Povolaní zasievať nádej a budovať pokoj

od | apr 18, 2024 | Osobitný článok

 

Štvrtú veľkonočnú nedeľu (21. 4. 2024) oslavujeme v Cirkvi ako nedeľu modlitieb za duchovné povolania. Ponúkame vám posolstvo Sv. Otca k tomuto dňu, ktoré môže byť inšpiráciou pre vaše osobné rozjímanie nad svojím povolaním, ako aj inšpiráciou pre animáciu povolaní vo vašom okolí.

Posolstvo Svätého Otca Františka na 61. svetový deň modlitieb za duchovné povolania

Drahí bratia a sestry!

Svetový deň modlitieb za povolania nás každoročne pozýva zamyslieť sa nad vzácnym darom Pánovho povolania, adresovaného každému z nás, ktorí patríme k jeho vernému ľudu na ceste, aby sme sa mohli podieľať na jeho pláne lásky a stelesňovať krásu evanjelia v rôznych životných stavoch. Počúvnuť Božie volanie, nie je v nijakom prípade nejaká povinnosť uložená nám zvonka – snáď iba v mene určitého náboženského ideálu – je to skôr najistejší spôsob, ako nasýtiť túžbu po šťastí, ktorú v sebe nosíme: náš život sa realizuje a napĺňa, keď objavujeme, kto sme, aké sú naše kvality, v akej oblasti ich môžeme dobre využiť, akou cestou sa môžeme vydať, aby sme sa stali znamením a nástrojom lásky, prijatia, krásy a pokoja v životných okolnostiach, v ktorých sa nachádzame.

Preto je tento deň vždy milou príležitosťou pripomenúť si s vďačnosťou pred Pánom verné, každodenné a často skryté nasadenie tých, ktorí prijali povolanie, zasahujúce celý ich život. Mám na mysli matky a otcov, ktorí nehľadia predovšetkým na seba a nesledujú len prchavé módne výstrelky, ale zameriavajú svoj život na starostlivosť o vzťahy, s láskou a nezištne sa otvárajú daru života a dávajú sa do služby svojim deťom a ich rozvoju. Myslím na tých, ktorí oddane a v duchu spolupráce vykonávajú svoju prácu; na tých, ktorí sa v rôznych oblastiach a rôznym spôsobom angažujú v budovaní spravodlivejšieho sveta, solidárnejšej ekonomiky, férovejšej politiky, humánnejšej spoločnosti: na všetkých mužov a ženy dobrej vôle, ktorí sa venujú spoločnému dobru. Myslím na zasvätené osoby, ktoré obetujú svoje životy Pánovi v tichu modlitby a v apoštolskej činnosti, niekedy na okraji spoločnosti, pričom nešetria svojimi silami, tvorivo uskutočňujú a dávajú k dispozícii svoju charizmu tým, s ktorými sa stretávajú. Myslím aj na tých, ktorí prijali povolanie do služobného kňazstva, venujú sa ohlasovaniu evanjelia a spolu s eucharistickým chlebom lámu svoj život za svojich bratov a sestry, rozsievajú nádej a ukazujú všetkým krásu Božieho kráľovstva.

Mladým ľuďom, najmä tým, ktorí sa cítia vzdialení od Cirkvi alebo jej nedôverujú, by som chcel povedať: nechajte sa fascinovať Ježišom, položte mu svoje dôležité otázky prostredníctvom stránok evanjelia, dajte sa znepokojiť jeho prítomnosťou, ktorá nás vždy uvádza do zdravých pochybností. Ježiš rešpektuje našu slobodu viac ako ktokoľvek iný, nevnucuje sa, ale sám sa ponúka: nechajte mu priestor a nájdete svoje šťastie v tom, že ho budete nasledovať, a ak vás o to požiada, úplne sa mu odovzdáte.

Ľud na ceste

Harmonický súzvuk chariziem a povolaní, ktorý kresťanské spoločenstvo uznáva a sprevádza, pomáha nám plne pochopiť našu identitu ako kresťanov: sme Boží ľud kráčajúci ulicami sveta, oživovaní Duchom Svätým a vbudovaní do Kristovho tela ako živé kamene. Každý z nás objavuje, že je členom veľkej rodiny, Otcovým dieťaťom a bratom či sestrou svojim blížnym. Nie sme ostrovom uzavretým do seba, ale sme časťou celku. Preto Svetový deň modlitieb za duchovné povolania nesie v sebe pečať synodality: existuje mnoho chariziem a my sme povolaní počúvať jeden druhého a spoločne kráčať, aby sme ich objavili a rozpoznali, k čomu nás Duch pre dobro všetkých povoláva.

V súčasnej historickej chvíli nás spoločná cesta vedie k Jubilejnému roku 2025. Kráčajme ako pútnici nádeje v ústrety tomuto svätému roku, aby sme sa znovuobjavením vlastného povolania a jeho miesta uprostred rôznych darov Ducha Svätého stali vo svete nositeľmi a svedkami Ježišovho sna: vytvoriť jednu ľudskú rodinu, zjednotenú v Božej láske a spojenú putom dobročinnej lásky, zdieľania a bratstva.

Tento deň je venovaný najmä modlitbe, aby sme od Otca vyprosovali dar duchovných povolaní pre budovanie jeho kráľovstva: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10, 2). A modlitba – ako vieme – pozostáva viac z počúvania, ako zo slov adresovaných Bohu. Pán hovorí k nášmu srdcu a chce ho nájsť otvorené, úprimné a veľkorysé. Jeho Slovo sa stalo telom v Ježišovi Kristovi, ktorý nám zjavuje a sprostredkuje celú Otcovu vôľu. V tomto roku 2024, ktorý je v rámci prípravy na Jubilejný rok 2025 venovaný práve modlitbe, sme pozvaní znovu objaviť neoceniteľný dar môcť viesť s Pánom dialóg od srdca k srdcu, a tak sa stať pútnikmi nádeje, pretože „modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa a nádej rastie, napreduje. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji. Nádej je tu, ale svojou modlitbou otváram dvere“ (Katechéza, 20. mája 2020).

Pútnici nádeje a tvorcovia pokoja

Čo však znamená byť pútnikom? Kto sa vydáva na púť, snaží sa mať predovšetkým jasný cieľ a vždy ho nosí vo svojom srdci a v mysli. Pri dosahovaní tohto cieľa sa musí zároveň sústrediť na prítomný krok. Ak ho chce zvládnuť, musí byť ľahký, zbaviť sa zbytočných bremien, niesť len to najnutnejšie a každý deň bojovať o to, aby mu únava, strach, neistota a temnota nezahatali nastúpenú cestu. Byť pútnikom teda znamená začínať každý deň odznova, zakaždým začínať odznova, odznova objavovať nadšenie a silu kráčať jednotlivými etapami cesty, ktoré pred nami – napriek únave a ťažkostiam – otvárajú vždy nové obzory a nepoznané panorámy.

To je napokon cieľom každého povolania: stať sa mužmi a ženami nádeje. Ako jednotlivci aj ako spoločenstvá sme všetci v pestrosti chariziem a služieb povolaní „dávať telo i srdce“ nádeji evanjelia vo svete poznačenom epochálnymi výzvami: hrozivým postupom rozkúskovanej tretej svetovej vojny; zástupom migrantov utekajúcich zo svojej vlasti v snahe nájsť lepšiu budúcnosť; neustálemu nárastu počtu chudobných; nebezpečenstvu nezvratného ohrozenia zdravia našej planéty. K tomu všetkému treba pripočítať ťažkosti, s ktorými sa denne stretávame a ktoré nás niekedy môžu uvrhnúť do rezignácie alebo porazenectva.

V týchto časoch je pre nás kresťanov rozhodujúce pestovať si pohľad plný nádeje, aby sme mohli plodne pracovať v službe Božiemu kráľovstvu, kráľovstvu lásky, spravodlivosti a pokoja, v súlade s povolaním, ktoré nám bolo zverené. Táto nádej – uisťuje nás svätý Pavol – „nesklame“(Rim 5, 5), pretože je prísľubom, ktorý nám dal Pán Ježiš, že s nami zostane navždy a zapojí nás do diela vykúpenia, ktoré chce uskutočniť v srdci každého človeka a v „srdci“ stvorenia. Táto nádej nachádza svoju hnaciu silu v Kristovom zmŕtvychvstaní, obsahujúcom „životnú silu, ktorá prenikla svet. Kde už všetko vyzerá mŕtve, z každej strany sa začnú objavovať výhonky vzkriesenia. Je to sila, ktorej niet páru. Je pravda, že často sa zdá, akoby Boh neexistoval: sme svedkami prejavov nespravodlivosti, zloby a krutosti, ktoré sa nezmenšujú. Je však celkom jasné, že uprostred temnoty vždy začína klíčiť čosi nové, čo skôr alebo neskôr prinesie ovocie“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 276). Apoštol Pavol objasňuje, že „v nádeji“ sme „boli spasení“(Rim 8, 24). Vykúpenie uskutočnené počas Veľkej noci nám dáva nádej, pevnú, spoľahlivú nádej, s ktorou môžeme čeliť výzvam súčasnosti.

Byť pútnikmi nádeje a tvorcami pokoja teda znamená založiť svoju existenciu na skale Kristovho zmŕtvychvstania a vedieť, že nijaké naše úsilie v povolaní, ktoré sme prijali a naďalej vykonávame, nevyjde nazmar. Napriek zlyhaniam a neúspechom, dobro, ktoré zasievame, ticho rastie a nič nás nemôže oddeliť od konečného cieľa: stretnutia s Kristom a radosti z bratského života vo večnosti. Toto konečné povolanie máme očakávať každý deň: vzťah lásky s Bohom a s našimi bratmi a sestrami už teraz začína uskutočňovať Boží sen, sen o jednote, pokoji a bratstve. Nikto by sa nemal cítiť vylúčený z tohto povolania! Každý z nás môže byť svojím vlastným skromným spôsobom rozsievačom nádeje a pokoja vo svojom vlastnom životnom stave a s pomocou Ducha Svätého.

Odvaha zapojiť sa

Z tohto pohľadu ešte raz opakujem to, čo som povedal na Svetových dňoch mládeže v Lisabone: „Rise up! – Vstaňte!“ Prebuďme sa zo spánku, vyjdime z ľahostajnosti, otvorme mreže väzenia, v ktorom sme sa voľakedy zamkli, aby každý z nás objavil svoje povolanie v Cirkvi a vo svete a stal sa pútnikom nádeje a tvorcom pokoja! Nadchnime sa pre život a odhodlajme sa k láskyplnej starostlivosti o ľudí okolo nás a o prostredie, v ktorom žijeme. Opakujem: majte odvahu zapojiť sa! Don Oreste Benzi, neúnavný apoštol lásky, ktorý bol vždy na strane najmenších a bezbranných, hovorieval, že nikto nie je taký chudobný, aby nemal čo dať, a nikto nie je taký bohatý, aby nemal čo prijať.

Vstaňme teda a vydajme sa na cestu ako pútnici nádeje, aby sme aj my, tak ako Mária svätej Alžbete, mohli hlásať radostnú zvesť, prinášať nový život a byť tvorcami bratstva a pokoja.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 21. apríla 2024, na Štvrtú veľkonočnú nedeľu

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Podcast UVERITEĽNÍ

K dispozícii je piata nahrávka s názvom: Má pápež vždy pravdu?
Sme povinní veriť všetkému, čo hovorí pápež? Kedy prináša učenie viery a kedy svoj vlastný názor?

Nad hlavou. Načo nám je vesmír?

O vesmíre ľudia zvyčajne vedia, že existuje nejaká slnečná sústava, hviezdy, Severka a všetko je to tam hore, nad hlavou veľmi veľké a vzdialené. V posledných rokoch sa však s objavmi v tejto oblasti akoby vrece roztrhlo.

Don Bosco a anjeli

Dňa 31. augusta 1844 sa istá bohatá manželka portugalského veľvyslanca v Turíne, ktorá bola dobrou katolíčkou, chcela pred cestou vyspovedať. Zašla teda do kostola svätého Františka z Assisi v centre mesta.

Spomienka na 24-hodinovku

U saleziánov v Bratislave na Miletičovej sa posledný aprílový víkend opäť uskutočnila tradičná 24-hodinovka. Je to futbalový zápas, ktorý sa hrá bez prerušenia 24 hodín. Tohto roku to bol už 28. ročník.