Zhováral sa: Marián Peciar SDB / Foto: archív Petry Jakubcovej

Petra Jakubcová z Bratislavy – Trnávky koordinuje ubytovanie ukrajinských mám s deťmi na Slovensku. Porozprávala nám o svojich skúsenostiach z tejto práce.

24. februára začala vojna na Ukrajine a v prvých dňoch začali prichádzať na Slovensko odídenci. Ty si sa ako dostala k možnosti ubytovávať ľudí v rodinách? Väčšinou si ľudia vzali Ukrajincov k sebe domov. U teba táto úloha bola trošku iná.

Táto úloha spájať ľudí utekajúcich z Ukrajiny a rodiny na Slovensku prišla nečakane a zároveň veľmi jednoducho. Po prechode cez hranice mali utečenci jeden zo záchytných bodov v Michalovciach u saleziánov kde toho času pôsobil z Trnávky Stano Hurbanič, ktorý tam odišiel pomáhať. Posielal priebežne správy a keď sme spolu raz volali, tak mi povedal: „Peťa, ale čo s tými ľuďmi bude? Kde pôjdu?“ Prichádzali väčšinou mamy s deťmi: potrebovali sa vyspať, oddýchnuť si a pocítiť na chvíľu bezpečie. Niektorí vedeli, že idú ďalej. Ale väčšina z nich nevedela, čo má robiť ďalej a čo s nimi bude. Vznikla teda táto myšlienka, že poďme do toho a pomôžeme im nájsť nejaké prvé útočisko, kde by mohli či už krátkodobo alebo na dlhšie obdobie zostať. Vznikla teda myšlienka vytvoriť možnosti ubytovania pre týchto ľudí, ktorí nevedia, kam majú ísť.

Je to značný rozdiel. Keď poznáme utečencov v iných krajinách, vznikajú pre nich utečenecké tábory, kde sú zoskupení vo väčších počtoch. U nás tá pomoc bola veľmi adresná, priam kapilárna. Čo mali spoločné Ukrajinci, s ktorými si sa stretla?

Stále hovoríme o ubytovaní ako takom. Ale ponúknutím ubytovania neposkytujeme iba priestor na prespatie, ale najmä bezpečie, istotu a rodinu. Toto je odlišné od veľkokapacitných ubytovaní. Venovali sme sa najmä mamám s deťmi.  V rámci saleziánskej rodiny sme vytvorili dotazník, ktorý nám pomohol získať databázu ľudí, ktorí boli ochotní poskytnúť izbu v byte alebo dome, kde žijú. Samozrejme rozšírilo sa to po celom Slovensku a ďaleko za hranice saleziánskej rodiny.

Spoločné pre ľudí, ktorí prichádzali do rodín boli dve veci. Strach a vďačnosť. Predstavte si mamu s dieťaťom, ktorá nevie kam ide. Niekedy tých detí mala viac, niekedy boli aj s babkou. Zrazu ich vezú do rodiny a oni nevedia kam idú. Boli to ženy, odhodlané zachrániť aspoň svoje deti. Vnútri srdca však okrem tejto odvahy odísť bol aj strach. Na druhej strane, sa strach premenil v obrovskú vďačnosť. Všetky ukrajinské ženy boli veľmi vďačné za to, že majú kde byť, že sú v bezpečí a že majú prvé útočisko, kde môžu byť. Toto bolo pre nich veľmi dôležité. Našli pokoj, istotu a bezpečie.

Ty si s nimi stretávala osobne alebo to zväčša boli telefonické kontakty?

Všetko som vybavovala telefonicky. Spájala som slovenské rodiny s ukrajinskými. Všetky kontakty boli po telefóne. Niekedy som sa s nimi aj stretla. Ale skôr som mala prerozprávané silné príbehy od slovenských hostiteľov to, ako utečenci prichádzali. Najsilnejšiu osobnú skúsenosť mám samozrejme s rodinou, ktorú sme ubytovali u nás.

Ako to vyzerá teraz s ochotou ľudí ubytovať odídencov z Ukrajiny, keď tá prvá vlna solidarity už opadla. Rozprávame sa v dňoch, kedy prešli tri mesiace od začiatku vojny. Aká je momentálna situácia?

Teraz to trošku utíchlo. Naozaj je to dosť veľký rozdiel, ako bola situácia v marci-apríli. Vtedy to boli húfy ľudí, ktorí prichádzali. Teraz ubytujem možno jednu, dve rodiny za týždeň. Čo nie je veľmi veľa, ale občas sa ešte nájdu.

Slovenské rodiny boli nastavené na trvalé ubytovanie alebo išlo o prechodné riešenia?

Mali sme veľké množstvo ochotných ľudí, ktorí boli pripravení poskytnúť ubytovanie, avšak vyše polovica bola nastavená na krátkodobé, prechodné riešenie, čo úplne chápem. Avšak asi 90 percent žien – matiek s deťmi, potrebovali toto riešenie na dlhodobo. Oni naozaj nevedeli, kedy vojna skončí a ani to nevedia. Nemohli teda povedať, že napríklad za dva týždne majú kam odísť.  Čiže sa nám dosť zúžilo množstvo rodín, ktoré boli ochotné ubytovať, ale aj napriek tomu sme stále nachádzali hostiteľské rodiny na dlhodobé ubytovanie. Cieľom však nie je nechať odídencov v rodinách dlhodobo. Cieľom je ich prichýliť, poskytnúť im prvotné bezpečie a ak potrebujú ostať na dlhšie, tak im pomôcť začleniť sa do života – nájsť si prácu, vlastné ubytovanie a postaviť sa na vlastné nohy.

Čo môžu robiť pre rodiny odídencov ľudia, ktorí nemajú možnosť ubytovávať? Ako sa oni môžu zapojiť do pomoci?

Foriem pomoci je množstvo, od finančnej cez rôzne iné formy podpory. Už len akákoľvek podpora rodiny, ktorá poskytuje ubytovanie je obrovská pomoc. Alebo napríklad pomoc pri vybavovaní dokumentov, víz, hľadanie práce. Tých foriem je naozaj množstvo. Každý môže mať svoju úlohu v pomoci Ukrajincom.

Je niektorá rodina, ktorá Ti zostala najviac v srdci? Nejaký ukrajinský alebo slovenský príbeh?

 Určite mi zostanú najviac v srdci a v pamäti ženy, ktoré sme ubytovali u nás. Jednoducho Vás to spojí, vytvorí určitú novú formu rodiny. Je ale veľmi veľa príbehov, ktoré mi ostanú v pamäti. Obrovskú vďačnosť mám za kamarátov z Trnávky z našej ulice, ktorí boli ochotní prijať mamu s dieťaťom, ktorí mali bývať u nás, ale keďže nebolo u nás už miesto pre ďalších, ochotne ich prijali. Išlo o mamu a sestru nášho ukrajinského kamaráta z Ľvova, ktorý u nás býval pred piatimi rokmi. Poslal nám jeho mamu a sestru a títo naši kamaráti sa ich ujali, pomohli im nájsť si prácu a všetko potrebné. Prosila som ich iba o ubytovanie, ale oni im dali omnoho viac – postarali sa o nich. Som im zato veľmi vďačná, že prebrali túto úlohu, veľmi mi tým pomohli. Alebo napríklad drobné veci, ktoré považujem za zázraky. Iba tak rozprávam kamarátovi, čo niektorá rodina potrebuje a do polhodiny im všetko zohnal. To sú veľké/drobné veci, ktoré keď načítame, sú pre druhých obrovskou pomocou.

Ako Ťa formovala Tvoja dobrovoľnícka služba a ako Ťa zmenil fakt, že si sa zapojila do pomoci?

Určite som prechádzala aj ja rôznymi etapami v tejto službe, pretože nie vždy to bolo ľahké. Išlo najmä o ten čas, ktorý som investovala do hľadania, a potom som dostala informáciu, že si už našli niečo iné. Bolo to často také živelné. Napriek tomu, že nie vždy to vyzeralo, že sa podarí niečo nájsť, tak sa to takmer vždy podarilo.  Každý kto zavolal, že potrebuje byť ubytovaný, tak ubytovaný bol. Toto bol pre mňa taký veľký zázrak. Niekedy sa to zdalo až neuveriteľné, že dokážeme ubytovať rôzne kombinácie mám, detí, dokonca niekedy aj zvierat. Keď som si predstavila samu seba, že by som mala niekam s mojimi deťmi ísť v čase vojny, tak som si povedala, že určite to má zmysel a nehľadela som už na to, či to niekedy ide podľa mojich predstáv alebo nie. Hľadela som vždy len na to, že pomáham matkám s deťmi, ktorí nemajú kam ísť.

Už si spomínala, že odídencov ste ako rodina prijali aj u vás doma. Aká to bola pre všetkých vás skúsenosť?

Ak sa vrátim na začiatok, kedy mi Stano prvý raz volal, že čo s tými mamami a deťmi, tak som povedala „Tak ideme do toho aj my, nech si to vyskúšame, keď už budem aj druhým ľuďom hľadať ubytovanie.“ Prijali sme mamu s dcérou. Sú u nás dodnes. Bola to naozaj zaujímavá skúsenosť, pretože, keď sme ich prijímali sme si mysleli, že to budú týždeň – dva, nevedeli sme do čoho ideme. Vždy, keď o tom hovorím, spomeniem si na ten prvý moment, keď vystúpili z auta. Prišli len s jedným batôžkom, nevedeli kam idú, pôsobili na mňa veľmi vystrašene. A naozaj, keď videli, že sa nemusia ničoho báť, že tu majú pocit bezpečia a že naozaj tu môžu zostať, vtedy sa im veľmi uľavilo. Myslím si, že sú radi, že sú tu.  Naše deti vidia, že jednoducho nie je to pre tých ľudí ľahké utekať pred vojnou. Samozrejme, postupne aj ich chceme pripraviť na to, aby sa postavili na vlastné nohy. Našli sme dcére prácu, tak veríme, že postupne sa aj oni budú vedieť osamostatniť. Nevnímame ich ako návštevu, skôr ako súčasť rodiny. Oni majú svoj vlastný život, my tiež, máme nastavené pravidlá, zdieľame kuchyňu. Ale sme zároveň pri nich keď čokoľvek potrebujú.

S akými mylnými predstavami o Ukrajincoch si sa stretla počas tých nespočetných telefonátov?

 Ja som vlastne nemala nijaké predstavy. Skôr som zažívala silné príbehy a zistila, že aj každý odídenec je iný. Presne tak ako my. Niekto prichádza so strachom, má problém sa začleniť. Iný príde, a do dvoch dní si nájde prácu, pretože vie, že potrebuje  nejako prežiť. Naučila som sa prijímať aj ich veľmi rôznych, neškatuľkovať ich, a nevytvárať si svoje príbehy a predstavy o týchto ľuďoch.

Ľudia, ktorí ponúkali ubytovanie, neboli iba zo saleziánskeho prostredia. Ty si mala jedinú možnosť iba telefonicky si tých ľudí ako keby overiť. Ako si to robila?

Áno, toto bola taká citlivá oblasť. Asi 80 percent ľudí, ktorí ponúkli ubytovanie boli zo saleziánskej rodiny. Ich som si na základe referencií vedela pomerne ľahko preveriť. Vždy som zavolala do konkrétnej saleziánskej komunity a opýtala sa na nich. Ľudia sa hlásili z celého Slovenska, nielen z Bratislavy. Mnohých Ukrajincov sme ubytovávali hlavne na východe, pretože veľa odídencov chcelo zostať na východe, aby boli blízko hraníc. To znamená, že mestá Košice, Prešov, Poprad, Michalovce boli úplne vyšľahané.  Ľudia tam boli veľmi ochotní poskytnúť ubytovanie, pohľadali školu deťom, mamám prácu. Ale miesta postupne dochádzali.

V dotazníku boli aj ľudia mimo saleziánskej rodiny. Zistila som si ich životnú situáciu, veľa som sa s nimi po telefóne rozprávala – či majú rodinu, deti, kde bývajú. Našla som medzi poskytujúcimi aj ľudí, ktorí sa ponúkli iba s veľmi zištných dôvodov a nemali podmienky na to, aby mohli niekoho ubytovať. Preto bolo toto veľmi dôležité preveriť. Častokrát som poprosila aj o fotku rodiny. Takže postupne som si vytvorila systém, ako som tie rodiny preverila, ako som najlepšie vedela.

Aké milé momenty a prekvapenia sa udiali počas dohadovania o ubytovaní?

Áno, tých milých prekvapení bolo veľmi veľa a boli veľmi pekné. Bolo množstvo stretnutí, kde ľudia sa tešili na príchod hostí, očakávali matky s deťmi. Pripravili ubytovanie, privítali ich veľmi ľudsky – s dobrým jedlom a v pekne upravenom prostredí. Ukrajinky často  plakali, keď prišli do jednotlivých rodín a videli takéto ľudské prijatie. Potom boli také situácie, keď sme potrebovali ubytovať mamu so zdravotne znevýhodneným dieťaťom. A zrazu som zistila, že tam, kde ich ubytovávam, že tá Slovenka sa živí tým, že sa stará o deti so zdravotným znevýhodnením. Toto určite nebola náhoda.

Najťažší oriešok pre mňa bolo ubytovať dve mamy a desať detí. Boli to sestry a chceli byť blízko pri sebe, lebo sa báli osamote a chceli mať rodinnú blízkosť. A zrazu sme dostali ponuku, kde mohli bývať dve mamy a desať detí, všetci spolu.  Bolo to neskutočné.

Alebo potrebovali sme ubytovať niekoho v nejakom meste a už tam naozaj nebolo miesto. Tak ľudia hľadali sami kontakty medzi svojimi blízkymi, aby mohli ubytovať mamu s dieťaťom, hľadajúcu útočisko. A nakoniec našli.

Ešte si spomínam, ako mi začali volať o pomoc rôzni ľudia – dobrovoľníci, ktorí boli na hraniciach a nemali kde tých ľudí už poslať/ubytovať. Čiže naša služba pomoci sa rozrástla ďalej za hranicu saleziánskej rodiny. Volali aj rôzni dobrovoľníci s prosbou o pomoc ubytovať matky s deťmi, niekedy aj celé rodiny. Ani neviem, ako dostali na mňa kontakt, ale snažila som sa pomôcť všetkým.

So psíkami to bolo ako? 

So psami to bolo najťažšie (smiech). Zvieratá boli vždy komplikácia. To bývalo nadlho. Bolo treba veľa telefonovať, aby sme mohli ubytovať niekoho so psom.

Od začiatku vojny uplynuli tri mesiace. Ty si sa tejto službe venovala popri práci a popri rodine, nebola si na to špeciálne vyčlenená. Čo nové si zistila a sebe, o svojej rodine, o Saleziánoch a saleziánskej rodine?

Zistila som, že často aj ja potrebujem podporu. Niekedy to bol silný nával, ktorý som musela riešiť. Pri tejto službe nerobíme s tovarom, sú to ľudia, ktorí majú svoj príbeh, majú svoj život a bojujú o jeho záchranu. Toto bolo veľmi citlivé. Častokrát oni prichádzali so svojimi príbehmi, ťažkosťami. Bývali chvíle, keď som tie emócie neuniesla. Buď som sa nechala veľmi vtiahnuť do ich príbehu. Postupne som sa ale naučila, že robím to, čo môžem a čo neviem vyriešiť musím nechať tak. Veľkou oporou mi bol Stanko Hurbanič, ktorý prechádzal v Michalovciach náročnou prácou s matkami a deťmi.  Tam pracoval osobne s nimi, čo bola pre neho veľká životná skúsenosť. Vždy keď mi bolo ťažko, išla som za ním.

Čo sa týka našej rodiny – išla som do tejto služby s podporou manžela aj mojich detí. Veľmi ma podporovali a často sa pýtali: „No, čo mami, podarilo sa Ti ubytovať tú mamu so štyrmi deťmi?“… atď. Oni boli častokrát vtiahnutí do tých príbehov, ktoré som riešila. Vždy, keď som položila telefón, tak boli zvedaví čo sa deje.

Naše deti sú vo veku 7, 13, 15, 17 rokov. To, či prijmeme k nám domov mamu s dcérou, bolo absolútne samozrejmé, všetci to chceli. Boli sme už pripravení na prijatie sirôt. Bola to teda iná forma pomoci, neváhali, pripravili im izbu, pýtali sa čo potrebujú. Chlapci boli síce sklamaní, že dcéra nehrá futbal, ale lievance, ktoré im ona pripravila podľa ukrajinského receptu, bez problémov zjedli (smiech).

Som vďačná aj saleziánskej rodine, že hneď od začiatku vojny vypracovali projekt pomoci Ukrajine. Je rozdelený na tri časti – finančnú zbierku, humanitárnu pomoc a poskytnutie ubytovania v rodinách. Tento rozhovor je teda len o tej poslednej časti, ale všetky oblasti pomoci sú veľmi dôležité. Tak ako don Bosco dával svojim chlapcom nie len chlieb ale aj ľudskú blízkosť, to isté vyjadruje aj forma pomoci saleziánskej rodiny.

Bez širokej a veľkodušnej podpory celej saleziánskej rodiny by to nebolo možné. Oheň a rozhodnutie sa pre pomoc, áno, to muselo prísť od Saleziánov. Sila rodiny a saleziánskeho spoločenstva na celom Slovensku s kontaktami a domami, to je veľká vec.

Celé toto vzišlo u mňa z prvého momentu, keď manželia Baginovci posielali dotazník, kde prosili ľudí, či by boli ochotní ubytovať siroty z Ľvova. Keď sme videli, aké množstvo ľudí je ochotných po celej Saleziánskej rodine na Slovensku poskytnúť im pomoc. Aj toto nás naštartovalo k tomu, že ľudia sú ochotní otvoriť svoje príbytky a pomáhať. Preto sme postupne prešli na pomoc matkám s deťmi, ktoré prechádzali cez hranicu a nemali kde ísť. Dodnes sme ubytovali približne touto cestou približne 200 odídencov. Som vďačná všetkým ľuďom, ktorí poskytli takúto pomoc, ale aj ostatným, ktorí nemajú možnosť ubytovať a pomáhajú ako vedia. Všetko toto vytvára veľmi peknú súhru pomoci ľudskej, materiálnej a finančnej. Ale čo je dôležité – s veľkým otvoreným srdcom pomáhať ako najlepšie viem.