr. Jantauscha, budúceho veľkého dobrodincu saleziánskeho diela v domovine: „Chlapci, ako ste len šťastní, že môžete tu študovať… Odneste odtiaľto len don Boskovho ducha, o iné sa nestarajte. Peniaze budú a budú aj ústavy… všetko bude.“
Slovenskí chlapci a saleziáni s pútnikmi a cirkevnými hodnostármi v Ríme na konci mája 1922. Sediaci v strede Dr. Pavol Jantausch, nad sediacim radom prvý celkom vpravo klerik František Sersen.
Spolu s pútnikmi sa chlapci dostali aj na audienciu u „nového“ (v tom roku zvoleného) Svätého Otca Pia XI. Mohli mu aj pobozkať ruku, teda prsteň rybára ako znak úcty k nástupcovi svätého Petra. Chlapci zasa ponúkli pútnikom divadlo. Ako hodnotí Zlatko Kubanovič v knihe Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov, formálnu zodpovednosť za divadlo si ponechal klerik František Sersen, no pre zaneprázdnenosť a prácu v Perose poveril prípravou Jána Hlubíka. Ten s citom pre samotný eucharistický kongres nacvičil s chlapcami „divadelnú hru v troch dejstvách: Svätý Tarzícius, mučeník eucharistie. Dohliadal aj don František Sersen, don Ján Kasprzyk, Poliak, a František Knific a Štefan Seršen, slovinskí bohoslovci. Tí aj pomáhali hercom obliekať, spievať a manipulovať s kulisami. Don Fr. Sersen privítal pútnikov a potom sa im aj poďakoval,“ spomína don Vácval. Predstavenie sa konalo v divadelnej sále pod Bazilikou Božského Srdca a pútnikom sa veľmi páčilo. Okrem potlesku nechýbali aj vecné dary. „Nechali i cukor!“ Článok o divadle sa objavil neskôr aj v časopise Posol Božského Srdca, napísal ho Hlubík a humorne konštatuje: „Toto divadlo odohrané v Ríme je prvé divadlo v slovenskej reči, čo Rím Rímom stojí.“ Na druhý deň po skončení eucharistického kongresu pápež Pius XI. vymenoval Dr. Pavla Jantauscha za trnavského administrátora.
V tom školskom roku 1921-22 boli traja zo slovenských „rímskych“ chlapcov už v noviciáte, v Genzane pri Ríme. Na jeseň dvaja z nich, 20-roční Marcel Horniak a Anton Lednický, v Genzane zložili svoje prvé sľuby a stali sa saleziánmi. Prvý zotrval v reholi až do smrti.
Sedemčlenná slovenská komunita v Perose
Keď sa končil školský rok 1921-22, v Taliansku v mestečku Perosa Argentina pri Turíne a v Ríme v ústave Sacro Cuore sa na saleziánsku cestu pripravovalo asi päť desiatok slovenských chlapcov. A hoci niekoľkí z nich odišli, v lete v domovine ďalší prejavili záujem. Prváci do Perosy.
Spomienky Alojza Kozu uvádzajú, že záujemcov bolo až 216. Miesta v Perose však bolo len pre – len? – 43 nových. Prvú 14-člennú skupinu bez väčšej pozornosti priviedol do Perosy už v auguste mladý klerik Jozef Bokor. S druhou 29-člennou skupinou bola rozlúčka väčšia. Viedli ju Sersen a Hlubík. V kostole u františkánov v Trnave, v pondelok 18. septembra dostali aj sviatostné požehnanie, od správcu Spolku sv. Vojtecha každý dostal knižočku Nasledovanie Krista. Vlakom cez Viedeň, Benátky a Miláno prišli chlapci na Valdocco 24. septembra. V izbičkách dona Bosca ich v rodnej reči vyspovedal don Viliam Vagač. „Do Perosy prišli asi 25. septembra na škrípajúcej električke za oduševneného spevu: Hej, Slováci…! Starí chovanci vybehli im v ústrety. Zvítali sa,“ spomína neskôr v zápiskoch priamy svedok Alojz Kosa.
Veľká spoločná fotografia zo septembra 1922 v Perose Argentine, na ktorej je 55 slovenských chlapcov. Zruba polovica z nich sa stali saleziánmi a zotrvali v kongregácii až do smrti.
V saleziánskom dome ich privítal nový (takmer v tých istých dňoch začínajúci) taliansky direktor don Giovanni Rinaldi, rodný brat dona Filipa Rinaldiho. Don Filip Rinaldi bol od apríla novým hlavným predstaveným Saleziánskej kongregácie a veľmi mu záležalo na rozšírení diela dona Bosca aj do Československa.
V Perose teda začínalo školský rok 1922-23 v prvom ročníku 43 a v druhom 17 slovenských chlapcov. Rady saleziánskeho personálu rozšírili bohoslovec Jozef Bokor (25 r.), ktorý popri vyučovaní pokračoval aj súkromne v štúdiu teológie; ako asistenti prišli z Ríma Ján Hlubík (26 r.) a z Poľska Cyril Guniš (21 r.) a Tibor Janovič (20 r.). S donom Viliamom Vagačom a s klerikmi Františkom Sersenom a Jozefom Psárskym to bola na krátky čas najpočetnejšia – 7-členná – slovenská saleziánska komunita na jednom mieste. Sersen a Psársky o niekoľko dní odišli späť na svoje teologické štúdiá, prvý do Ríma, druhý do Foglizzo Canavese.
0 komentárov