Autor: Patrik Rosival

Minulý rok odišiel na štúdiá do Jeruzalema Maťo Fabian – salezián, ktorý predtým pôsobil na Miletičke. V rozhovore sa zdieľa o štúdiu, ale aj o bežnom živote v Izraeli a svojich prvých medzinárodných skúsenostiach.

Začnem trochu viac zoširoka – hoci hlavnou témou rozhovoru bude Tvoje štúdium. V akej komunite teraz žiješ počas roka, keď študuješ v Jeruzaleme?

Je to saleziánska univerzita, teda teologický študentát, ktorý majú saleziáni takmer v centre Jeruzalema. Inštitút sa volá Ratisbonne, po jednom konvertovanom francúzskom Židovi. Študujú tam teológiu saleziáni z takmer celého sveta, okrem Južnej Ameriky.

Koľko vás tam je?

Minulý rok nás bolo asi 35 bratov študentov a okrem toho ďalších desať spolubratov, ktorí učia, ako aj náš direktor, formátori alebo naši spovedníci.

Ešte jedna všeobecnejšia otázka: Ako funguje školský systém v Izraeli? Je to podobné ako na Slovensku?

My sa neriadime izraelským školským systémom. Sme detašované pracovisko, resp. kampus Jeruzalem Saleziánskej pápežskej univerzity so sídlom v Ríme, takže sa riadime našim saleziánskym programom a klasickým európskym (resp. talianskym) systémom – máme normálne štandardy, semester a známky. S izraelskými univerzitami neudržujeme nejaké veľké vzťahy.

Koľko je študentov na tomto pracovisku?

Veľkú väčšinu študentov tvoria saleziáni. Okrem toho tam študuje aj niekoľko iných rehoľníkov – jeden františkán, niekoľko misionárov, ktorých volajú bieli otcovia a pôsobia najmä v Afrike, občas aj rehoľné sestry alebo laici, aj keď títo si to často nemôžu dovoliť, lebo to zaberá samozrejme čas – ide o denné štúdium a zároveň to je aj pomerne drahé. Čiže celkovo asi 40 študentov v štyroch ročníkoch.

Takže sú to relatívne malé skupinky a nie nejaká masovka.

Nás je v ročníku jedenásť saleziánov a traja misionári Afriky, takže dokopy štrnásť. V ostatných ročníkoch sú podobné počty.

Koľko času musíš venovať štúdiu a príprave do školy?

To závisí od toho, v ktorom ste ročníku. Ale väčšinou sú doobeda prednášky a v druhom-treťom ročníku často aj poobede, pretože tam sa študuje aj špecializačné štúdium zamerané na medzináboženský dialóg a ekumenizmus, čo sú také rozšírenia.

Aj Ty to budeš študovať?

Áno. Mohli sme si zvoliť – keď sme nechceli, nemuseli sme si to dávať, ale ide o súčasť doplnkového štúdia. Okrem toho, že získame titul bakalára (po našom magistra) z teológie, tak študujeme paralelne druhý študijný odbor – Štúdiá o Svätej zemi (Holy Land Studies). Vďaka tomu budeme môcť robiť sprievodcov po Svätej zemi, ktorých uznáva aj štát Izrael. V rámci toho je aj ten medzináboženský dialóg či archeologické exkurzie, na ktoré chodíme trikrát za semester v prvých troch ročníkoch. Okrem toho máme v prvom ročníku aj takú špecialitu – chodíme na topografické exkurzie so sprievodcom po Jeruzaleme, ktoré trvajú zopár hodín. Ten nás oboznamuje s geografiou, históriou, ako aj náboženským pozadím niektorých miest priamo v meste. Teraz sme boli takisto hneď v prvom ročníku aj na tri dni v Galilei. To je vždy na začiatku školského roka pre prvákov. Bolo to tam veľmi pekné.

Máš v pláne pôsobiť aj v budúcnosti ako sprievodca po Svätej Zemi a vodiť tam pútnikov?

Je to otvorená alternatíva. Určite by som to rád robil, ale neviem, aký bude zámer provincie, či sa niečo takéto v budúcnosti naskytne. Keď už budeme vyškolení a bude možnosť niekoho zobrať, tak určite veľmi rád. Púť po Svätej zemi ponúka ozaj duchovnú obnovu respektíve duchovné cvičenia pre veriaceho a zároveň je to aj pekná krajina.

Spomínal si biblickú archeológiu – podarilo sa Ti už prejsť veľa tých miest, kade chodil Ježiš?

Najdôležitejšie mestá sa nám podarilo prejsť. Boli sme tri dni v Galilei, takže tam sme videli skoro všetko, okrem Kány Galilejskej, ktorá bola práve vtedy zatvorená, ani v Magdale sme neboli. Zostali teda miesta, ktoré by som rád ešte navštívil, prezrel si ich znovu. Niektoré sme tiež prebehli celkom rýchlo, takže tam by som sa rád minimálne ešte raz vrátil a viac si to vychutnal a premeditoval. Samozrejme, je ešte veľa miest, kde sme neboli. Dúfam, že sa tam v priebehu nasledujúcich rokov dostanem. V pláne je, že sa možno vydáme aj na Sinaj, ale to je o niečo zložitejšie, pretože to môže byť nebezpečné a je to už v Egypte. Ale zase vzťahy medzi Izraelom a Egyptom sú relatívne dobré.

Teológia, ktorú študuješ, je teda štvorročný program?

Áno, v Jeruzaleme je to štvorročný program práve kvôli tomu, že paralelne študujeme aj ten druhý odbor. Ono sa to však dopĺňa a prelína, niektoré predmety uznávajú pre oba odbory. V Turíne študujú základnú teológiu tri roky a štvrtý rok, keď tam zostávajú, začínajú už licenciát. My končíme štátnicami a bakalárskym diplomom z teológie.

Keby si si mal vybrať jedno miesto z tých, čo si pochodil a najviac Ťa oslovilo, ktoré by to bolo?

Je tam veľa krásnych a exotických vecí. Veľmi sa mi páči Olivová hora, tá na mňa urobila pekný dojem. Je to miesto, kadiaľ Ježiš často chodil. Otvára sa odtiaľ pekný pohľad na Jeruzalem, ale aj na jordánske hory a údolie Mŕtveho mora. A samozrejme, aj Mŕtve more je pre mňa veľmi lákavé – perfektne sa tam kúpe. K tomu patrí aj výhľad z kaňonov a vrchov pri Mŕtvom mori. Je tam pevnosť Masada – to je tiež fascinujúce. Krajina tam má úplne iný ráz ako je na Slovensku. Je tam Judská púšť – kamenistá a obsahuje vádí – miznúce rieky, ktoré vytvorili údolia.

Máš popri štúdiu aj možnosť venovať sa mladým, resp. apoštolátu?

Poobedia máme vyhradené na samoštúdium – ak vtedy nie sú prednášky, alebo ako si to konkrétny brat zariadi. Je priestor navštíviť pamiatky, poprechádzať sa po Jeruzaleme, ísť sa modliť na tie miesta. A apoštolát? My sme ako prváci v zimnom semestri nemali apoštolát, aby sme nabehli na ten systém, dostali sa do toho jazykovo a kultúrne. Všetko bolo pre nás nové, takže nás od toho odbremenili. V letnom semestri sme s ním začali už aj my prváci a pridelili nám určité apoštolské miesta, ale je to veľmi náročné – katolíci sú výrazná menšina (možno 1%) a potom sú tam iné vierovyznania – aj ortodoxní. Nie sú, čiže tam nie sú také davy mladých, ktorým by sme sa mohli venovať. Hebrejské deti majú vlastné školy a my nemáme možnosť sa im venovať (aj zo zákona je zložité šíriť kresťanstvo takýmto spôsobom). Takže sa venujeme prisťahovalcom – je tam veľká skupina z Filipín, Indie, Etiópie, čo sú základné komunity, ktoré u nás mávajú aj omše a bratia im slúžia, spovedajú ich a podobne. Niektorí spolubratia pomáhajú aj pri organizovaní rôznych sviatkov, pobožností a mnoho ďalšieho. Ja chodím po sobotných poobediach do Betlehema do oratka. Funguje tam amatérsky futbalový klub a veľká skautská družina. Zotrvávame medzi nimi a hľadáme možnosti ako pomôcť napriek našim limitovaným jazykovým schopnostiam. Mladší chlapci (druhý stupeň ZŠ) tam totiž rozprávajú iba po arabsky, starší čiastočne aj po anglicky, ale chlapci, ktorí hrávajú futbal (vekovo sú druhý stupeň ZŠ), tí po anglicky nerozprávajú. My nevieme po arabsky, ani po hebrejsky a teda okrem náboženského problému je tu aj tento jazykový problém, pre ktorý sa im nevieme venovať.

Nemáte aspoň nejaké lekcie arabčiny alebo hebrejčiny? Alebo všade rozprávate iba po anglicky?

My sa aj v komunite rozprávame po anglicky, aj škola funguje v angličtine. V prvom ročníku sme mali biblickú gréčtinu a potom budeme mať aj biblickú hebrejčinu – lenže na jednej strane tento rozsah, v ktorom sa učíme biblické reči, nestačí na bežné dorozumenie sa, na druhej strane je to stará verzia, pričom moderné verzie týchto jazykov fungujú už trochu inak. Arabčinu sa neučíme vôbec, takže tam vieme len to, čo nachytáme zo slovíčok medzi deťmi a miestnymi, vieme sa napríklad pozdraviť a naučili sme sa niektoré frázičky.

Ja som sa začal učiť ako samouk modernú hebrejčinu aj teraz počas prvého ročníka, ale je to veľmi náročný jazyk. Stále je to tak, že viem sotva prečítať niektoré nápisy. Vynechávajú samohlásky, číta sa sprava doľava, niektoré písmená sa môžu vyslovovať dvomi rôznymi spôsobmi, čiže musíš poznať tie slová, aby si vedel, ako sa vyslovujú. Je to výzva, ale chcel by som sa naučiť po hebrejsky, aby som sa mohol rozprávať s miestnymi a preniknúť viac do ich židovskej kultúry – aby som pochopil, ako žijú. Vďaka tomu možno pochopím lepšie aj tú historickú mentalitu, v ktorej žil Ježiš. Je to pre mňa zaujímavé z kultúrneho aj ľudského hľadiska – žijem v krajine a chcem poznať jazyk ľudu, ktorý tam žije, aby som s nimi mohol komunikovať. Verím, že sa mi podarí prelomiť tú hranicu, že budem postupne do toho viac a viac zaangažovaný.

Na konci si dovolím ešte jednu, takú všeobecnejšiu otázku. Hoci nechceme ísť veľmi do politiky, nevyhnem sa tomu – ako vnímaš bezpečnosť v Izraeli?

Ja som o tejto téme veľa nevedel predtým ako som tam išiel. V istom zmysle som sa aj tešil a veril som, že do toho vojdem. Keď som počul niečo v médiách, nevedel som, komu mám veriť. Teraz, keď som tam, tak sa mi reálnejšie ukazuje situácia, ako to tam je. Ja som vlastne ani nevedel, ako je to s hlavnými mestami. Skoro všetci majú svoje ambasády v Tel Avive, ktorý je všeobecne uznávaný ako hlavné mesto, pretože Jeruzalem je rozdelený a okupovaný. Jedni z mála, ktorí majú svoju ambasádu v Jeruzaleme a uznali Jeruzalem ako hlavné mesto, sú Američania. Potom sa mi to aj ujasnilo – pre Izraelčanov je Jeruzalem hlavné mesto, kde sídlia všetky úrady vrátane parlamentu, prezidenta a podobne. Keď chceš niečo vybaviť, tak sa to robí v Jeruzaleme. Sme teda v centre diania.

Treba si uvedomiť, že je tam permanentný konflikt od vzniku štátu v roku 1948 medzi dvoma hlavnými komunitami, ktoré tam žijú – Židmi a Palestínčanmi. Vtedy boli Židia ešte v menšine, Palestínčania sú pôvodní obyvatelia hlásiaci sa k arabským koreňom. Bojujú o územie. Izraelčania majú vojenskú, technologickú a finančnú prevahu. Palestínčania sa bránia ako vedia a vyvolávajú nepokoje. Je to začarovaná špirála násilia. Je dobré sledovať izraelské a palestínske zdroje, aby sme si vedeli uvedomiť súvislosti. Jeden útok je reakciou na predchádzajúce krivdy a stále sa to točí v špirále. Je to veľmi náročná situácia. Náš študentát je v bezpečnej zóne Jeruzalema, kde sa takéto útoky nedejú. Útoky Palestínčanov sa často sústreďujú v pohraničných územiach, ktorým sa vyhýbame a až tak často tam nechodievame. Ale áno, situácia je nebezpečná a človek nikdy nevie, čo sa môže zomlieť. Je to niečo iné ako na Slovensku – na Slovensku sa cítim bezpečne a tam síce tiež, ale zvykám si na to, že existuje riziko útoku.

Zatiaľ sa však nestalo, že by ste sa museli skrývať počas školy pred raketami?

Nie, našťastie, tohto sme boli ušetrení. My sme ozaj v bezpečnej zóne, v blízkosti parlamentu, vily predsedu vlády či americkej ambasády, takže túto oblasť si strážia ako oko v hlave. Tam nepustia nič. Predtým, keď bol náš študentát v Betleheme, tak cez náš pozemok viedla hranica medzi Palestínou a Izraelom, preto ho aj presunuli sem. Bolo tam napätie, aj ostreľovanie a podobné veci.

Okrem toho sa nás dotýka (a možno aj omnoho viac) vnútroizraelský konflikt, kde časť ľudí protestuje proti tomu, aby si vláda uzurpovala ešte väčšiu moc voči najvyššiemu súdu. Niektorí to vidia ako ohrozenie demokracie. Čiastočne to môže byť aj pravda, pretože najvyšší súd vo vláde sú aj ľudia, ktorí sa blížia ku krajnej pravici . Najvyšší súd bol často ten, ktorý sa zastal práv menšín a trochu vyrovnával tie šance. Teraz mu tieto právomoci odobrali – niektorí sa odvolali, protestuje sa, najvyšší súd bude rozhodovať sám o sebe. Hovoria, že Izrael je aktuálne v najväčšej kríze od svojho vzniku. Uvidíme, ako to skončí, pretože sa to môže prejaviť aj v samotnom konflikte medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi.

V najhoršom scenári by sa teda mohlo stať, že by ste museli odísť z Izraela?

Teoreticky áno, ale zatiaľ sme nezachytili žiadne takéto vyhrážky. My sa nezapájame do politiky. Upozornili nás, aby sme boli opatrní, pretože nám ľahko môžu aj neudeliť víza. Nie sú tam však zameraní vyslovene protikresťansky, aby ukázali, že sú stále demokratická krajina.